Janka sa jedného dňa zbalila a vyrazila do sveta splniť si svoj sen. Vzala so sebou aj svojho priateľa a spoločne pomáhali rodine v Indonézii. V článku sa dozvieš, ako prebiehal ich pobyt, kde bývali a čo všetko zažili.
Janka Zámečníková strávila tri týždne v Indonézii, aby si splnila svoj sen a pomáhala miestnym. Spolu s priateľom bývali v skromnom príbytku jednej rodiny, kde spávali na matraci položenom na zemi. Okná v dome predstavovali diery v stenách, toaletu zase diera v zemi. Sprchovali sa vedrom plným vody z potoka, a keďže v kuchyni nebola rúra ani funkčná chladnička, museli slabým podmienkam prispôsobiť aj stravovanie.
Cesta do Ázie bola pre ňu vyslobodením, život jej totiž skomplikovala pandémia aj nepríjemné psychické problémy. Pár mesiacov po tom, ako nastúpila do práce v korporáte, prišiel lockdown a homeoffice.
„Začala som pracovať z domu a zrazu som sa zobúdzala v miestnosti, v ktorej som aj pracovala a takisto som v nej zaspávala. Nedalo sa cestovať a znášala som to horšie, mala som úzkosti, depresie a nechuť do života. Tieto nepríjemné chvíle som však pretavila na príležitosť zarobiť si viac peňazí na cestovanie,“ opisuje Janka nepríjemné obdobie predtým, ako začala cestovať po svete. Ázia a miestni jej zmenili život.
Ak sleduješ náš web, určite ti neuniklo, že naň pravidelne prispievame článkami o cestovaní. Nájdeš na ňom články o lacných letenkách, o zaujímavostiach z rôznych kútov sveta, ale aj rozhovory s inšpiratívnymi ľuďmi. Ak ťa zaujíma téma cestovania a si študent, určite si prečítaj rozhovory s ľuďmi na Erasme. Náš redakčný tím môžeš podporiť napríklad tak, že sa staneš členom klubu Refresher+.
Kedy si začala po pandémii cestovať?
Minulý rok v septembri som dala výpoveď v práci. Už dávno som si povedala, že keď skončím v práci, chcela by som sa zamerať na dobrovoľníctvo. Kúpili sme si teda s priateľom jednosmernú letenku do Bangkoku, pokračovali sme na Bali a postupne sme sa presúvali po rôznych častiach Indonézie. Na túto krajinu sme sa zamerali aj v súvislosti s dobrovoľníctvom.
Kde ste sa rozhodli zostať?
Ja som sa zameriavala hlavne na ostrovy, ktoré nie sú úplne turisticky populárne. Jedným z nich je napríklad Sulawesi. Cez Workaway (platforma na internete, ktorá umožňuje ľuďom bývať v cudzej rodine a robiť dobrovoľníctvo výmenou za ubytovanie a stravu, ktoré im hostiteľ poskytne – pozn. red.) som si tam začala hľadať nejaké ponuky, pričom som sa zameriavala na niečo, čo by vyhovovalo mne aj môjmu priateľovi. Ja som chcela deti učiť angličtinu a on je zase zručný fyzicky, takže chcel pomáhať prácou trebárs v záhrade alebo budovaním nejakých projektov.
Podarilo sa vám nájsť niečo vhodné pre oboch?
Našli sme si dobrovoľnícke práce ako šité na mieru. Po asi týždni sa mi z jednej z rodín, ktoré som na stránke našla, ozval chalan menom Aldi. Vymenili sme si čísla na Whatsappe, začali sme si písať a postupne sme si dohodli dátum nášho príchodu. Posielal mi videá, ako to tam u nich vyzerá, a na stránke mal aj množstvo dobrých recenzií od iných ľudí, dobrovoľníkov, ktorí tam už boli. Bolo to pre mňa veľmi dôležité, keďže som išla niečo také robiť po prvýkrát.
Na čom všetkom ste sa s Aldim dohodli?
Že prídeme v novembri a strávime tam tri týždne. Veľmi som sa tešila, už samotná cesta za dobrovoľníctvom bola zážitok. Trvala nám totiž 13 hodín, lebo infraštruktúra na ostrove nie je bohvieako rozvinutá.
