Martin sa otvoril a rozpovedal nám svoj príbeh.
Martin bol štyri roky závislý na rôznych opiátoch a heroíne. Nakoniec však skončil na liečení a podarilo sa mu zachrániť si život. Dnes sa venuje cestovaniu, pracuje, a to, že mal v minulosti problémy s drogovou závislosťou by si na ňom ani nespozoroval.
Mladík sa nám anonymne otvoril a porozprával nám o najťažších chvíľach jeho života. Prezradil nám, čo všetko bol nútený robiť preto, aby si mohol dať svoju dávku, ale aj to ako náročné bolo odvykanie a čím všetkým si musel prejsť, aby dal svoj život opäť do normálu.
- Ako sa Martin dostal k tvrdým drogám a aké to boli
- Čo všetko bol nútený a ochotný robiť len preto, aby sa dostal k svojej dávke
- Ako Martina v tejto dobe brali jeho najbližší
- Čo bol pre Martina zlomový bod, pre ktorý skončil na liečení
- Čo si pamätá z obdobia, keď bol nonstop pod vplyvom tvrdých drog
- Čo Martin hodnotí ako najťažšiu čas odvykania si od závislosti
- Kde bol Martin na liečení a ako to tam prebiehalo
- Čo je podľa neho najťažšie na začlenení sa do spoločnosti po návrate z liečenia
- Akej chybe by si sa mal vyvarovať, aby si neskončil závislý ako on
Koľko si mal rokov, keď si prvýkrát vyskúšal nejakú drogu? Aká to bola?
To už presne neviem, ale pravdepodobne trinásť. Vtedy boli ešte deväťdesiate roky a ja som bol na základnej škole. V tej dobe sme ako mladí skúšali toulén, lebo sme sa nevedeli dostať k marihuane alebo tvrdším drogám.
„S chalanmi zo sídliska a z ulice sme do drog začali padať naraz.“
Do neho som však nespadol, len som ho chcel vyskúšať, nakoľko ho brali aj chalani zo sídliska. Toulén som mal len dva, možno trikrát, a potom som sa na to vykašlal. Nič mi to našťastie nepovedalo. To až potom neskôr tie ostatné záležitosti.
Kto ti ukázal tvrdé drogy a naviedol ťa k nim? Zapadol si do zlej spoločnosti?
Ja to tak neberiem, že by ma k nim niekto naviedol. Nikdy to ani tak nebolo, že by ma na ne vyslovene niekto navádzal. S chalanmi zo sídliska a z ulice sme do toho začali padať naraz.
Najprv sme skúsili húliť trávu. Odkedy som s ňou začal húlil som denne. Po nejakých rokoch ma to už tak nenadchýnalo ani nebavilo, a tým, že som nemal žiadne činnosti, ktorým by som sa venoval mimo toho, som hľadal niečo nové. Vyskúšal som teda pervitín, a potom neskôr opiáty. Pri tých som už skončil.
Kedy si prvýkrát vyskúšal heroín a akú dobu si ho aktívne užíval?
Heroín som vyskúšal, keď som mal osemnásť, možno devätnásť rokov a užíval som ho do dvadsať dvojky. Nebol to však len heroín, boli to opiáty celkovo. Užíval som aj syntetické aj liekové opiáty, proste všetko, čo sa dalo zohnať a heroín bol len jedným z nich.
Ako si spomínaš na túto dobu a ako na teba reagovala rodina a priatelia v tom čase?
Ja som sa to snažil dosť tajiť a aj sa mi to celkom darilo. No a spomínam si na to, ako na naozaj temnú dobu. Boli to štyri stereotypné roky, keď som nič iné neriešil. Iba som sa zobudil a rozmýšľal som, čo si v ten deň zoženiem, ako si to zoženiem a za čo.
Nepamätám si na nič pozitívne z toho obdobia. Okrem začiatku, kým to ešte človeka bavilo, na ňom vôbec nič pozitívne nebolo.
Užívať pravidelne drogy nie je lacné. Odkiaľ si bral na ne peniaze?Kradol som a predával som z domu čo sa len dalo. Najprv som predával len to, čo bolo v
mojom vlastníctve, čiže nejaký CD prehrávač, alebo walkman a tak. Neskôr však aj veci mojich rodičov.
