Zastupiteľské úrady po celom svete plnia mimoriadne dôležité úlohy.
Pri prechádzke po bratislavskom starom meste a neďalekej štvrti Palisády by si mohol naraziť na veľké množstvo budov ovešaných vlajkami. Nejde o žiadne organizácie propagujúce jednotlivé krajiny len tak zo zábavy. Aj v našom hlavnom meste sídlia desiatky zastupiteľských úradov krajín z celého sveta, ktoré majú viacero dôležitých úloh.
Upevňujú a rozvíjajú vzťahy medzi štátmi, organizujú kultúrne aj vzdelávacie podujatia a v neposlednom rade pomáhajú svojim občanom v cudzej krajine vyriešiť akékoľvek problémy. Rovnako, ako pri diplomatickej imunite, aj význam a funkcie veľvyslanectiev si ľudia často zamieňajú, pričom všeobecné pravidlá a regulácie nie je príliš zložité pochopiť.
Slovenské veľvyslanectvo v Prahe
Na začiatok si preto musíme urobiť jasno vo viacerých pojmoch. Medzi pojmami veľvyslanectvo a ambasáda v slovenčine neexistuje obsahový a funkčný rozdiel. Obe slová pomenúvajú rovnakú inštitúciu, pričom rozdiel je iba v pôvode slov a ich oficiálnom využití. Pri vstupe na slovenské veľvyslanectvo by si na žiadnom oficiálnom dokumente nenašiel slovo ambasáda.
Opisujú síce rovnakú inštitúciu, ale ambasáda sa používa najmä v neformálnom styku. Popri veľvyslanectvách však po svete fungujú aj konzuláty. Namiesto hlavných miest by si ich mohol nájsť najmä vo väčších mestách, kde žije veľké množstvo obyvateľov, a tak tam potrebuje mať krajina separátny úrad na pomoc svojim občanom.
Konzuláty pomáhajú ochraňovať záujmy svojich občanov v prijímajúcej krajine, vydávajú pasy, vedia poradiť pri náhlych situáciách a dokážu aj komunikovať s úradmi či nemocnicami, ak si to situácia ich občana vyžiada. Aj ambasády zvyčajne obsahujú konzulárne oddelenie, ktoré funguje rovnako, ale slúži najmä pre obyvateľov v hlavnom meste, kde je umiestnená. Veľvyslanectvá však plnia rozdielnu funkciu.
Namiesto starostlivosti o občanov zastupujú vládu vysielajúcej krajiny v tej prijímajúcej. V praxi to znamená, že veľvyslanec zastupuje svoju vládu pred vládou prijímajúcej krajiny, a tak na úrovni veľvyslanectiev prebiehajú tie najdôležitejšie rokovania o vzťahoch medzi obomi krajinami. Slovensko má svoje vlastné veľvyslanectvo v americkom Washingtone D.C., zatiaľ čo v New Yorku prevádzkujeme aj konzulát.
Veľvyslanectvá aj konzuláty samozrejme zriaďuje Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky, ktoré ich aj prevádzkuje a kontroluje. Vymenovanie na post veľvyslanca, čo je najvyššia pozícia v kariére diplomata, však nesmie byť jednostranné. Po schválení veľvyslaneckej nominácie na domácej pôde musí nový veľvyslanec navštíviť aj hlavu štátu v prijímajúcej krajine a hlava štátu ho musí poveriť vykonávaním funkcie veľvyslanca, čo prebieha pomocou odovzdania poverovacích listín.
Dôležitou súčasťou konzulárnych služieb na veľvyslanectvách a konzulátoch je dohoda medzi štátmi Európskej únie. V praxi máš ako občan Európskej únie plné právo získať konzulárnu pomoc od akéhokoľvek zastupiteľského úradu krajiny Európskej únie, ak v konkrétnej krajine tvoj domovský štát zastúpenie nemá. Dohoda často funguje na princípe dobrých susedských vzťahov, takže keby si mal možnosť a najmä nutnosť využiť cudzí konzulát, zrejme by si sa najskôr obrátil na zastupiteľský úrad našich českých susedov namiesto konzulátu Španielska či Švédska. Napriek tomu, keby si urýchlene potreboval pomoc, zamestnanci na akomkoľvek zastupiteľskom úrade Európskej únie majú povinnosť ti ju poskytnúť.
