Plán končiaci fiaskom.
Bola jeseň roku 1944 krátko pred bitkou v Ardenách, ktorá mala byť posledným pokusom nemeckej nacistickej Tretej ríše zvrátiť v podstate už stratenú vojnu vo svoj prospech. Na západe ríša stratila veľkú časť Francúzska a symbol osi - Rím. Dokonca spojenci dobyli aj nemecké mesto Aachen a rovnako rýchlo ZSSR ohrozoval nemecké územia aj na východe. Sovieti obsadili Rigu, Belehrad a časť rumunského Sedmohradska, dokonca prenikli až do Poľska. Pre Tretiu ríšu však bola porážka nemysliteľná, preto sa v novembri v Hohenlychen – v hlavnom stane Reichsführera-SS, stretli vrchní predstavitelia nacistickej mašinérie - Heinrich Himmler, Artur Axmann (HJ Jugendfuhrer- vedúci Hitlerovej mládeže), Ernst Kaltenbrunner - šéf RSHA (nem. Hlavný ríšsky bezpečnostný úrad), Obsturmbannfuhrer Waffen-SS Otto Skorzeny a nakoniec SS-obergruppenführer Hans-Adolf Prutzmann. Cieľom tohto stretnutia bolo založenie odbojovej organizácie Werwolf (v preklade vlkolak) – skupiny nacistických partizánov, ktorí mali na okupovaných územiach činiť partizánske akcie a živiť vieru v obnovenie Tretej ríše.
V danej situácii to bol jediný spôsob, ako si zachovať tvár, oddialiť blížiacu sa porážku a fakticky pokračovať v boji aj po oficiálnom konci vojny. Koniec koncov, Nemci sa počas svojich vojenských úspechov na vlastnej koži presvedčili, ako veľmi môže partizánske hnutie pomocou výzvednej služby, ničením infraštruktúry, napádaniu zásobovacích konvojov či dokonca až ozbrojeným povstaním znepríjemniť strategické plány. Z toho dôvodu na vyššie spomínanom tajnom stretnutí Himmler vymenoval Prutzmanna ako splnomocnenca zodpovedného za nábor a školenie dobrovoľníkov Werwolfu, najčastejšie z radov Hitlerjugend, Bund Deutsche Mädel, Volksstrum či skúsených vojenských veteránov. Malo tak ísť o organizáciu plnú vojenských odborníkov, fanatických nadšencov a detí.
Tí by potom boli vyškolení pod záštitou Skorzenyho SS-Jagdverbang tzv. loveckých tímov, ktoré sa už dávno pred vznikom plánu Werwolf sústredili na sabotážne akcie. Zakrátko sa do tohto hnutia prihlásili prví dobrovoľníci. Väčšinou však z radov mládeže, nakoľko išlo o najľahšie ovplyvniteľnú skupinu (propaganda a tvrdý výcvik). Navyše mládež bola oveľa ťažšie vystopovateľná, Hitlerovi oddaní a skúsení vojaci vycvičili poväčšine z 10 až 14 ročných detí spoľahlivé vraždiace stroje. Kto by zo zabíjania, bombových útokov, sabotáží či podpaľačstva vinil deti a mládež? Bol to geniálny ťah. Hlavným koordinátorom celej štruktúry bol Adolf Hans Prutzman, ktorý patril medzi naozaj oddaných stúpencov nacistickej ideológie. Jeho pôsobiskom ako jedného z najvyššie postavených predstaviteľov bezpečnostných zložiek boli Nemcami obsadené územia Sovietskeho zväzu.
Takže poznal dôkladne systém práce tamojších partizánov a nemal problém s krutosťou. Patril rovnako medzi hlavných aktérov a vinníkov lotyšského holokaustu. Hneď po zverení vedenia nad touto operáciou vyzval Prutzman funkcionárov SS a NSDAP v západných župách, aby začali s prísnym náborom nových členov. Už ku koncu roku 1944 tak malo toto hnutie vyše 5000-ovú základňu, ktorá bola vycvičená v rôznych výcvikových strediskách roztrúsených po celej zemi. Nacistickí partizáni sa pomenovali podľa veľmi obľúbeného románu Hermanna Lönsa - Werwolf. Jeho dej sa odohrával počas Tridsaťročnej vojny, kde Werwolf chránili časť nemeckej krajiny pred chamtivými lúpežníkmi. Hoci Löns zomrel v roku 1914 a nikdy nebol nacistom, jeho dielo sa stalo v Tretej ríši skutočným hitom. Nacistickí partizáni si totiž tiež chceli uchrániť svoju ríšu pred barbarskými Spojencami.
