Ročne prichádzame na svete o jedno percento hmyzu. Nezdá sa to ako veľké číslo, za desaťročie je však úbytok citeľný.
Marek Semelbauer, ktorého stretávame v átriu ústavu zoológie SAV, skúmavým pohľadom pozerá na mozaikovito vykosenú lúčku. Zasadil ju vlastnými silami, aby prilákal hmyz z okolia a úzkostlivo si ju stráži pred mechanickými kosačkami. Úspešne. „Musel som si to na ústave presadiť. Výsledky však boli hneď viditeľné a každý rok máme viac hmyzu a je rôznorodejší.“ Porozprával nám o tom, ako a prečo na Slovensku prichádzame o hmyz a ako by sme mohli súčasný trend zastaviť. Ukázal nám aj príslovečnú zbierku motýľov.
Ak máš rád prírodu a zároveň ti záleží na udržateľnosti našej civilizácie, podpor vznik dôležitých článkov s predplatným služby Refresher+. Dostaneš sa k bohatému archívu stoviek autorských textov a podporíš vznik mnohých ďalších.
Na vašom dvore to vyzerá neusporiadane – ani úplne pokosené, ani úplne zarastené... Je to zámer?
Áno. Voláme to mozaikové kosenie. Ešte by som mal troška pohrabať pokosenú trávu. Nepokosené ostrovčeky nechávam, aby rastlinky dobehli cyklus až do vysemenenia, a kosím, až keď sú semienka v zemi. Rastliny som sem podonášal zo Záhoria a Malých Karpát a hmyz už príde sám. Nemohol by som to však nechať úplne zarastené. Kosiť sa musí, inak by sa presadili konkurenčne zdatné trávy bez kvetov, ktoré nelákajú hmyz.
Robia niečo podobné aj mestá?
Pomaly, ale isto. Bratislava, Trnava i iné mestá vytvárajú čoraz viac kvetnatých plôch pre opeľovače. Pri ich tvorbe však musíme pracovať s pôvodnými druhmi, aj keď ľudia očakávajú neprirodzene pestrofarebné lúky s exotickými rastlinami.
Hmyz na našich lúkach potrebuje aj nenápadné rastliny ako klinček či bodliaky. Obrovské okrasné kvety sú „mutanty“, ktoré pre voľne žijúci hmyz často neposkytujú nektár a peľ. Invázne druhy sa dostávajú aj do voľnej krajiny a trpí biodiverzita aj hmyz.
Čmeliaky sa vyvíjali v krajine, kde neustále niečo kvitlo. Dnešná kultúrna krajina je typická veľkými výpadkami v ponuke kvetov. Agát, repka či slnečnica kvitnú nárazovo a medzi tým sú obdobia, keď nekvitne takmer nič.
Slovenskému hmyzu nechutia invázne rastliny?
Naopak, problém je v tom, že invázne druhy bývajú konkurenčne zdatné a menia rastlinné spoločenstvá. Zlatobyľ či krídlatka potláčajú pôvodnú vegetáciu do tej miery, že okolo zrazu nič iné nerastie.
Hmyz musí mať ponuku potravy celý rok a prirodzené bohaté lúky majú rastliny, čo kvitnú počas celého roka. Zlatobyľ a ešte vo väčšej miere aj „obľúbená“ repka olejná poskytujú obrovské množstvo potravy počas dvoch týždňov kvitnutia a potom celý rok nič.
Aký druh hmyzu tým trpí?
Dobrým príkladom sú čmeliaky, ktoré žijú spoločensky a ich rozmnožovací cyklus sa začína skoro na jar. Nelietajú ďaleko a preto musia mať neustály prístup k jedlu od jari až do septembra.
Čmeliaky sa vyvíjali v krajine, kde neustále niečo kvitlo. Dnešná kultúrna krajina je typická veľkými výpadkami v ponuke kvetov. Agát, repka či slnečnica kvitnú nárazovo a medzi tým sú obdobia, keď nekvitne takmer nič. Včelári sa s tým vyrovnávajú umelým prikrmovaním alebo premiestnením úľov, čmeliaky sú však odkázané na bezprostredné okolie hniezda.
