Spory však neprebiehajú len medzi ľuďmi, ale častokrát aj medzi sebou samými.
Nachádzajú sa tak v intímnej sfére, ako aj v globálnom pojatí. Konflikty sú prirodzenou súčasťou nášho života a je len na nás, či sa s týmto faktom zmierime a budeme ich vnímať ako konštruktívny spôsob napredovania a dosahovania nových cieľov, alebo ich budeme ignorovať a pri každej možnej príležitosti ich potlačíme do úzadia. Vznikajú dennodenne a sú prítomné vo všetkých druhoch spoločenského prostredia.
Nanešťastie, väčšina z nás ich stále vníma ako nesmierne negatívny jav. Dostatočne to vyobrazujú aj prvotné myšlienky, ktoré ľudí zvyčajne pri slove „konflikt“ napadnú. Bežné sú: hrozba, hnev, deštrukcia, vojna, stres, napätie, nezhoda atď. Jednoduchý prieskum zhotovil český doktor prírodných vied Jiří Plamínek, ktorý sa medzi rokmi 1994 až 2011 spýtal 2912 respondentov „Máte radi konflikty?“. Iba 1 % opýtaných odpovedalo „určite áno“, 26 % „skôr áno“, 45 % „skôr nie“ a 28 % „určite nie“.
V spoločnosti navyše prevládajú názory, že konflikty by sa nemali stupňovať, mali by prebiehať slušne a disciplinovane či dokonca, že ich výskyt je nenormálny a podmienený osobnými problémami jedinca. Na úspešnom vyriešení konfliktu sa pritom do veľkej miery podieľa aj spontánnosť, emocionálna otvorenosť a úprimnosť. Inak povedané, dobrý konflikt neznamená príjemný konflikt.
Ako hovorí ruský psychológ Alexej Leontiev, vnímanie predstavuje subjektívny odraz objektívnej skutočnosti. A o vnímaní sa v súvislosti s konfliktmi hovorí z jedného prostého dôvodu. Práve odlišné vnímanie každodenných udalostí podmieňuje vznik mnohých konfliktov. Zjednodušene povedané, práve nedorozumenia medzi ľuďmi, ktoré vznikajú v dôsledku odlišných názorov, potrieb a priorít sú základnou hybnou silou konfliktov.
Konflikty však nepoznáme len medziľudské. Ako vo svojej podstate vraví medzi laickou verejnosťou azda najznámejší psychológ Sigmund Freud, psychika človeka je v neustálom rozpore, keďže jej práca je spojená s neustálym prekonávaním konfliktu, ktorý vzniká medzi biologickými túžbami a sociálno-kultúrnymi pravidlami.
Jednoducho povedané, časté konflikty zažívame aj sami so sebou. Predmetom takýchto konfliktov sme teda my sami, naše „Ja“ a naše vnútorné rozpory, ktoré sú úzko prepojené s dosiahnutím cieľa, naplnením našich potrieb, realizáciou záujmov, pričom konflikty nie sú závislé od druhej osoby či vonkajších vplyvov. Rýchle riešenie problému, ktoré vzniká v mysli každého z nás, otvára možnosti osobného rozvoja a urýchľuje proces sebapoznávania, no naopak dlhodobo neriešený vnútorný konflikt podmieňuje vzniku úzkosti či depresie. Vnútorný konflikt môžeme prežívať v nasledujúcich podobách:
Keď sú možnosti rovnako atraktívne
Človek čelí rovnako zaujímavým príležitostiam, pričom by najradšej uspokojil obe z nich, avšak možnosti na dosiahnutie cieľa má iba u jednej. Napr: V rovnaký večer mám možnosť ísť do na pivo do krčmy alebo na párty do klubu. Obe možnosti sú zaujímavé, no či už z časového alebo finančného hľadiska, môžem uspokojiť iba jednu z nich.
