Jedným z hlavných tromfov však bolo predstavenie Bolo nás jedenásť. Nostalgická záležitosť s puncom nového dychu chytila za srdce staršie, ale aj mladšie generácie.
Festivalu Pohoda s poradovým číslom 21 sme sa zúčastnili aj my. Za tri dni sme zopárkrát vystriedali krátke rukávy za dlhé, melodické tóny živých nástrojov vymenili za ryčiace zvuky elektroniky a navštívili rôzne kúty najväčšieho festivalu na Slovensku. Z bohatého programu bolo naozaj čo vyberať. Fotodokumentáciu ošéfovala Welin.
Štvrtok, 6.7.
Prvý deň sa jednoznačne niesol v znamení zábavy a humoru. Celý program odštartovali prešovskí Chiki Liki Tu-A, ktorých tradične vtipné texty bavili publikum pod celým Urpiner stageom. Bohužiaľ, bol som ich nútený počúvať len z diaľky, vzhľadom na to, že som ešte len vstúpil do areálu a mal som namierené do Fox Village. Skvelé stany od Prvej Stavebnej Sporiteľne sťaby tie z Harryho Pottera boli ozaj komfortom, ktorý som na festivale ešte nezažil. Mäkké postele, prikrývky, vankúše a essential pack s vejárom, pršiplášťom, okuliarmi a handričkou na mobil. Keby môžem, tak odtiaľ ani neodídem. Prichystal som sa aspoň na The Ills - kapela vystupovala od 19:30 na Orange stagei.
Vypustenie holubov a „Aby nám tu dobre bolo!“ - tak znelo tradičné otváracie prianie pre všetkých fanúšikov od členov organizačného tímu, ktoré hovorí za všetko. Skvelé zladenie gitár, špecifická atmosféra inštrumentálnych skladieb a počuť detailné bicie naživo bolo to pravé orechové, čo prilákalo fanúšikov na vystúpenie The Ills. Ich hudba bola doslova hurikánom kvalitnej post-rockovej muziky, na ktorú môžeme byť právom hrdí. Bratislavské kvarteto neskrývalo nadšenie, koncert si evidentne užívali, čo potvrdzuje snáď aj ich spoločná fotka. Malo to šmrnc a nie nadarmo ich vychvaľujú aj zahraniční kritici.
V tom som však utekal rýchlo k Urpiner stageu - kormidlo po Chiki Liki Tu-A prevzalo jedno z najočakávanejších vystúpení na tomto ročníku - Milan Lasica & friends: Bolo nás jedenásť. Jeden z najlepších albumov (ak nie vôbec najlepší) v histórii slovenskej hudby odznel kompletne naživo. Nekonečné aplauzy publika striedal spev Milana Lasicu, ktorý aj napriek svojmu veku podal bravúrny výkon. Ostal dojatý z fanúšikov, rovnako ako my z neho. Na klávesoch ho sprevádzala Dorota Nvotová, ktorá nahradila svojho zosnulého otca, Jara Filipa. Jula Satinského zaspieval aj sám Mišo Kaščák, Lasky z Pary, Juro Podmanický z kapely Billy Barman či Braňo Jobus, ktorý inicioval otváranie koncertu už spomínaných The Ills. Zvyšok kapely tvorilo kvinteto sláčikov, Martin Valihora hral na bicie, Marek Minárik mal na starosti basu a Dano Salontay zasa gitaru. O dychy a cimbal sa postarali Michal Žáček a Andrej Jarolín.
Toto vystúpenie sa definitívne zapíše do histórie ako jedno z významných. Na také sa nezabúda. Bez akýchkoľvek debát je to obrovská pocta pre oboch zosnulých členov kapely Lasica + Satinský + Filip. Kiežby bolo takých viac. Všetky skladby mali svoje čaro a verím, že v každom vyvolali či už dojem nejakých konkrétnych spomienok, alebo emócií.
Ylvis pobavili ľudí bizarnými outfitmi a vtipnými pohybmi a rovnako od ruky im išlo aj parodovanie rádiových pesničiek. Žánrová diverzita u nich nepoznala hraníc. Potešil však outfit à la Kraftwerk - tých dokonca za pomoci vokóderov nórski komedianti napodobnili skladbou Ytterst på tissen. Ozajstnou čerešničkou na torte bola prítomnosť mladého fanúšika na pódiu, ktorému komediantskí bratia dopriali striptíz.