S chalanmi sme chodili aj do obchodných domov, ako napríklad Tesco, a tam sme tiež kradli, čo sa dalo. Kradli sme hlavne alkohol alebo drogériu, a to sme potom zase predávali, aby sme si mali za čo kupovať drogy.
Čo sa stalo, že si sa prihlásil na liečenie? Zlomilo sa v tebe niečo a povedal si si, že už dosť, alebo ťa k tomu doviedla rodina?Vo mne sa nezlomilo nič, ja som chcel pokračovať. Teda vlastne nechcel, ale nevedel som si už predstaviť, že by môj život mohol vyzerať inak. Nenašiel som v sebe tú silu, aby som sa sám prihlásil na liečenie, ale rodina ma potom zlomila.
Ja som mal už aj zdravotné problémy, dostal som epileptický záchvat. Moji rodičia ma museli kriesiť a bola u nás doma aj sanitka. Vtedy mi dali na výber z dvoch možností: buď pôjdem na liečenie, alebo na ulicu.
„Myslel som si, že „vykrízujem“ a skúsim s nimi skoncovať na čisto. To mi vždy však vydržalo len týždeň, možno dva, viac nie.“
Išiel som teda na liečenie, čo bola vlastne terapeutická komunita v Ľudovítove. Išiel som tam s tým, že tam pôjdem na mesiac, možno na dva a ostal som tam dobrovoľne tri roky.
Na protidrogovom liečení si bol len raz, alebo si sa svojej závislosti pokúšal takouto cestou zbaviť už predtým no neúspešne?Na liečení som bol len raz. Párkrát som sa s drogami pokúšal prestať svojpomocne doma. Myslel som si, že „vykrízujem“ a skúsim s nimi skoncovať na čisto. To mi vždy však vydržalo len týždeň, možno dva, viac nie.
Potom som sa dostal do tejto komunity v Ľudovítove, a tam som sa už vyčistil. Ako hovorím, aj po tých dvoch mesiacoch, kedy som už mohol ísť domov som tam zostal a absolvoval som celú tú liečbu. Odvtedy som už na žiadnom liečení nebol a dúfam, že ani nepôjdem. (zaklopal si Martin na drevo)
Čo bolo pre teba najťažšie pri odvykaní si a čo ťa počas najťažších chvíľ motivovalo dotiahnuť to až do konca?Ľudia si myslia, že najťažšie sú tie fyzické krízy. Tie síce vôbec nie sú príjemné, ale to do týždňa prejde. Najťažšie je prekonať to „prázdno“, ktoré potom príde na človeka.
Keď prestaneš brať drogy a vyčistíš sa, zostáva v tebe „prázdno“ po drogách, ktoré musíš vyplniť a trvá hrozne dlho, kým sa nastavíš na normálny život. Vtedy sa musíš znova naučiť plniť svoje vnútro inými peknými vecami, normálnymi vecami hlavne.
To „prázdno“ myslíš tak, že zrazu nevieš ako vyplniť ten čas alebo sa jedná aj o citové prázdno?
Aj aj. Človek sa dostane do takej fázy, že nevie mať radosť z ničoho iného okrem tých drog. Naučiť sa spätne mať zase radosť z obyčajných vecí je komplikované. Ale dá sa to zvládnuť.
Ako si spomínaš na toto obdobie odvykania?
V tomto období som zažil veľa ťažkých, ale aj veľa pekných vecí. Terapeutická komunita je založená na tom, že ti ľudia v komunite dávajú spätnú väzbu, na to aký naozaj si. Hovoria ti veci do očí bez servítky a niekedy sa to nepočúva zrovna ľahko.
Ťažko sa prijíma, keď o sebe počúvaš stále nejaké negatívne veci, plus tam musíš makať od rána do večera tri roky. V mojom prípade to tak bolo.
Ako to vlastne na tom liečení vyzeralo?