Niečo za niečo
Potreba, o ktorej dosiahnutie sa človek usiluje v sebe skrýva pozitívny aj negatívny aspekt. Pre človeka je teda zároveň príťažlivý i odpudivý. Pre lepšie pochopenie nám môže slúžiť príklad s vyhnutím sa písomky v škole. Ak chcem, môžem sa vyhnúť obávanej skúšky, avšak na to, aby som sa jej vyhol, budem musieť ísť napríklad k zubárovi alebo darovať krv. Pozitívna udalosť je tak do istej miery podmienená negatívnou.
Menšie zlo
Človek je vystavený dvom negatívnym možnostiam. Prirodzenou reakciou je odsúvanie rozhodnutia, keďže to v človeku vyvoláva nepríjemná pocity. Treba si vybrať tzv. menšie zlo.
Konflikty medzi ľudmi
Na rozdiel od vnútorného konfliktu, konflikt medziľudský prebieha medzi dvomi alebo viacerými individuálnymi osobami, ktoré disponujú vlastnými názormi, postojmi a cieľmi. Patrí sem v podstate väčšina situácií, ktoré ako konfliktné bežne vnímame – spory manželské, susedské, priateľské, či medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Konflikt naberá na intenzite, keď si ľudia uvedomia, že chcú odlišné, resp. rovnaké veci.
Nekompatibilita cieľov sa objavuje v dvoch podobách. Ak chcú obe strany tú istú vec, avšak vnímajú jej nedostatok, teda nemôžno uspokojiť potreby oboch strán. V druhom prípade hovoríme o odlišných cieľoch, kedy majú obe konfliktné strany značne odlišnú predstavu o riešení situácie. To, ako bude medziľudský (interpersonálny) konflikt prebiehať závisí od veku, pohlavia, temperamentu, komunikačných schopností zúčastnených jedincov, avšak vo veľkej miere sa na konfliktnom procese podieľa aj miesto a čas.
Ak si si myslel, že konflikty medzi ľuďmi nemajú žiadnu štruktúru a sú značne chaotické, hneď ťa vyvediem z omylu. Aj tu sa totiž nachádzajú isté zaužívané postupy, ktoré či chceš alebo nie, nájdeš v takmer každej konfliktnej situácii.
Iniciačná fáza
Účastníci začínajú vnímať nezhodu a nesúlad. Objavujú rozdielny pohľad na vec, pričom môže byť prítomné zvýšené emočné prežívanie i dynamika samotných emócií. Správanie je však aj naďalej pod dostatočnou kontrolou. Postoje zainteresovaných sa pohybujú na škále spolupráca – súperenie.
Polaritná fáza
Konflikt sa prehlbuje. Strany smerujú k protichodným stanoviskám. Kooperatívny (spolupracujúci) postoj k vyriešeniu konfliktnej situácie sa vytráca. Sporiace strany hľadajú argumenty, ako sa presadiť, prítomné je súperenie a snaha vyhrať. Na myslení, správaní a rozhodovaní sa výrazne podieľa emocionalita, tým pádom dochádza ku skreslenému vnímaniu situácie. Prítomné sú najmä hnev, pohoršenie, úzkosť a pobúrenie.
Segregačná fáza
Charakteristikou tejto fázy je vzájomné odcudzenie súperiacich strán. Konflikt sa vyvinul do štádia, kedy si jednotlivci nemajú čo povedať, navzájom sa odcudzili a potreba stýkať sa pominula. Emócie i naďalej dominujú, avšak od búrlivosti v predošlej fáze inklinujú skôr k pasívnemu odporu a pohŕdaniu.
Kruciálna fáza
Niekedy nazývaná aj ako fáza deštrukcie je príznačná pre iracionálne rozhodnutia, ku ktorým sporiace sa strany dospejú. Cieľ je pritom čo najviac druhú stranu poškodiť, očierniť, zdiskreditovať. Pasívne emocionálne prežívanie odporu sa začína meniť v silné afektívne stavy. Konflikt kulminuje, dosahuje najväčšiu intenzitu. Človek nadobúda potrebu odplaty a pomsty, ktoré sa tvoria najmä z pocitov poníženia, sklamania a bolesti.