To v ňom vyvolalo značný dojem trápnosti, kedy asi celkom nedomyslel, do čoho ide, no v konečnom dôsledku sa bavil aj on sám a chtiac-nechtiac sa stal do istej miery vtipným hrdinom festivalu. Encore tvorila virálna skladba The Fox, kedy sa Ylvisåkerovci prezliekli do zvieracích outfitov a odpálili to vo veľkom štýle. Záver prvého dňa zavŕšili Movits, ktorí si nás získali svojim electro-swingom v kombinácii so švédskym rapom.
Piatok, 7.7.
Do piatkového rána nás tradične zobudili Funny Fellows. Počasie bolo spočiatku síce trochu upršané, situácia sa však o pár desiatok minút upokojila. Trúbkari príjemnými melódiami na staručkom Barkase zvestovali dobré ráno Pohode. Po krátkej sprche nasledovala návšteva food stánkov - svoje miesto si tu našli rôzne typy domácich burgrov, kebaby, nudle, cigánske pečienky, hot-dogy a mnoho iných pochútiek.
Pozornosti neunikli ani študenti stojaci za Protikorupčným pochodom v NGO sektore, rovnako tiež antifašisti, Amnesty International a ďalšie neziskovky. Zaujali ma ale ľudia z Virtual Medicine v stane Dobrej krajiny. Ide o projekt, ktorý na Slovensku zjavne nemá obdoby - skvelá učebná pomôcka, vďaka ktorej si ohmatáš v tele všetko, čo ťa zaujíma. Od svalstva cez kosti či obehový systém. Za malý príplatok 5 € sa na 15 minút vypožičal VR headset a človek tak prispel čiastkou pre dobročinnú Nadáciu Pontis, ktorá pomáha ľuďom v núdzi.
Pri Budiš stagei sa točilo ruské kolo, v Kingswood priestore sa to s priaznivcami cideru len tak hemžilo, no hneď odbila jedna popoludní a nastal čas navštíviť prvý koncert soboty - bol to Tommy Cash, ktorého fanbase je u nás dosť početný. Človek, ktorý už pozná jeho tvorbu, vycítil pri vstupe do Space arény pekelnú atmosféru. A tieto slová sa naplnili snáď do posledného písmena. Excentrický a nespútaný estónsky rapper kombinoval striktnú flow podobnú Tylerovi, The Creatorovi či Kanyemu Westovi a takú výstrednosť, akou pôsobí napríklad Ninja z Die Antwoord. Dokonca sa miestami podobal aj jeho akcent.
Z jeho koncertu bolo cítiť vplyv rave kultúry východného bloku či trapové prvky - tie boli obohatené napríklad o vizuály japonského cenzúrovaného porna alebo jeho videoklip na notoricky známy hit Winaloto, ktorý neskôr zopakoval v "hardcore" verzii, ako to on sám nazval. V moshpite sa však ľudia vybláznili naplno, rovnako ostali vo vytŕžení, keď počas spomínanej skladby otvoril Tommy šampanské skutočne úsmevným spôsobom. Naplnil tak očakávania fanúšikov o poriadnej show.
Katarzia na Urpiner stagei svojim vystúpením neprekvapila, ale potešila a hrala prevažne záležitosti z Agnostiky, rovnako ako na tohtoročnom Veľkom čínskom tour spolu s Billy Barmanom. Michal Handzuš zatiaľ v stánku .týždeň porozprával o tom, ako vníma súčasnú situáciu na Slovensku a ako treba korupciu riešiť. Bez ladu a skladu zahrali krátky koncert v Café Kušnierik a symbolicky si uctili zosnulého zakladateľa Artfora, ktorého stage leží priamo v srdci festivalu. Jedna hodina sa prehupla do druhej a ja som sa ocitol na koncerte Birdy, krehkej britskej speváčky, ktorá sa preslávila coverom skladby Skinny Love od Bon Iver. Zaspievala však napríklad aj People Help The People a mne naskočili zimomriavky.