Aké je riešenie?
Jednoduché. Vytvárať medzi poľami neproduktívne plochy a zmenšiť výmeru polí. Ak sa podarí zmeniť legislatívu, poľnohospodári budú musieť na podporu biodiverzity vyčleniť päť až desať percent pôdy s úhormi či biopásmi pre opeľovače. Doterajší dotačný systém bol nastavený tak hlúpo, že podporoval ničenie biodiverzity.
Je teda úbytok hmyzu najväčší v krajinách s intenzívnym poľnohospodárstvom?
Áno. Úbytok rozmanitosti, ale aj početnosti hmyzu konštatujeme pri všetkých štúdiách. Hmyz potrebuje vyslovene mozaikovitú krajinu. Keď je zložená z obrovských blokov jednej rastliny, je pre veľkú časť druhov neobývateľná. Dnešné poľnohospodárstvo je pritom omnoho viac závislé od opeľovačov ako pred päťdesiatimi rokmi. Veľká časť poľnohospodárskej produkcie sa už dostala do kritických hodnôt, ktoré ohrozujú výnosy.
Nachádzajú sa aj na Slovensku?
Naša krajina je od ideálnej mozaiky tak ďaleko, ako sa len dá. Na satelitných záberoch vidieť, že Slovensko má najväčšie plochy polí v EÚ. Zjednodušene platí rovnica: čím väčšie polia, tým menej hmyzu. Kedysi sme mali aj kvalitnejšie lúky a pasienky. Začali sme ich viac hnojiť a trávy vytlačili kvety a bôbovité rastliny. Lúky vytvoria viac sena, no žije na nich len zlomok pôvodných druhov.
Veľmi zlý vplyv má aj svetelný smog. Veľká časť hmyzu je aktívna v noci a nočné osvetlenie ich priťahuje. Priletia k nemu a umierajú vysilením. Obrovské plochy osvetľujeme zbytočne paušálne, aj keď ich nik nevyužíva.
Akú rolu zohrávajú herbicídy a insekticídy pri úbytku hmyzu? Čo môžeme robiť lepšie?
Insekticídy v poľnohospodárstve zabíjajú hmyz priamo a často aj ten, na ktorý nemieria. Herbicídy aj hnojivá majú naopak nepriamy vplyv – eliminujú kvitnúce poľné byliny ako ostrôžku a vlčí mak a znižujú ponuku potravy.
V prípade konvenčného poľnohospodárstva by sme mali presadzovať tzv. IPM (integrovaný manažment škodcov) a striekať len vtedy, keď už iné metódy nie je možné použiť. Mnohí poľnohospodári a záhradkári totiž hnoja a striekajú „pre istotu“. Vo väčšej miere môžeme používať aj biologickú kontrolu dravými a parazitoidnými druhmi hmyzu či vytvárať im úkryty a miesta na rozmnožovanie.
Mnohí sa k používaniu „chémie“ uchyľujú aj v záhradkárstve?
Pre záhradky platí poľahčujúca okolnosť, keďže ide o relatívne maličké plochy v rôznom vlastníctve. V používaní pesticídov preto vzniká „časopriestorová mozaika“ a hmyz pred nimi dokáže lepšie unikať.
Ako vlastne meriame úbytok počtu hmyzu?
Existuje mnoho metód. Nemci napríklad už desať rokov sledujú desiatky lokalít lesov a lúk a vyšlo im, že počet druhov, biomasa aj početnosť hmyzu klesá vo všetkých lokalitách. Na lúkach je to horšie ako v lese a v krajine s veľkým podielom polí je to horšie, ako keď je podiel polí menší.
Na Slovensku porovnateľné údaje nikto v tejto chvíli nemá, ale skúsenosti mojich starších kolegov hovoria, že sme na tom podobne. Slovenskí entomológovia v 90. rokoch naplnili zbernú nádobu za deň. Dnes rovnakú nádobu naplníme za týždeň. Presné čísla je nemožné zistiť, ale hmyzu evidentne ubúda. V súčasnosti prichádzame o jedno percento hmyzu ročne. Medziročný rozdiel nie je zásadný, avšak za desaťročie je citeľný.