Fáza únavy
Typické emócie pre posledné štádium sú sklamanie, vyčerpanie a únava. Prežívanie konfliktu už je natoľko vyčerpávajúce, že obe strany chcú mať od seba pokoj. Ak sa však protivník rozhodne pre „útok“, máme tendenciu deštruktívny podnet prijať a v konflikte aj naďalej pokračovať. Konflikt sa potom môže dlhé roky pohybovať v štádiách deštrukcie a únavy, vtedy hovoríme o tzv. devastujúcom konflikte, ktorý má devastujúci vplyv najmä na našu psychiku.
Ako však konflikty riešiť?
Riešenie konfliktu predstavuje širokú škálu postupov a techník, ktorých cieľom je zvrátiť nepriaznivý vývoj konfliktu. Medzi najvýznamnejšie postupy v tejto oblasti možno zaradiť techniky smerujúce k deeskalácii konfliktu a techniky prekonávajúce rozdielnosť záujmov sporných strán. Ak dokážeme vzájomné nezhody racionálne konfrontovať, často nájdeme nové riešenia, ktoré sú obojstranne uspokojivé.
Buď majster vo vyjednávaní
Účelom tohto procesu je nájsť stav, kedy sa obe, respektíve všetky strany dohodnú na takých kritériách, ktoré sú pre ne akceptovateľné. Úspech pri vyjednávaní je podmienený faktormi, ktoré môžeme jednoducho rozdeliť na objektívne a subjektívne. Za objektívne môžeme považovať najmä politickú, spoločenskú a sociologickú povahu tvoriacu prostredie. Opomenúť však nemôžeme ani vyjednávací potenciál účastníkov, s ktorým sa do vyjednávania vstupuje. Ide najmä o mieru spoločenskej prestíže a moci.
Za subjektívne potom pokladáme osobnú prestíž, vychádzajúcu zo schopností každého jednotlivca a odborných znalostí, dostatok konkrétnych informácií, znalosť vyjednávacích techník a stratégií a v neposlednom rade schopnosti efektívnej komunikácie. Vyjednávanie v sebe skrýva celý rad požiadaviek a návrhov, pri ktorých sú účastníkmi vyjednávania používané rôzne stratégie. Hovoríme najmä o zmene vlastných záujmov, zmene požiadaviek druhej strany a vyjednávanie založené na záujmoch.
Zmena vlastných požiadaviek
Situácia, kedy znižujeme z vlastných nárokov a približujeme sa tým protistrane. Výskumy ukázali, že čím väčšie sú počiatočné požiadavky jednej strany a pomalšie ustupovanie druhej strany, tým menšia je pravdepodobnosť dosiahnutia dohody, avšak akonáhle už k dohode dôjde, prítomné strany vykazujú oveľa väčšiu mieru spokojnosti.
Zmena požiadaviek druhej strany
Tento spôsob je zameraný na komplex postupov, pri ktorých sa snažíme, aby sama protistrana zo svojich žiadostí ustúpila. Najrozšírenejšími postupmi v tejto rovine sú presviedčanie, pozičné vyjednávanie a použitie hrozieb (vyhrážanie sa).
Vyjednávanie založené na záujmoch
Identifikáciou spoločných záujmov sa riešia vzniknuté problémy. Tento prístup je zameraný na dosiahnutie takého riešenia, aby boli spokojné obe strany, čím sa zaznamenal ústup zo zaužívaných pozícií vyjednávania (win-lose), pri ktorom je na konci vyjednávania jedna strana vo výhode. Za základné taktiky tohto typu vyjednávania môžeme pokladať: zameranie sa na záujmy, nie na pozície a nájsť také možnosti, ktoré stranám prinesú obojstranný zisk, trvať na objektívnych kritériách.
