Kto stál za zrodom letušiek, aké boli ich prvé úlohy a ako sa za desiatky rokov zmenilo ich postavenie a vzhľad?
Možno vás to prekvapí a možno nie, no na palube lietadiel sa v pozícii „obsluhujúcich a nápomocných“ ako prví objavovali muži, nie ženy. Stewardi tu boli dokonca o osemnásť rokov skôr ako letušky a prvým z nich bol Heinrich Kubis. Ten sa stal v marci v roku 1912 prvým stewardom na svete po tom, čo obsluhoval pasažierov ešte na palube vzducholode LZ 10 Schwaben. Hlavnou náplňou jeho práce bolo starať sa o pohodlie a bezpečnosť cestujúcich a o tom, že si Kubis plnil svoje úlohy na jednotku, niet pochýb. Keď v roku 1937 zachvátili v New Jersey svetoznámu vzducholoď Hindenburg plamene, nabádal pasažierov a posádku k výskoku z horiaceho stroja a týmto svojím konaním zachránil nejeden ľudský život vrátane toho svojho. Dokonca sa mu katastrofu podarilo prežiť bez zranení a sám potom napomáhal pri vyšetrovaní celosvetovo známej nehody. Taký bol teda prvý steward, prejdime k prvej letuške.
Heinrich Kubis (stojaci muž v čiernom) v jedálni LZ-127 Graf Zeppelin.
Tá sa na scéne objavila až o osemnásť rokov neskôr, keď dňa 15. mája 1930 absolvovala svoj prvý let. Na osobnú leteckú dopravu sa spočiatku využívali malé lietadlá prepravujúce v priemere dvanásť pasažierov, a teda okrem dvoch pilotov nebol poväčšine potrebný žiaden ďalší personál. Jeden z pilotov na chvíľu opustil riadiace panely a rozdal cestujúcim krabičkové obedy. To bolo všetko. Po niekoľkých rokoch sa letecké spoločnosti zhodli na trojčlennej posádke a k pilotom pribrali jedného stewarda. Dovtedy bola práca v oblakoch výlučne mužskou záležitosťou, no dievčina menom Ellen Church pochádzajúca z Iowy to všetko zmenila. Pôvodne však vôbec neplánovala pracovať ako letuška, jej snom bolo stať sa pilotkou. Vyštudovala ošetrovateľstvo a prešla leteckým výcvikom, no ešte skôr než sa pokúsila uchádzať o pozíciu pilotky, pracovala ako zdravotná sestra v nemocnici v San Franciscu.
Ellen Church - prvá letuška
Keď mala Ellen dvadsaťpäť rokov, nastal čas splniť si svoj sen o lietaní a o miesto pilota požiadala Stevena Stimpsona, manažéra pracujúceho pre Boeing Air Transport (BAT) v San Franciscu. Ako žena bola odmietnutá, no nevzdala sa. Mužovi, ktorý ju do vytúženého zamestnania neprijal, navrhla na tú dobu čosi nevídané. Doslova si vymyslela vlastnú pracovnú pozíciu a ako sa neskôr ukázalo, nielen sebe. Ako vyštudovaná zdravotná sestra sa ponúkla, že pri letoch dohliadne na zdravie cestujúcich a bude zmierňovať strach verejnosti z lietania, čím do lietadiel javiacich sa ako nie príliš bezpečné stroje priláka omnoho viac pasažierov. Tento nápad sa Stevenovi pozdával viac ako žena v kokpite a s Ellen spustil projekt Sky Girls, predstavujúci vtedajšie letušky. Spoločnosť BAT vytrvalej žene vymedzila trojmesačnú skúšobnú dobu, najala ju ako prvú letušku vôbec a poverila ju zaistením ďalších dievčat pre nadchádzajúci let. Dievčatá však museli spĺňať prísne kritéria. Museli byť slobodné, registrované zdravotné sestry nie staršie ako dvadsaťpäť rokov, ich výška nemohla byť viac ako 163 centimetrov kvôli nízkym stropom a vážiť mohli maximálne 52 kilogramov. Okrem starostlivosti o zdravie a zmierňovanie strachu cestujúcich, patrilo do náplne ich práce tiež kontrolovanie palubných lístkov, ukladanie batožiny, poskytovanie jedla a nápojov, pomoc pri tankovaní paliva, tlačenie lietadla do hangáru a jeho vnútorná údržba. Plat bol 125 dolárov na mesiac, čo bolo v tom čase považované za slušný zárobok. Ellen zohnala ďalších sedem odvážnych a pracovitých dievčat a spolu s pilotom a štrnástimi pasažiermi nastúpili dňa 15. mája 1930 na svoj prvý „letuškovský“ let zo San Francisca do Chicaga s trinástimi medzipristátiami a v trvaní viac ako dvadsať hodín.