Vzorom Werwolfov sa stali sovietski a juhoslovanskí partizáni, ktorí mali za úlohu pôsobiť v tyle nepriateľa na územiach už okupovaných či nepriateľom priamo ohrozených. Werwolfovia sa mali nechať predbehnúť spojeneckými jednotkami a potom začať činiť diverznú činnosť, hlavne narušovať komunikačné kanály a železničné trate. Ďalšou dôležitou úlohou týchto skupín boli politická a hospodárska sabotáž, odstraňovanie kolaborantov, šírenie propagandy, infiltrácia sa do úradov nepriateľskej vojenskej správy, zhromažďovanie spravodajských informácií o nepriateľských zásobovacích a transportných trasách a povzbudzovanie obyvateľstva v bojkotu a pasívneho odporu. Základom Werwolfu bola takzvaná bunka tvorená štyrmi až šiestimi členmi, každý z nich bol vybavený 7 – 9 kg trhaviny, ručnými granátmi, nášľapnými mínami a bodnými a strelnými osobnými zbraňami, rôznymi vojenskými uniformami a civilným oblečením. Mali fungovať v malých pozemných bunkroch, avšak to obmedzovalo možnosť pôsobenia bunky len na malé územie a často sa stávalo, že bunkre boli odhalené spojencami. Tieto malé bunky boli následne poprepájané do takzvaných sektorov, pričom jeden sektor obyčajne tvorilo 6 - 8 buniek a šesť až osem sektorov tvorilo zas hlavnú skupinu s vlastným vojenským veliteľom.
Zásadná chyba však spočívala v tom, že tejto pyramíde chýbal vrchol. Hoci sa aj vytvoril plán zriadiť po vojne v Alpách pevnosť, odkiaľ by nacisti operácie Werwolfu priamo riadili, neskoršie vojnové udalosti to zmenili a členovia fungovali bez ústredného velenia. Museli sa tak spoľahnúť na špeciálnu príručku s názvom Werwolf – Winke für Jagdeinheiten (v preklade Vlkolak – Rady pre partizánov). Navyše bunky, sekcie aj sektory záviseli z hľadiska zásobovania plne na nemeckej armáde a jej vedľajších zložkách, ktoré podliehali iným častiam byrokratického aparátu Tretej ríše, a tak nastával obrovský chaos a zásobovanie výrazne viazlo. Pre účely Werwolfu síce vymedzila armáda 5000 súprav trhavín a 2000 vysielačiek, väčšina však do rúk Vlkolakov vôbec nedorazila.
Vyššie spomenutý chaos zapríčinil časté zmeny zamerania celej organizácie, od apríla 1945 sa Prutzman dostáva do úzadia a opraty nad organizáciou preberajú Bormann a Goebbels. Borrman sa zameral na protibolševický odpor a hlavne plnenie rozkazu „spálenej zeme.“ Prvoradá sa stala poslušnosť obyvateľstva a odstránenie "zradcov nemeckej cti, kolaborantov a defétistov." Tieto úlohy, pôvodne považované za dodatočné a "doplnkové", začali v niektorých prípadoch zaujímať primárnu pozíciu a niekedy sa činnosť skupín Werwolf zamerala výhradne na ich plnenie.
Operácia Werwolf mala teda niekoľko sfér zamerania:
- Útoky a vyhrážanie sa vlastnému civilnému obyvateľstvu a civilným správnym úradom .
- Útoky a vyhrážanie sa cudziemu (nenemeckému) civilnému obyvateľstvu a civilným správnym úradom.
- Útoky proti vojenským cieľom a vojenským správnym úradom
- Diverzné akcie (prerušovanie vedenia a požiare, blokáda ciest, železníc, kladenie nástrah a pod.)