Billy Barman na Orange stagei klasicky zahrali svoje známe hity - Strmú vodu, Traja, Cigánsku, ale nechýbali ani hity z Dýchajúcich obrazov ako Mladým chýba vojna, Štvrndelok či Kvet Agátu. Už vtedy príjemnú atmosféru okúsil aj Vec. Ten prišiel zarapovať Miletičku. Búrka však následne trochu pokazila koncert Solange, ktorá sa tak trochu nešťastne krížila v lineupe s našimi nvmeri či kapelou Thurston Moore Group.
Ak by niekto čakal, že sú si v hudbe podobné, tak majú spoločný len vzhľad, povahu a pokrvnú príbuznosť. Solange síce stojí v tieni svojej slávnejšej sestry, no dokázala, že jej k šťastiu stačí málo. Červený hábit, veľmi jednoduchá choreografia a jej RnB sa vrylo pod kožu asi všetkým, čo vydržali na jej koncerte, až kým sa nerozpršalo. Už vopred avizovaný dážď však Solange nerobil problémy a napriek časovému posunu zvládla vystúpenie ľavou zadnou. Zahrala drvivú väčšinu songov, starých aj nových a dokonca raz aj zatwerkovala. Odzneli tiež hity ako Cranes in the Sky či Don't Touch My Hair. Koncert skončil o niečo skôr, ako pôvodne.
Prišiel lejak, no niečo po desiatej večer sa mraky rozplynuli a ľudia posedávali pred Urpiner stageom, aby si zaistili miesto na ďalší koncert. Na rade bola extravagantná a kontroverzná M.I.A., britská rapperka, aktivistka, producentka či módna návrhárka. Už len podľa stageu bolo jasné, že sa nápadne podobá na mreže z klipu Borders, ktorý si sama režírovala. Nakoniec prišla aj so svojimi troma tanečnicami a DJom. Koncert bol však trochu nešťastne nazvučený a po problémoch s odposluchom, na ktorý sa sťažovala, ukončila vystúpenie predčasne.
Do konca ostávala polhodina, no Maya Arulpragasam sa už nevrátila. Svoj temperament rebela idúceho proti prúdu však nepoprela, kedy prišla podať fanúšikom ruku k zábranám a na chvíľu sa vytratila v dave aj z dohľadu securiťákov. Tí po nej začali svietiť baterkami, no o minútu neskôr sa vynorila naspäť a pokračovala na pódium. Paper Planes, Bad Girls a POWA boli highlightmi jej vystúpenia.
Squarepusher pichol ľuďom do žíl poriadnu dávku glitchy IDMka v Space aréne krátko po polnoci. Vizuály sa miestami podobali na tie, ktoré použil napríklad Aphex Twin na tohtoročnom Field Day v Londýne. Navštívil som na chvíľu aj Austru na Orange stagei. Rozsah speváčkinho hlasu v kombinácii s prenikavou elektronickou hudbou ma dostali. Nastal ale čas na jedlo a potom návrat do Space arény, kde neskôr svoj DJ set zahrali London Elektricity.
Ich Big Band som žiaľ zmeškal kvôli búrke, no následne však ľudí do varu priviedla Matia aka B-Complex, ktorej selekcia ešte viac napumpovala celé publikum. Klasicky nechýbal ani hit Beautiful Lies vo VIP verzii s nabitými kopákmi či Past Lessons For The Future. Matia okorenila set aj hitmi ako Smells Like Teen Spirit od Nirvany či Chop Suey od System of a Down.
Sobota, 8.7.
Posledný deň Pohody odštartoval prezident Andrej Kiska v EUrópa stane, kde so Štefanom Hríbom preberali nie len politiku, ale aj osobné veci. Prezident Slovenskej republiky pôsobil veľmi ľudsky a prítomní fanúšikovia ho absolútne nešetrili potleskom. Kiska je novopečeným otcom malého Martinka, takže úrodná pôda na túto tému bola ozaj bohatá. Najmladší potomok rodiny Kiskovcov má už teraz nos po otcovi, ktorý to priznal s úsmevom na tvári. Samozrejme sa však vyjadril aj ku iným záležitostiam, najmä politickým, ale nepodal žiadne stanovisko o jeho kandidatúre na prezidenta.