Skupinka ôsmich prvých letušiek vrátane Ellen známych ako Sky Girls. Nimi sa začala písať história žien pracujúcich na palubách lietadiel.
Novinka v podobe žien na palube mala obrovský úspech, Ellenina myšlienka sa tak stala realitou a trendom všetkých leteckých spoločností, ktoré podľa vzoru Boeingu začali medzi svoje rady prijímať aj ženy. Sky Girls bol skutočný hit a svedčí o tom aj fakt, že už v roku 1936 letušky úplne nahradili stewardov. Tých aerolínie z tejto pracovnej pozície vylúčili a diskriminácia sa tak preniesla na opačné pohlavie. Diskriminované však boli aj ženy, a to predovšetkým v zákaze uzatvorenia manželstva pod hrozbou okamžitého prepustenia zo zamestnania, čo v tom čase nebolo nič výnimočné a skutočne sa to dialo. Mnohé letecké spoločnosti tak čelili žalobám. Diskriminácia žien bola ukončená v roku 1970, no reálne sa pravidlo spočívajúce v zákaze uzatvorenia manželstva zrušilo až o desať rokov neskôr. Len pre ukážku, americké aerolínie museli zaplatiť poškodeným ženám, ktoré pre túto podmienku prišli o svoje zamestnanie odškodné vo výške 33 miliónov dolárov a mnohým z nich bolo umožnené vrátiť sa. Diskrimináciu mužov spočívajúcu v zákaze zamestnávania na pozíciu stewarda ukončil v roku 1971 súdny spor Diaz vs. Pan Am.
Ak sa pozrieme na pracovné oblečenie letušiek, to sa rokmi menilo a zmeny to boli výrazné. Kým spočiatku boli ženy viac zahalené a ich uniformy v sebe niesli isté armádne prvky, to sa po druhej svetovej vojne začalo vytrácať a na rad prišli pestrejšie farby a kratšie sukne, prípadne šortky. Poniektoré letecké spoločnosti túto zmenu zobrali až príliš vážne a jednou z podmienok prijatia do zamestnania bolo nosenie ultrakrátkych šortiek a kožených čižiem v zmysle ich motta „sex sells seats“.
Konzervatívna uniforma z roku 1935, uniformy zo 60. a 70. rokov inšpirované Twiggy a švédska letuška v roku 1959 prezerajúca si plánované zmeny v podobe omnoho viac odhalenej pokožky.
A aký bol osud prvej letušky Ellen, ktorá zmenila dovtedajšie zmýšľanie, svojím nápadom zaviedla v leteckej preprave úplne nový trend a postarala sa tak o zamestnanie nejednej mladej ženy? Ellen napriek svojmu prínosu skončila na pozícii letušky po osemnástich mesiacoch od svojho prvého letu a donútili ju k tomu zranenia spôsobené autonehodou, z ktorých sa potrebovala zotaviť. Vrátila sa k práci zdravotnej sestry a po istom čase strávenom na pediatrii vstúpila do armády, kde sa opäť dostala k lietaniu. Vďaka predošlým skúsenostiam a leteckému výcviku pomáhala ako vojenská zdravotná sestra pri evakuácii a ošetrovaní zranených vojakov počas druhej svetovej vojny. Stala sa kapitánkou a za vojnové hrdinstvá v Severnej Afrike, Anglicku, Francúzsku a na Sicílii získala viacero medailí. Neskôr pracovala ako správkyňa nemocnice v Indiane, kde sa po rokoch strávených v armáde presťahovala. Jej život ukončil pád z koňa, keď mala Ellen 60 rokov.
