Rímske vojsko zachránil zázračný dážď.
V druhom storočí nášho letopočtu dosiahlo Imperium Romanum svojho najväčšieho rozmachu. Čoraz viac však bolo napádané barbarskými kmeňmi a hranice boli natoľko rozsiahle, že ich nebolo možné udržať. Cisári sa jeden po druhom púšťali do vojen, ktoré mali tieto kmene odraziť a zahnať späť za hranice civilizácie, ako sa Rimania s obľubou označovali. Severná hranica impéria siahala až po rieku Istros, čiže Dunaj a cisári sa ju tam snažili aj naďalej udržať.
Markomanské vojny
Boje proti germánskym kmeňom, ktoré ohrozovali v rokoch 166 - 180 severnú hranicu Rímskej ríše, sa nazývajú Markomanské vojny. V 60. rokoch 2. storočia začali rímske hranice napádať germánske kmene Markomanov, ktoré sídlili na území dnešnej Českej republiky a Kvádov, ktorí boli usídlení v oblasti dnešného Slovenska. V tom čase bol najmocnejším mužom sveta Marcus Aurelius, ktorý vládol v rokoch 161 - 180. V podstate mal však počas väčšej časti svojho panovania aj spoluvládcu. V prvom období to bol jeho brat Lucius Verus (161 - 169) a v druhom období zasa syn Commodus (177 - 180). Za boje s Germánmi na severe ríše však niesol hlavnú zodpovednosť sám Marcus Aurelius.
Marcus Aurelius
Markomani a Kvádi napádali rímske hranice približne od roku 165. Už o rok neskôr prerástli útoky do otvoreného konfliktu. V tomto čase však šlo z pohľadu Ríma skôr o obrannú vojnu, keďže Impérium nebolo schopné včas zostaviť dostatočný počet légií, ktoré by bránili severnú hranicu. Germánske kmene v podstate nadväzovali na oveľa tvrdšieho súpera, ktorý (neplánovane) útočil na Impérium v rovnakom čase a priestore. Provincia Panónia sa tak stala najnebezpečnejším miestom Rímskej ríše. Zo severu na ňu doliehali Germáni a zo severovýchodu útočili Sarmati.
Germánske výboje (hnedé šípky) a trestné výpravy (biele šípky) počas Markomanských vojen
Nomádske kmene Sarmatov boli vynikajúce v ovládaní koní a v boji s jazdou, čo rímskemu vojsku zloženému prevažne z peších légií robilo vždy problémy. Prvá fáza vojen sa tak z pohľadu Ríma vôbec nevyvíjala pozitívne. Markomani, Kvádi a Sarmati postupovali pozdĺž povodia Váhu a Moravy a prerazili rímske hranice na Dunaji. Vyplienili rímske mestá Carnuntum a Vindobona. Carnuntum leží v Dolnom Rakúsku v súčasnej obci Petronell-Carnuntum a Vindobona zasa ležala na území dnešnej Viedne.
Útočiace kmene postupovali smerom na juh a postupne plienili celú priľahlú oblasť Panónie a provinciu Noricum (ležala na území dnešného Rakúska, Slovinska a Bavorska). Zastavili sa až pri meste Aquileia, ktoré tiež vyplienili.
Rimania mali v tom čase naozaj plné ruky práce s obranou svojich území. Germánske kmene, ktoré plienili Panóniu a Noricum, boli iba jednou zo súčastí mnohých útokov proti Impériu. V provincii Dácia (prevažne dnešné Rumunsko) sa zmobilizovali dácke kmene Kostobokov a provinciu Thrákia (prevažne dnešné Bulharsko) zasa plienili kmene Vandalov. Historici sa zhodujú, že v tomto období ohrozovalo Rímsku ríšu viac ako 20 barbarských kmeňov. Impérium povolalo na obranu hraníc novozaložené légie, do ktorých narukovali aj rímski občania. Tí v tom čase už bežne neslúžili v armáde. Takisto tieto légie tvorili otroci a gladiátori, čo sa naposledy stalo v 3 storočí pred n. l., keď hranice Ríma ohrozoval kartáginský vojvodca Hannibal Barkas. Na ochranu Ríše boli povolané aj légie zo vzdialených provincií. Do boja proti Germánom sa zapojila jeruzalemská légia alebo africká légia. Marcus Aurelius dokonca dražil časť svojho majetku, aby mohol financovať vojsko.