Skromná Katka Máliková zahrala veci z jej Pustvopolu spolu s ansámblom na Urpineri, no o pár minút na to potešila svojich fanúšikov v Space aréne Destiny Frasqueri aka Princess Nokia. 25-ročná umelkyňa mnohých tvárí priniesla závan hip-hopu priamo z New Yorku a rozbalila to s hitmi ako Tomboy či Kitana. Bez problémov však podala publiku aj Apple Pie v acapella verzii a svojim prejavom tak trochu pripomínala Lanu Del Rey. To ale bola diametrálne odlišná káva ako tá, ktorú nám naservírovala na začiatku. Na konci úctivo poďakovala všetkým svojim fanúšikom a dokonca zopár šťastlivcov v prvom rade sa dočkalo aj objatia priamo od Nokie.
Vec s kapelou síce tradične potešil všetkých priaznivcov dobrého hip-hopu, no viac ma zaujali Tolstoys. Hoci mám Brančiho rád, dal som prednosť umelcom debutujúcim na Pohode. Skupina funguje zhruba len rok, no na čele s Elou Tolstovou predstavila prvýkrát fanúšikom Pohody dreampop v doprovode huslí a kontrabasu. Ela má krásny, zamatový hlas, ktorý v súzvuku s klasickými hudobnými nástrojmi núti človeka knísať sa. Je to mladá, nádejná krv pre slovenskú hudbu. Jake Bugg napríklad veľmi neohúril - chystá už ďalší album a za posledných pár rokov sa viackrát objavil na území Česka či Slovenska, čo môže pôsobiť trochu dotieravo. Hádam mu nie sú príkladom hiphopoví Onyx alebo Dope D.O.D., ktorí trpia obdobným syndrómom. Pri takomto tempe by si mohli začať vybavovať aj naše pasy.
Future Islands boli však divokí. Silný vplyv mal na to ich charakteristický zvuk a spev Samuela T. Herringa, ktorý na Orange stagei pomaly vypľul dušu. Popritom však boli prítomné aj výkriky a vražedné pohľady počas celého vystúpenia, rovnako aj frontmanove zvláštne tanečné kreácie. Odzneli veci aj ako A Dream of You and Me, Beauty of the Road či Cave z nového albumu The Far Field.
Po 23. hodine v posledný deň sa Pohoda rozdelila na dva veľké kempy - tí, čo išli na alt-J a na Paru. Urpiner aj Ticketportal stage praskali vo švíkoch. Ja som sa zaradil k prvému a ostal som unesený tak, ako už dlho nie. alt-J sa vyznamenali precíznymi bicími, čistým a absolútne nefalšovaným hlasom Joea Newmana, minimalistickým zvukom a parádnou svetelnou show. Odzneli aj veci ako Breezeblocks, Tessellate, Matilda, Fitzpleasure, ale aj 3WW či In Cold Blood z nového Relaxeru. Aj napriek tomu, že pre niekoho to bol pokojný headliner, bol ideálnym príkladom toho, ako má vyzerať poriadny koncert.
Na samý záver sme sa pristavili ešte v Space aréne, kde hral Machinedrum a hneď za ním aj nemec Boys Noize. Rave v stane začal tesne po pol druhej v noci a Alex Ridha nám z Hamburgu priniesol vlnu acid housu a techna, pištiace zvuky elektroniky a tučné basy. Jeho control panel bolo zostavený z LEDkových stroboskopov a majákov, ktoré efektne dopĺňali zabudované dymostroje. Za zmienku stoja aj zahrané bangre ako Overthrow, Euphoria či Midnight. O piatej ráno sme privítali slnko v rytmoch Allstar Refjudžís Band a tým sa festival pre nás skončil.
Na záver ešte vyjadrenia členov tímu, ktorí sa Pohody tiež zúčastnili:
Samuel: „Moja prvá Pohoda bola úplne v Pohode. Pozitívne ma prekvapila výborna organizácia festivalu a z umelcov naopak Tommy Cash. Určite sa vrátim aj budúci rok.“
Šimon: „Keďže som Trenčan, tak Festival Pohoda je pre mňa neodmyslitelná súčasť môjho začiatku leta už dlhú dobu. Pohodu mám veľmi rád najmä vďaka priatelskej atmosfére, no vždy si tam nájdem niečo, čo ulahodí aj mojej hudobnej duši.“
Pohoda bola tento rok v Pohode. Aspoň sme ju tak vnímali my. Tešíme sa na 22. ročník a sme zvedaví, s čím nás opäť poteší Michal Kaščák.
