Srdcervúci príbeh malej Genie, ktorú vlastný otec odstavil od šťastného života.
Týranie živých bytostí bohužiaľ aj v dnešnej dobe dobýja hlavné správy s častou frekvenciou. Neľútostní ľudia si vylievajú svoje emócie na zvieratá, no i na ľudí, často bohužiaľ deti, ktoré za nič nemôžu. Jedným z najtragickejších prípadov je príbeh mladej Genie, ktorú bezcitný otec týral ešte od čias, keď bola bábätkom. Nedokázala rozprávať a celé detstvo prežila zamknutá v temnej miestnosti.
Genie sa narodila v kalifornskej nemocnici v roku 1957 krutému otcovi menom Clark Wiley. Ten nenávidel deti, ktoré kedysi v detstve šikanovali jeho. Navyše, pred vlastnými očami mu nákladiak zabil starú mamu. Vyrastal vo viacerých sirotincoch, kým jeho matka prevádzkovala bordel a prišla ho navštíviť len málokedy. Ešte ako dieťa mal problémy so zvládaním hnevu a prekážal mu i poškodený zrak. So zlým zrakom sa však životom predierala aj otcova manželka. Od muža bola o dvadsať rokov mladšia a bola závislá na otcovej starostlivosti. Rodina sa pretĺkala životom, no aj napriek ich zlej situácii sa odhodlali pre potomkov.
Jedným z nich bola práve Genie. Tá už od narodenia trpela inkompatibilitou Rh faktoru krvi, jedným z príznakov je napríklad mimoriadne nízka hmotnosť. Ako Genie rástla, jej hmotnosť sa zvyšovala len pomaly. Otec do domu prinášal len krik a hrôzu, a keď mala Genie dvadsať mesiacov, on, manželka, Genie a jej starší brat sa rozhodli presťahovať do domu otcovej matky. Tá totiž zomrela počas autonehody, z čoho otec chladnokrvne obvinil staršieho brata Genie, ktorý bol v tej dobe s babičkou.
Je však záhadou, prečo si hlavné vlny nenávisti odniesla práve Genie. Otec ju hneď po presťahovaní zniesol do podzemnej miestnosti, kam presvitalo svetlo len cez malé suterénne okno tesne nad povrchom zeme. Genie bola približne trinásť hodín denne surovo priviazaná k detskému záchodu a takmer sa nemohla hýbať. V noci ju otec strčil do veľmi tesného spacáku, ten vsunul do detskej postele a zabránil jej hýbať končatinami. Jej výživu tvorilo detské jedlo a lacné cereálie.
Po matkinej smrti sa otec rozhodol dať výpoveď v práci. Jedným z Wileyho najväčších nepriateľov bol hluk. Neznášal deti aj kvôli tomu, no z domu odstránil televíziu, rádio a ostatným členom rodiny zakázal povedať čo i len slovko a po prehovorení prichádzali kruté násilné tresty. Surový otec navyše nútil aj zvyšok rodiny, aby Genie týrali, špeciálne jej staršieho brata menom John. Genie mala len minimálny prístup k slnečnému žiareniu, keďže von chodila len veľmi zriedkavo, jej jedlo bolo na tragickej úrovni a v suteréne žila absurdných dvanásť rokov. Keď dosiahla trinásty rok života, vyzerala na šesť. Nedokázala dobre ovládať svoje končatiny, pretože nimi nikdy poriadne nehýbala.
Jedinou útechou malého dievčaťa, ktoré kvôli zanedbanej výchove zrejme ani nemalo potuchy, čo sa okolo nej deje, bola chorá matka. Tá dievčaťu vždy nosila jedlo, ale až keď otec zaspal, pretože sa sama bála trestu a týrania. Genie nedokázala normálne kráčať, nevedela ovládať vylučovanie, nezvládala prehĺtanie jedla. Nevedela zaostriť zrak a vždy, keď sa cítila zle, ubližovala si.
Genie trpela nepredstaviteľným spôsobom. Jej biorytmus sa vôbec nepodobal ostatným ľuďom, väčšinu dňa prespala, polovicu z toho priviazaná k záchodu, druhú v tesnom spacom vaku. V roku 1970 sa však stal menší zázrak a Genie sa po niekoľkých dňoch opäť dostala von. Jej matka ju totiž vzala so sebou, keď si šla vybaviť zdravotný príspevok na poškodený zrak. Takmer nič však nevidela a v úradnej budove vošla do nesprávnych dverí, priamo na sociálku. V príbehu niekoľkých minút zavolali políciu, ktorá oboch rodičov okamžite zatkla za týranie detí.
Genie previezli do nemocnice. Jej podvýživa sa blížila k smrteľnému riziku, v trinástich merala len 137 centimetrov a vážila 27 kilogramov. Pomliaždeniny, preležaniny a modriny boli najčastejšími javmi na jej pokožke. Jej kostra bola zdeformovaná, hrudný kôš nebol vyvinutý a kosti boli zaostalé. Nezvládala sa vystrieť a pri chôdzi držala ruky pred sebou. Niekoľko týždňov prežila v nemocnici a u terapeutov, čo jej život otočilo naruby. Začala chápať okolitý svet, pribrala a snažila sa komunikovať. Objavovala zvuky a adoptoval si ju vedec David Rigler, s ktorým bola spokojná.
Keď mala Genie osemnásť rokov, opäť sa o slovo prihlásila jej matka, ktorá sa o dcéru chcela starať. Kvôli právnym opletačkám dokázala obmedziť prístup lekárov k jej dcére, no súd jej nepovolil opatrovníctvo. Genie sa ocitla vo viacerých náhradných starostlivostiach, nič sa však nevyrovnalo odbornosti lekárom. Genie momentálne prežíva v inštitúte pre nevyvinutých dospelých, ten sa nachádza v Los Angeles. Jej rodičia i starší brat sú mŕtvi.
Po zatknutí otca na polícii sa prípad týraného dievčaťa dostal na verejnosť a otec sa mal postaviť pred dôležité pojednávanie. Niekoľko hodín pred súdom však vo svojej cele spáchal samovraždu s jediným odkazom: "Svet nikdy nepochopí."
