Zvesti z festivalov sú pravdivé. Tento muzikál je jednoducho úžasný.
Máloktorému tvorcovi sa podarí tak razantný nástup na scénu, aký nám predvlani predviedol čerstvý tridsiatnik Damien Chazelle. Jeho celovečerný debut Whiplash dokázal aj napriek smiešnym trojmiliónovým nákladom ohúriť festivalové poroty a potešiť milióny divákov. Úspešná púť kinami bola korunovaná piatimi nomináciami na Oscara, pričom tri zlaté sošky sa mu podarilo aj získať. Na ďalší projekt talentovaného režiséra a scenáristu sa teda upriamovala veľká pozornosť. Hudobne nadaný autor sa opäť rozhodol ostať pri podobnej tematike. Zmenil však žáner. Pokiaľ jeho prvotina bola v prvom rade drámou o vzťahu žiaka a učiteľa, prekladaného geniálne nasnímanými hudobnými vsuvkami, jeho druhý počin je nefalšovaný romantický muzikál.
Mia (Emma Stone) pracuje v kaviarni a snaží sa presadiť na hereckých konkurzoch. Náhoda jej osud prepojí so Sebastianom (Ryan Gosling), jazzovým klaviristom odmietajúcim prijať skutočnosť, že éra tejto hudby a životného štýlu skončila. Aj napriek mnohým odlišným názorom na život a fungovanie šoubiznisu sa do seba zamilujú. Prekvapivé kariérne príležitosti však ich vzťahu a umeleckým ambíciám prinesú mnoho prekážok.
La La Land predchádza úžasná povesť. Množstvo festivalových ocenení, sedem nominácií na Zlatý Glóbus a šuškanda o najväčšom favoritovi na oscarového víťaza vzbudzujú veľké nádeje na úžasný film. A hneď na začiatku napíšem, že tieto fámy sú pravdivé. Chazelle opäť ukazuje, že je skvelý realizátor ovládajúci rovnako suverénne obsah ako aj formu. A potešujúce je, že to preukazuje v žánri, ktorý potrebuje silné snímky ako soľ. Muzikály sú už dávno hlboko pod radarom moderných filmových fanúšikov a iba so smútkom spomínajú na svoju zašlú slávu. Chazelle si je toho vedomý, na túto skutočnosť mnohokrát poukazuje a skvelo sa mu darí prepájať retro formu so súčasnosťou. Využíva Cinemascope, celý svet a postavy sú v ňom nádherne farebné a celá štylizácia odkazuje k polovici minulého storočia, keď boli žánrovo spriaznené tituly na svojom vrchole. Odohráva sa však v súčasnosti. Funguje tak krásna atmosféra akéhosi bezčasia, kde ste neustále ohurovaný retro formou, ale postavy sa pohybujú v moderných kulisách, používajú internet alebo mobilné telefóny.
Jeho unikátna atmosféra sa veľmi ťažko popisuje, ale v hlave sa mi pri ňom vynorila spomienka na Tarantinov Death Proof. Pamätáte si, keď v tejto pocte brakovým filmom, o ktorej ste si mysleli, že sa odohráva v 70. rokoch zazvoní mobil? Bol to príjemny šok a dodával divákovi veľmi špecifický feeling. Narozdiel od tohto komerčného prepadáku však v tomto prípade fungujú podobné veci omnoho lepšie, vyladenejšie a hlavne pôsobivejšie. Veľký podiel na tom majú herci. Gosling aj Stone už vo svojich predchádzajúcich spoločných projektoch ukázali, že majú výbornú chémiu a ani tu nestratila nič zo svojej sily. Vyzerá to tak, že po dlhej dobe sa zrodil perfektne vyladený filmový pár a toto duo by mohla v budúcnosti konkurovať legendárnym dvojiciam ako Specer Tracy/Katherine Hepburn, Tom Hanks/Meg Ryan alebo Michael Douglas/Kathleen Turner. Ich príbeh je chytľavý, zrozumiteľný a v závere dokáže dohnať k slzám aj cynickejšie povahy. Základný dej sa odohráva počas jedného roku. Rámovanie ročnými obdobiami odzrkadľuje nálady vo vzťahu, dejovo mnoho vecí zatajuje a väčšinu konfliktov nespoznávame pri ich vzniku, ale až pri ich riešení. Hlavní predstavitelia tak dostali šancu naplno preukázať veľké spektrum svojich hereckých registrov. Hlavne pri Goslingovi je sympatické, že po niekoľkých jednotvárnych kreáciách opäť predvádza viac než jeden tajomný výraz.
Hlavným strojcom úspechu je však stále režisér a scenárista v jednom. Prekvapivé pritom je, ako odlišne je film oproti jeho debutu natočený. O retro štylizácii už bola reč, no veľký rozdiel je takisto v technickom riešení jednotlivých hudobných scén. Whiplash bol mimoriadne dynamicky snímaný, živočíšne odohraný a podporený brilantnou a rýchlou montážou, pozostávajúcej z rýchleho sledu detailov. V La la Lande sú príbuzné čísla točené väčšinu na jeden neprerušovaný pohyblivý záber, využívajúci širšie optiky a vnútrozáberový strih. Nie je to síce tak úchvatné, ako keď situáciu riešia podobne Cuarón, DePalma alebo Spielberg, no účel to výborné plní. Dočkáme sa však aj pasáží, ktoré režisérov predchádzajúci počin pripomínajú, vrátane camea J. K. Simmonsa. Prekvapivé je, že sa tu až toľko nespieva. Postáv vyjadrujúcich svoje emócie pomocou spevu sa samozrejme dočkáme do sýtosti, no väčšina pasáží je prekvapivo bez vokálov, využívajúca iba inštrumentálnu zložku. Tvorca sa tak vyjadruje viac než slovom hudbou a obrazom.
Potešujúce na tomto diele je, že sa tu s podobnými výrazovými prostriedkami nezrodil neprístupný artový film pre fajnšmekerov, ale divácky veľmi prívetivé dielo. Aj mainstreamom odchovaný divák stále rozumie deju, vnútorným pochodom a motiváciám hrdinov. Namiesto potenciálnej nudy je očarený svetom, prístupom a príbehom. Stále však platí, že čím viac starých filmov ste videli, tým viac si tento muzikál užijete. Snáď sa tento ambiciózny tvorca nenechá opantať vlastnou genialitou a bude naďalej dodávať diela, ktoré majú potenciál potešiť ľudí čo sa chodia do kina baviť a nie iba zopár porotcov na festivaloch, prípadne vlastné tvorivé ambície. Nasledovať cestu napr. Paula Thomasa Andersona alebo Richarda Kellyho by bola pri takomto talente veľká škoda.
La La Land je filmovou radosťou. Je to dielo parádne natočené, s výrazným autorským vkladom, sympatickým obsadením, vťahujúcim príbehom a zrozumiteľnou myšlienkou o posune doby a odumieraní tradícií. Filmom roku u mňa síce ostáva stále Arrival, to však kvalitám tejto pecky nič neuberá a jeho tvorcom prajem, aby ich počas odovzdávania Oscarov čakal veľmi pekný večer. Problém môže nastať jedine pri ľuďoch, ktorí muzikály z princípu odmietajú. A to je hlavná vec, kvôli ktorej si ušetrím v celkovom číselnom hodnotení posledný polbodík. 9,5/10