Je to ako keby farma, sú tam zvieratá, máš tam záhradu a o všetko sa staráš. Zvieratá musia jesť, chodíš s nimi na pašu, v lete kosíš seno na zimu, rúbeš alebo píliš drevo. Je to proste ako keby samostatná komunita, ktorá sa snaží zaobstarať si čo najviac vecí sebestačným spôsobom. Od rána do večera treba robiť, ale na to si človek zvykne. Psychické nátlaky sú však ťažšie.
Keď už si bol po liečení, ako náročné bolo zaradiť sa a začleniť naspäť do bežného života?
Keď som sa vrátil z liečenia nastalo vo mne ďalšie „prázdno“, nemal som kamarátov, teda mal ale len z tej minulosti, ktorú som už nechcel, čiže som začínal odznova. Hľadal som si preto nové kamarátstva. Začleniť sa do spoločnosti niečo trvá, išlo to však ale pomaly.
Nemal si problém nájsť si prácu?
Prácu som si našiel hneď, ale to tiež len s pomocou rodiny. Myslím si však, že prácu by som si nájsť beztak vedel. Kto chce ten robí.
Začali sa na teba pozerať ľudia po závislosti inak?
Tí, ktorým na mne záležalo, boli zo začiatku úplne nadšení, že som sa vrátil ako nový človek. Hlavne na začiatku, keď som prišiel po troch rokoch z liečenia som bol ako vymenený. Oni mi celý čas držali palce a tešili sa.
No a tí starí kamaráti, s ktorými som drogoval ma zrazu začali brať úplne inak. Mysleli si, že sa nad nimi povyšujem, že som ostal čistý, lebo som sa s nimi prestal baviť. Ono však nešlo o to, že by som sa nad nimi povyšoval, iba som chcel zachrániť seba. Nemôžem sa predsa stýkať s tými istými ľuďmi ak chcem byť čistý.
Keď si spomenieš na toto obdobie, ako sa naň pozeráš spätne. Čo všetko ti drogy zobrali a naopak, čo si si z toho obdobia odniesol?
Drogy mi zobrali len čas a peniaze. Osobne to však nejako moc neľutujem, pretože si myslím, že to tak malo byť a malo ma to dostať tam kde som. Celé to obdobie ma naučilo veľa vecí o sebe. Drogy mi zároveň jasne ukázali, čo v živote nechcem a čo chcem.
Čo bola podľa teba tvoja najväčšia chyba, kvôli ktorej si drogám prepadol? Respektíve čomu by sa mali ľudia v rámci prevencie vyvarovať?
Mali by sa hlavne venovať tomu, čo ich baví a držať sa toho. Potom tiež hrajú veľkú rolu rodinné problémy, ktoré človek moc nevie ovplyvniť, ale určite by v nich nemal hľadať únik touto cestou.
„Rodičia by mali ísť hlavne osobným príkladom. Nefunguje to tak, že rodičia budú niečo tlačiť deťom do hlavy a deti budú iné. “
Drogy sú najľahšia cesta k zaujímavým zážitkom, ale treba si tie zážitky radšej poctivo vymakať. Venovať sa športu, turistike, umeniu, proste robiť čokoľvek, pre čo sa vie človek nadchnúť...
Čo by si teraz ako dospelý, po osobnej skúsenosti so závislosťou od drog odporúčal rodičom ako najúčinnejší prístup k ich dospievajúcim deťom, ktorý by najskôr zabránil tomu, aby sa deti nedali na drogy nalákať, resp. aby im neprepadli?
Rodičia by mali ísť hlavne osobným príkladom. Nefunguje to tak, že rodičia budú niečo tlačiť deťom do hlavy a deti budú iné. Preto by mali byť priamym príkladom vzájomného partnerského spolunažívania a plus by mali deti viesť k niečomu, ako som už spomínal, čo ich bude baviť a v čom sa nájdu.
Máš ešte niečo s čím by si sa chcel na záver podeliť s našimi čitateľmi ?
Ak má niekto takýto problém, určite by sa nemal hanbiť a báť vyhľadať podobnú komunitu v akej som aj bol ja. Poznám veľmi veľa ľudí, ktorí to chceli zvládnuť samy, ale nepodarilo sa im to. Prestali na dva, tri roky a nakoniec sa aj tak sa vrátili do starých kruhov, alebo začali piť.