Barbarské kmene sa napokon podarilo odraziť a Rím mal dostatok síl na odvetu. Marcus Aurelius preto už v roku 172 podnikol tzv. prvú trestnú výpravu za Dunaj. Najprv porazil Kvádov, ktorým nanútil nevýhodný mier a potom sa obrátil proti Markomanom. Aj tu sa mu podarilo uspieť a dosiahnuť mier. Stabilita však nenastala, keďže tieto kmene zostávali stále silné a dodržiavanie prímeria považovali iba za dočasné. Postupne sa im podarilo zmobilizovať sily a opäť útočiť na hranice ríše. Pre cisára však neexistovali iba problémy na Dunaji, musel riešiť spory aj v iných častiach Impéria. Na Blízkom východe bolo treba napríklad hasiť povstanie miestodržiteľa Avidia Cassiusa, na čo cisár využil aj dunajské légie. Barbarské kmene využili oslabenie pohraničného vojska, a tak sa rozhorela tretia fáza vojen.
Úvodná bitka z filmu Gladiátor sa odohrala, pravdepodobne, na našom území
Marcus Aurelius sa napokon stihol včas vrátiť k Dunaju, keď barbari ešte nestihli preniknúť do provincií. Tretia fáza vojen preto prebiehala (rovnako ako predchádzajúca) na barbarskom území. Z tohto obdobia pochádza aj známy nápis na Trenčianskej skale, ktorý vznikol počas zimy 179/180 (pre zaujímavosť: v tomto období sa odohrávajú aj úvodné pasáže filmu Gladiátor). Markomanské vojny napokon ukončila predčasná smrť cisára Marca Aurelia, ktorý skonal 17. marca 180. Jeho syn Commodus nemal v úmysle pokračovať v bojoch, a preto uzavrel s Markomanmi a Kvádmi mier. Za dodržiavanie podmienok im bol dokonca ochotný platiť. Markomanské vojny znamenali predzvesť barbarských nájazdov na Rímsku ríšu v nasledujúcich storočiach, ktoré napokon viedli až k zániku jej západnej časti.
Zázračný dážď
Počas prvej rímskej ofenzívy na barbarskom území sa v lete roku 172 (alebo 173) odohrala pomerne kuriózna udalosť, ktorá je spojená s našim územím. Správu o tomto úkaze zanechal rímsky úradník a historik Cassius Dion. Je autorom 80 kníh o rímskych dejinách, ktoré spracovával dlhých 22 rokov. Jeho rozprávanie začína príchodom bájneho Aenea do Itálie a končí rokom 229, kedy vládol cisár Alexander Severus. Do Cassiusových dejín sa dostali aj Markomanské vojny, ktoré opisuje pomerne detailne, keďže bol ich priamym svedkom. V jeho texte si našiel miesto aj opis skutočne pozoruhodnej udalosti, ktorá vstúpila do dejín ako zázračný dážď a našla si svoje miesto aj na víťaznom stĺpe cisára Marca Aurelia.
Víťazný stĺp Marca Aurelia v Ríme ukrýva aj časť našich dejín
V lete roku 172 sa jedna rímska jednotka dostala v povodí rieky Hron do obkľúčenia kvádskym vojskom. Rimania sa opevnili štítovou hradbou na vrchu jednej z terás okolo koryta rieky. Kvádi kopec obkľúčili a čakali na to, kým sa vysilení Rimania vzdajú posledných nádejí na záchranu. Legionári boli na pokraji síl a prestávka v boji im príliš nepomáhala. Slnko totiž v ten deň pražilo a oni zostali bez akýchkoľvek zásob vody. Dion opisuje, že rímski vojaci nevládali niesť zbroj, ktorá ich ukrutne pálila. Stáli tak síce na opevnenej pozícii, no v obrovskej horúčave a bez akejkoľvek zásoby vody im iba ubúdali sily. V tom sa však prihodilo čosi neskutočné. Nechajme však hovoriť toho najpovoľanejšieho:
Veru už po mnohých ťažkých zápasoch a nebezpečenstvách si Marcus Aurelius podrobil Markomanov a Jazygov. Ba proti takzvaným Kvádom z toho povstala veľká vojna a pošťastilo sa mu neuveriteľné víťazstvo: no skôr to bol dar od boha. Keď sa totiž Rimania v bitke dostali do nebezpečného položenia, zachránilo ich božstvo neuveriteľným spôsobom. Lebo keď ich Kvádi obkľúčili na vhodnom mieste, Rimania odvážne bojovali so štítmi prirazenými k sebe. Tu barbari zastavili boj v očakávaní, že ich ľahko zajmú ukonaných páľavou a smädom. Všetko navôkol zahatali, aby Rimania nemohli odnikadiaľ získať vodu. Aj počtom ich totiž veľmi prevyšovali. Keď sa teda Rimania ocitli vo vrcholnej tvŕdzi, keďže boli ukonaní a doráňaní, vystavení úpeku