Čo ešte vplýva na úbytok?
Veľmi zlý vplyv má aj svetelný smog. Veľká časť hmyzu je aktívna v noci a nočné osvetlenie ich priťahuje. Priletia k nemu a umierajú vysilením. Obrovské plochy osvetľujeme zbytočne paušálne, aj keď ich nik nevyužíva. Pomôcť môžu senzory pohybu, preferovanie červeného svetla či jeho tlmenie.
Prečo nemôžeme len tak mávnuť rukou nad úbytkom niektorých druhov?
Ľudia delia hmyz na škodlivý a užitočný. Medzi nimi je však obrovská „tichá“ väčšina neutrálneho hmyzu, ktorý nemá zásadný vplyv na spoločnosť. Krajina sa však nedá spravovať tak, že v nej ostanú len užitočné druhy.
Môžeme, samozrejme, podporovať niektoré druhy, no biodiverzita je len jedna. Ak je mizerná, citeľne ubúdajú aj užitočné druhy, často skôr ako tie škodlivé, ktoré môžu byť menej náročné na prostredie. To je prípad užitočných pestríc a škodlivých vošiek.
Za ktoré služby sa môžeme poďakovať užitočnému hmyzu?
Najdôležitejšia a nenahraditeľná služba je opeľovanie. Inou funkciou je biologická kontrola populácií iných druhov a nesmieme zabúdať ani na dekompozíciu organicky rozložiteľného materiálu.
Hovoríte o „hovniváloch“?Voláme ich lajniaky a spracúvajú trus voľne sa pasúcich zvierat. Niektoré sa vyvíjajú priamo v truse, iné váľajú guľôčky trusu alebo prenášajú trus hlbšie do zeme prostredníctvom podzemných tunelov. Čistia tak pasienky, obohacujú pôdu organickým uhlíkom, ako aj roznášajú a sadia semienka z trusu.
Čo by sa stalo, ak by sme ich nemali?
Stačí sa pozrieť do Austrálie. Podobne ako v Európe chovajú veľa dobytku, no pôvodné austrálske lajniaky boli zvyknuté na suchý trus vačkovcov a kašovitý trus kráv si vôbec nevšímali. Množstvo kravského trusu zahltilo pasienky, ktoré sa stali nepoužiteľné a poľnohospodári boli nútení priniesť európske a africké lajniaky.
Európske lajniaky dnes vo veľkom zabíja antiparazitikum ivermektín, ktorý je používaný proti hlístam.
Včela medonosná nemá napriek početnej prevahe vplyv na výsledné opelenie. Úrodu dokázala zdvihnúť len v štrnástich percentách zo šesťsto skúmaných oblastí.
A ako škodí „škodlivý“ hmyz?
Hrdinovia potrebujú antihrdinov ako vo filmoch. Prekáža nám hmyz, ktorý sa živí rastlinami. Prekážajú nám vošky, húsenice alebo aj v Tatrách kontroverzný lykožrút. Mnohé druhy hmyzu navyše prenášajú choroby a parazity.
Niektorým druhom krivdíme. Má však nejaký hmyz aj neoprávnene pozitívny imidž?
Včela medonosná, ktorá sa môže spoľahnúť na silné lobby včelárov. Všetci poznáme med a vosk, preto ich vnímame ako užitočné. Ich príspevok do rozvoja ľudskej spoločnosti je zásadný.
Problém vidím v tom, že neprimerane zdôrazňujeme ich opeľovacie zásluhy. Viacero vedeckých štúdií zdôrazňuje úlohu voľne žijúcich opeľovačov, ktoré sú omnoho efektívnejšie, než včela medonosná.
Prečo sú včely neefektívne? Stratia peľ počas letu?
Nie. Opeľovanie je zložitý jav a ľudia si mylne predstavujú, že ak je včela na
kvete, tak ho nutne opeľuje. Včela sa vždy snaží byť čo najefektívnejšia a peľ prenáša na čo najkratšiu vzdialenosť. V jabloňovom sade s dvomi odrodami, z ktorých jedna ponúka viac nektáru, sa včela naučí navštevovať iba túto výdatnejšiu odrodu.
Prečo je to problém?
