Dedinka pri Nitre skrýva ohromné množstvo desivých príhod.
Po Slovensku koluje viacero povier, no len málo lokalít ich schytalo toľko nelichotivých ako Krvavé Šenky. Tie sú časťou dedinky Lehota v nitrianskom okrese a ako vo svojej reportáži prezrádza TASR, tamojšie temné príbehy siahajú až do 19. storočia.
Práve nelichotivé prívlastky obce sa postarali o jej súčasný názov, Krvavé Šenky. Kedysi nevinný názov, Huszár majer, bol na základe strašidelných príbehov o zbojníkoch vymenený.
O desivých poviedkách by vedel najlepšie hovoriť bývalý starosta Lehoty Ondrej Práznovský, ktorý samotné príbehy aj zbiera. Sám priznáva, že sú trošku prifarbené, no vraj sú založené na realite. O niečo skeptickejší je súčasný starosta Milan Chmelár. Ten je voči zbojníckym príbehom neveriaci, no do Krvavých Šenkov v noci predsa len radšej nevychádza.
Desivé zbojnícke príbehy
Reč je o údajných udalostiach približne z roku 1848. Pán z Dobrej Vody smeroval z Hlohovca do Nitry, no neplánovane sa zdržal v Hlohovci a keďže boli hradby do Nitry už zatvorené, rozhodol sa prenocovať aj s družinou niekde po ceste. Jeden člen družiny sa však musel vrátiť do Hlohovca, pretože sa po ceste odtrhla podkova jeho koňovi.
Družinu mal vraj v nevľúdnom počasí zastaviť vysoký silný muž vo veľkom klobúku, ktorý cestujúcim ponúkol ubytovanie v šenku. Pomocníkov uložili na seno, pána pozvali do hostinca. Ponúkli mu večeru, naliali víno. Jednej zo slúžok sa však pána uľútostilo, preto mu pošepla, aby víno nepil, že je otrávené. Pán ju poslúchol a odišiel do izby na poschodí.
Už bol na ceste do postele, no všimol si, že je jeho plachta krvavá. K dverám izby si preto pristavil stoličku a zabarikádoval sa. A dobre, že tak urobil – o polnoci sa totiž začali do izby sekerami dobýjať zbojníci. Pána však zachránila jeho družina a šéfa zbojníkov chytili.
V pivnici sa neskôr našli tri mŕtve dievčenské telá, ktoré sa podľa povier dodávali známej pani z Čachtíc, Alžbete Bátoriovej. Tá sa následne kúpala v ich krvi.
Všetko mal byť dokonale premyslený systém. Zbojníci nalákali pocestného do hostinca, dali mu jesť či piť a následne ho podrezali. Majetok si rozdelili a takto to pokračovalo dookola. Zbojnícke príbehy však ani náhodou nie sú jedinou príhodou z Krvavých Šenkov.
Záhadná jazda taxíkom
Pred pár rokmi vraj časťou Lehoty prechádzal taxikár, ktorý v daždi zastavil žene v tmavom oblečení. Keď sa s ňou snažil komunikovať, zatiaľ čo sa viezla na zadnom sedadle, neodpovedala. Celý čas bola ticho a keď sa taxikár pozrel do spätného zrkadla, zadné sedadlo bolo prázdne. Bezpečnostný pás bol zapnutý a pod sedadlom mláka.
Na konšpiráciám pridáva fakt, že Krvavé Šenky sú jediným miestom v okolí, kde sa nedá telefonovať. Je to zvláštne, no na tomto mieste vždy vypadne mobilný signál, nedá sa tu telefonovať. „Pred Šenkami aj za Šenkami pritom signál je, len v osade nie,“ čuduje sa starosta.
Aby sme uviedli veci na pravú mieru, zbojnícke udalosti pokojne môžu mať reálny základ a dnes príbehy už nikto nevyvráti. Poviedku s taxikárom nemá kto potvrdiť a telefónny signál vynecháva viacero slovenských dedín a Krvavé Šenky nie sú výnimkou. Tak čo si myslíš ty, straší v dedine?