- Útoky v rámci rozkazu o „spálenej zemi“
Väčšina akcií sa však len naplánovala a neuskutočnila, alebo sa jednalo len o spontánne rozhodnutia jednotlivcov, pričom sa jeho členovia často hlásili aj k akciám, s ktorými nemali nič spoločné. Jedinou naozaj úspešnou akciou z pohľadu Werwolfu sa stala operácia Karneval. Za týmto názvom sa skrýva atentát na Dr. Franza Oppenhoffa, starostu Aachenu dosadeného do funkcie Spojencami krátko po obsadení mesta v marci roku 1945. Zastrelili ho zblízka sfanatizovaní bývalí príslušníci Hitlerjugend. Vodca tohto tímu bol veterán nemeckej armády, syn špecialistu na infiltráciu Herbert Wenzel, ktorý počas vojny patril do oddielov Otta Skorzenyho.
Pre Goebelsa bol zas Werwolf nástrojom propagandy, dôkazu, že mladí Nemci nikdy neprestanú chrániť svoju ríšu. Medzi Spojencami živil fámu hniezda posledného odporu v bavorských Alpách. Spojenci tomu uverili a na rozdiel od priameho postupu na Berlín zvolili útok na Bavorsko. Z toho dôvodu Sovieti dorazili do Berlína skôr, a to viedlo k dohode o rozdelení Berlína a celého Nemecka na východné a západné.
Čo sa týka Československa a Sudetov, tak sektor pre túto oblasť mal výcvikové stredisko na zámku v Ústí nad Labem – Krásne Březno. Na konci januára 1945 tajomník ríšskeho protektora dostal od Prutzmana inštrukcie k akcii W. Došlo k rozmachu sietí školiacich centier a podzemných zásobovacích bunkrov s velením v Ústí nad Labem. Väčšina útokov bola v skutočnosti naplánovaná, ale neuskutočnila sa. Väčšina z nich sa zamerala proti oslobodzovacím vojskám Sovietov a Američanov, poprípade proti českým policajtom a vracajúcemu sa civilnému obyvateľstvu vyhnanému zo Sudetov počas vojny.V ojedinelých akciách Werwolf pokračoval aj v roku 1946, pričom oficiálne táto organizácia nikdy nebola rozpustená.
Vzhľadom na povojnový chaos v Európe bolo často problémom určiť, kedy išlo naozaj o akciu Werwolfu a kedy nie. Hystéria vzniknutá strachom z Werwolfu vyvolávala hlavne v ZSSR a Československu, teda v krajinách, kde bol Werwolf najaktívnejší, výhovorku na represálie a útoky na obyvateľstvo nemeckej národnosti. Ukážkovým príkladom takejto hystérie je incident v Ústí nad Labem. Neďaleko spomínaného výcvikového centra Werwolfu vybuchol 31. júla 1945 muničný sklad, v dôsledku čoho zomrelo 27 ľudí. Existovala istá pravdepodobnosť, že výbuch môžu mať na svedomí príslušníci Werwolfu, čo vyvolalo okamžitú búrlivú reakciu. V duchu hesla oko za oko nastalo dvojdňové popravovanie obyvateľov s nemeckou národnosťou. Počet obetí ústeckého masakru sa odhaduje na 43 až 100. Dodnes nie je jasné, či za výbuch bol zodpovedný Werewolf alebo iná skupina, ktorá chcela v znamení falošnej vlajky vyvolať násilnosti voči Nemcom. Často boli ľudia nespravodlivo zatknutí a popravení len kvôli domnelému príslušenstvu k nenávideným Vlkolakom. Hoci na západe, teda aj v ČSR, Nemci stiahli rozkaz k činnosti už na konci vojny, je možné, že ho sfanatizovaní jednotlivci nerešpektovali a na východe ich činnosť úplne ustala až v roku 1946. Avšak ich zatýkanie pretrvávalo až do roku 1948.
Naviac, fenomén Werwolf sa stal pre neonacistické a pravicovo extrémistické organizácie pútačom a inšpiráciou od povojnových rokov až do súčasnosti. Napríklad v 90. rokoch sa v Rusku znova rozmohla až paranoja z možnosti jeho obnovenia.