slnka a smädu, a keď už preto nevládali ani bojovať, ani niekam ustúpiť, ale zoradení v šíku ostali stáť na mieste spaľovaní horúčavou, odrazu sa zhluklo množstvo oblakov a spustil sa hustý lejak, čo sa stalo istotne na boží zásah. Rozpráva sa totiž, že akýsi egyptský mág Arnufis, ktorého mal Marcus Aurelius so sebou, privolal akýmisi čarami istých démonov a okrem iných predovšetkým vládcu ovzdušia Herma. Ich pôsobením vraj stiahol na zem dážď. Keď sa dážď spustil, sprvoti všetci dvíhali tváre k nebu a zachytávali si vodu do úst. Potom jedni nastavovali štíty, iní aj prilbice, sami lačne hltali a dávali piť aj koňom. A hoci k nim pribehli barbari, neprestali piť a súčasne sa usilovali bojovať. Ba niektorí ešte aj zranení chlípali odrazu vodu i krv, čo im stekala do prilbíc. A boli by azda utrpeli strašnú pohromu, lebo nepriatelia do nich dobiedzali, zatiaľ čo oni boli väčšinou zaneprázdnení pitím, keby sa proti nepriateľom nestrhlo mocné krupobitie s množstvom bleskov. Tu bolo vidno z neba dopadať na to isté miesto vodu i oheň. Tak jedných premáčalo a pili, druhých spaľoval oheň a zomierali. A Rimanov sa oheň ani nedotkol, ba ak sa dakde k nim dostal, zaraz zhasol, kým barbarom nebol na osoh ani dážď, ale dokonca ešte väčšmi sťa olej roznecoval na nich plamene, takže dažďom premáčaní hľadali vodu. Tu sa jedni zraňovali, aby oheň zahasili hoc aj krvou, druhí zase utekali hoc aj k Rimanom, lebo vraj len oni majú spásnu vodu. I sám Marcus Aurelius ich, pravdaže, ľutoval.
(citované podľa Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov zv. I.)
Detail reliéfu zázračného dažďa na stĺpe Marca Aurelia
Neskôr sa mnohí dohadovali, čo sa v skutočnosti na brehoch Hrona odohralo. Pohania, ku ktorým sa radil aj autor textu, boli presvedčení, že to bol zásah bohov. Cassius Dion hovorí konkrétne o zásahu Herma, ktorý bol bohom ovzdušia. Na pomoc unaveným legionárom ho mal privolať egyptský mág, ktorý slúžil v tábore cisára Marca Aurelia. Kresťania boli zasa presvedčení, že to bol Boží zásah, ktorý mal ochrániť kresťanských legionárov, aby nepadli rukou nevercov. Takto bola udalosť prezentovaná aj neskoršími kresťanskými autormi a kronikármi. V podstate tak zostala vnímaná dlhé storočia a dodnes je mnoho tých, ktorí sú presvedčení, že zázračný dážď bol prejav kresťanského Boha. Moderná historiografia sa však prikláňa k omnoho sofistikovanejším a hlavne vedeckejším vysvetleniam. Odborníci (s touto myšlienkou prišiel hlavne historik Peter Chrastina) sa domnievajú, že zázračný dážď je jedným z prvých meteorologických úkazov, ktoré sa dostali do dejepisných kníh. Jednoducho povedané, pri Hrone v roku 172 neúradoval žiaden z bohov, ale obdoba tzv. guľového blesku.
Atmosferický jav vzniká práve v búrkovom počasí a navyše sa odborníci domnievajú, že pre jeho ojedinelý vznik sú potrebné ďalšie špecifické ukazovatele. Dodnes sa vedcom nepodarilo simulovať podmienky, za ktorých guľový blesk vzniká, a preto je jeho výskum naďalej zložitý a plný nezodpovedaných otázok. Teórie na dôvody vzniku sa rôznia. Jedna z najviac preferovaných je hypotéza o oxidácii atómov kremíka vo vzduchu, v ktorých vznikne silný elektrický náboj. Doposiaľ vieme o guľovom blesku iba to, že je to pomerne ojedinelý úkaz, ktorý je sprievodným javom (zväčša) letných búrok. Jeho existencia je rôzna, vzniká na dobu 2 sekúnd, ale môže pokojne pôsobiť aj niekoľko minút. Počas tejto doby vyžaruje obrovské teplo a v literatúre, ktorá sa ním zaoberá, sú zväčša popísané ničivé účinky na majetok. To však neznamená, že guľový blesk nezasiahol aj ľudí, ktorí utrpeli vážne popáleniny, často aj so smrteľnými následkami. Guľový blesk zväčša vzniká vo vymedzenom priestore, ktorý má iné atmosferické zloženie ako okolie. Toľko veľmi rýchly a pomerne stručný prehľad o základných znakoch guľového blesku. Ako sa však máme pozerať v týchto súvislostiach na Dionovu správu?