Okrem nás tam bol ešte jeden dobrovoľník z Ameriky. Bol to pre nás kultúrny šok, prišli sme rozbití po dlhej ceste a hneď v ten večer nás zavolali nejakí obyvatelia dediny k svojim príbuzným, ktorí mali kolaudáciu domu. Tých ľudí sme vôbec nepoznali. Boli sme však pre nich zážitkom, na ulici na nás pokrikovali a fotili si nás.
Ako vyzeralo vaše ubytovanie?
Bývali sme u Aldiho rodiny, a to zadarmo. Celé bývanie bolo veľmi skromne zariadené. Mali tam jednu izbu obklopenú drevotrieskou. Okno bola vyrezaná diera v stene a plafón otvorený, čiže bolo všetko počuť. Naša kúpeľňa bola v štýle obrovského vedra s vodou z potoka, ktorým sme sa oblievali. Záchod bola taká tá klasická indonézska diera v zemi, no a matrace na spanie sme mali na zemi.
Podmienky boli obmedzujúce, pretože nemali v kuchyni žiadnu rúru. Mali síce chladničku, ale ani tá im nefungovala.
V čom spočívala vaša práca?Každý deň bol iný, ale väčšinou sme ráno vstali, naraňajkovali sme sa a stravu sme si zaplatili u našej domácej mamy. Doobeda sme trávili čas v jej záhradách, mala dva menšie pozemky. Počas covidu upadli do katastrofálneho stavu, bola tam vysoká tráva, burina a smeti. Niekoľko mesiacov vraj nemohli vychádzať z domu (pre lockdown – pozn. red.) a bolo to tam extrémne prísne. Nemala preto možnosť nejako si to udržiavať.
Potom sme mali voľnejší čas, oddýchli sme si, mama nám navarila obed. Niekedy sme sa išli s deťmi okúpať do neďalekého jazera. Tam neexistuje, aby mali na sebe ženy bikiny, takže som sa kúpala v legínach a tričku. Potom sme mali niekedy špeciálny program, keď sa s nami napríklad chceli stretnúť nejakí Aldiho príbuzní. Večer okolo siedmej sme mávali lekcie angličtiny.
Aké jedlá vám zvykla navariť mama?
Deväťdesiatpäť percent času, či na raňajky, obed, alebo na večeru, sme mali ryžu. Nedokážu si bez nej predstaviť absolútne žiadny chod jedla. Podmienky boli obmedzujúce, pretože nemali v kuchyni žiadnu rúru. Mali síce chladničku, ale ani tá im nefungovala. Väčšinou sme teda jedli také jednoduchšie jedlá, občas nám mama spravila vajíčka s ryžou. Všetko muselo byť pikantné, no snažila sa to prispôsobiť aj našim európskym chutiam.
Raz nám však na obed urobila ich špecialitu, sticky rice, čo je úplne niečo iné ako známe mango sticky rice (thajský pokrm z lepkavej ryže a manga – pozn. red.). Pripravila to tak, že dovnútra bambusu naukladala ryžu, zaliala ju kokosovým mliekom a varila to na ohni. Bolo to naozaj veľmi chutné. Zvyčajne tento pokrm jedávajú ako hlavný chod, no nám ho urobili ako prílohu ku kuraciemu mäsu. Ak sme mali nejaké mäso, vždy iba kuracie, kvôli náboženstvu.
Ako prebiehala výučba angličtiny?
Prebiehalo to tak, že mama o tom dala v dedine všetkým vedieť. Potom prišli deti a usadili sa do kruhu. Podelili sme si ich do skupiniek a prechádzali sme si s nimi základy. Väčšinou to boli malé deti od 5 do 12 rokov a trvalo to okolo dvoch hodín. Mama zvykla sedieť pri nás, snažila sa deťom prekladať a sama sa s nami učila.
Začali sme vecami naokolo, ktoré som videla a mohla som ich pomenovať a ukazovať. Tak som ich postupne učila farby, časti tela, kúsky oblečenia, ukazovala som im rôzne obrázky, trebárs zeleniny, ovocia a tak ďalej. Potom som ich učila krátke vety, jednoduché, napríklad Ako sa voláš? Ako sa máš? Každý deň sme si to potom opakovali. U nich v škole sa učí primárne arabčina, nie angličtina. Je to preto, že je to najmä moslimský štát. Preto je pre nich vzácne, keď ich môže niekto učiť ďalší cudzí jazyk.