Jablone sú cudzoopelivé a aby vytvorili jablká, potrebujú peľ z inej odrody. Včela medonosná teda prenesie peľ, ale jablká z neho nevzídu. Včely samotárky či čmeliaky sú efektívnejšie opeľovače, keďže sú chaotickejšie, striedajú odrody a navštívia viac kvetov.
Čiže včely medonosné „lížu smotanu“ po iných druhoch?
Presne. Výnosy vždy stúpajú s biodiverzitou druhov voľne žijúcich opeľovačov. Včely medonosné zbierajú najmä nektár a peľ si na rozdiel od samotárok veľmi nevšímajú.
Včela medonosná väčšinou nemá napriek početnej prevahe vplyv na výslednú úrodu. Dokázali sme to pri štyridsiatich plodinách na šesťsto poliach celého sveta: čučoriedkach, čerešniach či mandliach. Včela medonosná dokázala úrodu zdvihnúť len v štrnástich percentách zo šesťsto oblastí.
Mnohí záhradkári považujú za nepriateľa aj obyčajnú púpavu, no práve oni by mali rozumieť dôležitosti opeľovačov.
To znie nespravodlivo.
Hnevá ma to. Musíme šíriť osvetu. Všetci vravia, že ubúdajú včely a preto ich treba začať chovať. Lenže včela medonosná nedokáže nahradiť iné opeľovače, keďže každý druh alebo odroda rastlín má špecifické spektrum opeľovačov.
Väčšinu ľudí nenapadne, že ak je včiel medonosných priveľa, dokážu potlačiť výskyt iných efektívnejších opeľovačov tým, že „vyjedia“ zdroje potravy. Vysoká koncentrácia včely medonosnej vedie paradoxne k zhoršeniu opeľovacej služby.
A čo osy? Zaslúžia si viac vďaky?
Iste. Plnia hneď niekoľko funkcií. Sú opeľovače, aj keď na rozdiel od včiel zbierajú potravu len pre svoju potrebu. Lovia aj iný hmyz a zároveň zvyšujú biodiverzitu, keďže ich hniezda predstavujú útočisko napríklad pre niektoré pestrice.
Máme sa báť inváznych druhov? Ako sa k nám dostávajú?
Mnoho ich prichádza v dôsledku globálneho otepľovania z juhu. Niektoré prídu v rámci intenzívneho globálneho obchodu. Sršeň ázijský sa do Európy pravdepodobne dostal cez oplodnenú samičku so zásielkou čínskej keramiky. Predstavuje škodcu včelárov, keďže efektívne loví robotnice.
Ľudia navyše robia v panike neselektívne opatrenia a ničia nielen sršne ázijské, ale všetko, čo aspoň vzdialene vyzerá ako osa, vrátane domácich často ohrozených druhov. Pália hniezda alebo inštalujú lepové pasce, na ktoré sa lepí všetko. Ich opatrenia môžu spôsobiť viac škody ako úžitku.
Letné mesiace prajú teplomilnému hmyzu. Mestá však najmä v tomto období kosia trávniky mimoriadne často.
V mestách, samozrejme, potrebujeme aj plochy s krátkou trávou. My však kosíme paušálne aj nevyužívané plochy. Je to plytvanie potenciálom. Najcitlivejšie sú motýle a lúčne koníky, ktorým kosenie zabíja larvy a húsenice.
Keď kosíme každý mesiac, nemôžu dokončiť svoj vývojový cyklus. Vždy bude časť ľudí, ktorým to je jedno. Dôležitá je však spoločenská norma. Nemali by sme blaznieť pre dlhšiu trávu.
Čo môže pre hmyz urobiť jednotlivec?Ak máte balkón, môžete vysadiť kvety či postaviť hmyzí hotel. Na záhradke môžete menej kosiť alebo aspoň nechať kvetnatý kútik pre motýle. Mnohí záhradkári považujú za nepriateľa aj obyčajnú púpavu, no práve oni by mali rozumieť dôležitosti opeľovačov. Ak pozemok nemáte, môžete apelovať na obecnú samosprávu. Môžete sa pridať aj k ochranárom a pomôcť im s údržbou chránených území – možností je viac.