Spojené české a slovenské veľvyslanectvo v indickom Naí Dillí
Zaujímavá situácia existuje aj medzi krajinami Commonwealthu. V súčasnosti by si v Commonwealthe našiel 16 členov, ktorí považujú za hlavu štátu britskú kráľovnú Alžbetu II. Aj preto medzi týmito vládami krajín Commonwealthu prebiehajú medzivládne vzťahy na úrovni vysokých predstaviteľov namiesto veľvyslancov. Nejde o žiadnu závažnú zmenu, pretože diplomatická úroveň vysokého predstaviteľa aj veľvyslanca je rovnaká, a tak ide výlučne o technickú záležitosť.
Podobné vzťahy ako majú krajiny v rámci Európskej únie si užívajú aj obyvatelia Austrálie a Kanady, ktoré poskytujú v prípade potreby konzulárnu pomoc aj občanom partnerského štátu.
Jeden veľký mýtus o veľvyslanectvách po celom svete zahŕňa územnú suverenitu. Aj keď si väčšina ľudí myslí, že pri vstupe na každú ambasádu automaticky vstupujú na suverénne územie konkrétneho štátu, v drvivej väčšine prípadov to nie je pravda. Princíp extrateritoriality, ktorý bol definovaný v roku 1961 vo Viedenskom dohovore o diplomatických stykoch, upravil pravidlá garantovania extrateritoriality. Ambasády majú väčšinou len udelenú imunitu od prijímajúcej krajiny, a tak sa na nich nevzťahuje právna jurisdikcia. V praxi to znamená, že bez povolenia by tam nemohli vkročiť hasiči ani v prípade, že by začalo horieť.
V minulosti sa využívala najmä pri konkrétnych osobách, takže diplomati boli jednoducho nedotknuteľní a krajiny ich nemohli postaviť pred súd, na čom je založená aj diplomatická imunita, ale extrateritorialita je aplikovateľná aj na miesta. Zrejme najznámejšie miesto, kde je aplikovaná, sídli v New Yorku.
Centrála Organizácie Spojených národov sa technicky nenachádza na suverénnom území Spojených štátov amerických, a tak sa po vstupe do nej nachádzaš na mieste, ktoré nepatrí žiadnemu štátu. Spojené štáty americké udelili špeciálny status sídlu OSN dobrovoľne a bez toho, aby stratili akúkoľvek suverenitu nad vlastným územím. Extrateritorialita je aplikovaná aj na Fort St. Angelo na Malte, sídlo organizácie CERN či dokonca Longwood House na ostrove Svätá Helena, kde zomrel Napoleon Bonaparte. Dom dodnes oficiálne patrí francúzskej vláde.
Slovenské ministerstvo zahraničných vecí
Slovenská republika momentálne prevádzkuje 90 diplomatických misií. Diplomatická misia označuje prevádzkovanie inštitúcie v prijímajúcej krajine, ktorej cieľom je ochrana a podpora záujmov vysielajúcej krajiny a jej obyvateľov. Až 64 slovenských misií predstavujú veľvyslanectvá. Po svete máme len 9 generálnych konzulátov, 1 konzulárny úrad, 1 ekonomický a kultúrny úrad a 8 Slovenských inštitútov. Zostatok dopĺňajú permanentné zastúpenia pri medzinárodných organizáciách ako Európska únia, Organizácia Spojených národov či NATO.
Zaujímavá situácia existuje už viacero rokov v Kosove. Slovensko po právnej stránke Kosovo nikdy neuznalo, ale existenciu štátu v Európe nemožno popierať. Na najvyššej diplomatickej úrovni preto vzťahy neudržiavame, ale Slovensko v Kosove prevádzkuje Styčný úrad, ktorý plní podobné úlohy ako konzulát. Pri kliknutí na viac informácií o úrade oficiálna stránka odkazuje na to, že v krajine sa nachádza ešte veľvyslanectvo v Belehrade, čo je však v Srbsku a Kosovo už de facto Srbsku nepatrí.
Pri prechádzke po Bratislave by si mohol naraziť aj na vozidlá, ktoré nemajú tradičné slovenské značky. Značky majú modrú farbu a namiesto písmen označujúcich konkrétne okresy v našej krajine obsahujú iba písmená EE alebo ZZ. Na nárazníku či kufri by si pravdepodobne objavil aj nálepku s písmenami CD, a teda Corps Diplomatique. Väčšina z nás zrejme tuší, že modré značky sú vyhradené pre diplomatické misie, ale možno nevedia, aký rozdiel je medzi jednotlivými označeniami. Značka EE je vyhradená priamo pre diplomatických predstaviteľov misie ako veľvyslanec či tajomník, zatiaľ čo na autách so značkou ZZ sa vozia radoví zamestnanci.