A čo robil tvoj priateľ?
Venoval sa výstavbe lokálnej galérie v dedinke, v ktorej sme žili.
Smrť berú úplne inak ako my, pre nich je to súčasť života. Prechádzali sme sa medzi lebkami a pre domácich to nebolo nič výnimočné.
Boli ste aj niekde mimo „Aldiho“ dediny?
Odskočili sme si medzičasom na jedno veľmi zaujímavé miesto na ostrove Sulawesi, ktoré sa nazýva Toradža. Viedla k tomu taká trochu bizarná situácia. Jedného dňa zomrel sused našej dobrovoľníckej rodiny. Na druhý deň začali vo veľkom vyvárať, urobili obrovskú hostinu, prišli všetci blízki a chodili sa pozerať na mŕtve telo do chodby susedného domu.
Na hostine boli aj Toradžovia, ktorí nám porozprávali viac o svojich zvykoch v súvislosti so smrťou. Bolo to strašidelné, ale rozhodli sme sa, že sa do ich dediny chceme ísť pozrieť. Zúčastnili sme sa tam na jednom tradičnom pohrebe. V decembri ich majú veľa, nazývajú to sezónou pohrebov. Je to preto, že aj keď niekto zomrie, musia si našetriť veľa peňazí.
Ako u nich vyzerá pohrebná hostina?
Okrem toho, že je tam veľa jedla, je zvykom, že počas hostiny obetujú aj vodné byvoly. Závisí to od toho, aký má status rodina a človek, ktorý zomrel. Ak je to významná osoba, musí sa obetovať minimálne 24 takýchto byvolov. Minimálne dva z nich musia byť špeciálne, čo znamená, že musia mať biele sfarbenie a modré oči. Jeden býk stojí od 10- do 40-tisíc eur. Okrem byvolov potom obetujú aj prasatá, keďže tá časť ostrova je kresťanská a jedia tam aj bravčové mäso.
Máš pocit, že vnímajú smrť inak ako napríklad my v Európe?
Áno, pre nich to nie je nič obrovské. Tam smrť berú úplne inak ako my, pre nich je to súčasť života, úplne normálna vec. Ukázali nám dokonca aj hrobky v skalách, ktoré mohli pochádzať aj z 11. storočia. Boli tam rôzne sarkofágy, kde kedysi ukladali celé rodiny. Vytŕčali z nich kosti, nejaké boli aj na zemi. Prechádzali sme sa doslova medzi lebkami a pre domácich to nebolo nič výnimočné.
Poďme však späť k Aldiho rodine. Vytvorili ste si s nimi puto?
Áno, veľmi silné. Ja som tú našu indonézsku mamu naozaj brala ako takú druhú mamu. Aj lúčenie, keď sme odchádzali, bolo veľmi emotívne. Lúčili sme sa celý deň a potom nás odviezli na stanicu. Dodnes sme v kontakte, občas si napíšeme, ako sa máme, aj keď je tá komunikácia cez čet omnoho náročnejšia. Sama mama sa učila po anglicky iba hovorenou rečou a písanie je pre ňu oveľa ťažšie.
Čo sa dialo po vašom odchode?
Ešte týždeň sme strávili cestovaním po Indonézii. Zažili sme jungle track, kde sme pozorovali orangutany vo voľnej prírode. Bol to skvelý zážitok, no zároveň obrovské vystúpenie z komfortnej zóny, keďže sme spali dve noci v džungli. Potom sme išli na mesiac a pol do Thajska, kde sme strávili aj Vianoce. Ďalej sme cestovali po Kambodži a stihli sme aj Vietnam, kde sa naše potulky ukončili.
Napokon sme sa presunuli na Nový Zéland, keďže sa nám podarilo získať working holiday víza. Takže tu momentálne pracujeme, obaja v hoteli, kde máme ubytovanie aj stravu zadarmo. Dostávame minimálnu mzdu, ktorá v prepočte predstavuje približne 10 eur na hodinu. Minimálka je primárne v sektore pohostinnosti, kde sú potom často rôzne výhody.
Zaujímavosťou je, že tu zo zákona vôbec neplatia nadčasy. Peniaze na Novom Zélande míňame iba na potraviny a palivo, ktoré sú cenovo veľmi podobné tým na Slovensku, takže si opäť niečo našetríme.