Cassius Dion bol historik, no dnes by sme ho označili skôr za kronikára. To znamená, že autori takýchto opisov veľmi často pristupovali k zveličovaniu alebo bagatelizovaniu podľa toho, ako sa to hodilo ich strane. V opise je možné nájsť mnohé zveličenia, no tie, pravdepodobne, stoja na reálnych základoch. Cassius opisoval obrovské teplo a sparno, ktoré bolo typické pre letné počasie. Legionárov doslova rozpaľovala zbroj a boli už poriadne unavení, čiže bitka sa odohrala niekedy popoludní. Zrazu sa obloha zatiahla a z neba začal padať dážď a krupobitie. Tu je podstatné hlavne slovo odrazu, ktoré odkazuje na okamžitý stav, čiže Cassius v opise nehovorí, že sa najprv zmrákalo a potom prišlo k búrke. Naopak. Opisuje stav typickej intenzívnej letnej búrky, ktorej trvanie nepresiahne jednu, nanajvýš dve hodiny. Takéto letné búrky sa nazývajú konvektívne a ich charakteristika presne sedí na to, čo popisuje Cassius vo svojom diele.
Barbari zachytení vo filme Gladiátor
Rímske jednotky boli odrezané od rieky na jednej z terás neďaleko koryta. Kvádi museli byť preto, logicky, nižšie a niekde medzi korytom rieky a terasou, na ktorej sa opevnili Rimania. Na bojisku bol, celkom isto, zvírený prach, ktorý sa vznášal hlavne pod terasovitým nánosom rímskeho opevnenia. Niva rieky, v ktorej sa nachádzali Kvádi, je aj bez zvíreného prachu najčastejšie miestom, kam udierajú blesky. Silný dážď (lejak), ktorý napĺňal vodou rímske prilbice, sprevádzaný krupobitím, napomohol k vytvoreniu elektrickomagnetického poľa v nive rieky, ktorá sa stala terčom všetkých okolitých bleskov. Dion to popisuje ako oheň, ktorý zasahoval Kvádov. To by mohol byť odkaz na čiarové blesky, ktoré zasahovali kvádske jednotky. Z výbojov, ktoré tieto blesky v nive Hrona spôsobili a za predpokladu, že sa náhle zmenili atmosferické hodnoty priestoru, kde sa barbari nachádzali, je celkom reálne, že sa tam vytvoril guľový blesk. Zásah čiarového blesku nie je pozorovateľný dlhšie ako niekoľko okamihov. Zasiahnutý je okamžite mŕtvy.
Guľový blesk na jednom z neskorších vyobrazení
Cassius však opisuje jav, ktorý mohli Rimania sledovať určitú dobu. Popisuje ho ako oheň, ktorý spaľoval viacerých barbarov naraz. Tento oheň teda spôsoboval výrazné popáleniny, ktoré mali na Kvádov decimujúci účinok. Zaujímavé je aj to, že Rimanov sa oheň nedotkol. Dion dokonca píše, že akonáhle sa k nim oheň priblížil, okamžite zhasol. Predpoklad, že terasa, na ktorej sa legionári opevnili, bola mimo poľa elektrického náboju, je celkom reálny, i keď zostáva táto záhada stále neobjasnená. Prach v spojitosti s hlinitým podložím nivy rieky sú spájané výlučne s priestorom pod terasou, v ktorom sa nenachádzali Rimania, ale barbari. Vyplýva z toho aj skutočnosť, že obe vojská v tom čase nebojovali, ale búrka ich zastihla pri vyčkávaní na nepriateľov ťah. Jednotky sa museli nachádzať ďalej od seba, keďže mnohí Kvádi hľadali spásu hoc aj u Rimanov. Ak by ich búrka zasiahla počas bitky, celkom určite by guľový blesk zasahoval jedných aj druhých.
Nie je celkom isté, aké straty guľový blesk spôsobil v barbarskom vojsku. Mohlo to byť viac mužov, než dokázali v ten deň zabiť legionári. V každom ohľade to však bol obrovský zásah pre morálku bojujúcich strán. Stal sa natoľko silným, že si vyslúžil aj miesto na víťaznom stĺpe Marca Aurelia a pre budúce generácie zanechal pomerne podrobný opis aj Cassius Dion. Pre nás je zaujímavé aj to, že táto jedinečná udalosť je spätá s našim územím.
