„Snažím sa sústrediť na fotenie a odniesť si odtiaľ čo najviac záberov. Nikdy totižto nevieme, ako dlho budova v takomto stave vydrží.“
Na Slovensku o talentovaných umelcov nie je núdza, veľkú časť z nich tvoria práve fotografi. Jasné, fotiť dnes môže každý, prísť s niečím originálnym a prekonať konkurenciu nie je zrovna najľahšie. No ak sa to niekomu podarí, stojí to za to. Obzvlášť výnimočné je, ak vám fotograf priblíži niečo, k čomu sa bežne nedostanete. Presne to robí 20-ročný Miroslav Šebek, ktorého vám dnes predstavíme prostredníctvom krátkeho rozhovoru. Navštevuje opustené budovy bojujúce s časom a zachytáva všetko, čo v nich ľudia zanechali. Na svojej stránke zverejňuje umelecké aj dokumentárne fotografie z výprav do starých domov, hotelov, nemocníc a zámkov. Jeho práce ste mohli vidieť na mnohých lokálnych výstavách v Nitre, zúčastnil sa taktiež celoštátnej súťaže AMFO, v ktorej minulý rok obsadil druhé miesto a tento rok skončil prvý. Ťažko prístupné, zabudnuté miesta, ktoré dokumentuje, v sebe ukrývajú mnohé tajomstvá. Ako takéto fotenie prebieha? Straší tam? Na to nám už odpovedal on sám:
Ahoj, Miroslav. Mohol by si nám na úvod prezradiť niečo o sebe?
Som fotograf, ktorý rád navštevuje netradičné miesta, na ktorých zastal čas. Najviac ma baví fotenie interiérov, ktoré ľudia nechajú len tak chátrať, o ktoré nikto neprejavuje záujem.
Väčšina fotografov zachytáva predovšetkým ľudí či krajinky. Čo ťa priviedlo k foteniu opustených budov?
Možno práve to, že som sa chcel líšiť od ostatných fotografov. Chcel som fotiť niečo, čo ľudí fascinuje, čo nevidia každý deň. Na druhej strane, dôležité je, aby to bavilo aj mňa.
Podľa čoho vyberáš miesta, ktoré navštíviš a ako takéto výlety prebiehajú?
Miesta si vyberám podľa dostupnosti a podľa toho, ako na mňa zapôsobia. Na sociálnych sieťach mám pár známostí, kamarátov, ktorí sa do tých budov dostali už predo mnou. Napíšeme si zoznam budov, ktoré chceme navštíviť, väčšinou je ich 5 až 7 a ideme na to. Vždy pred vstupom do budovy mám menší adrenalín. Stále mi behá hlavou: Čo ak je práve teraz niekto vo vnútri? No keď sme už v objekte a začínam fotiť, pomaly to zo mňa opadáva. Vtedy si začínam predstavovať, ako tu ľudia kedysi žili, čomu sa venovali... Keď sme v opustenej budove, čas nám nesmierne rýchlo uteká. Snažím sa sústrediť na fotenie a odniesť si odtiaľ čo najviac záberov. Nikdy totižto nevieme, ako dlho budova v takomto stave vydrží.
Kam najďalej si kvôli fotografovaniu cestoval?
Myslím, že Taliansko bolo zatiaľ najďalej. Dostali sme sa tam do veľkého areálu zábavného parku, ktorý naposledy fungoval pred šestnástimi rokmi. Dnes sa topí v úplnom tichu a ľudí tam nahradili zvieratá. Pri pohľade na zarastené atrakcie som sa cítil ako v apokalyptickom filme. Bol to zážitok, na ktorý skutočne nikdy nezabudnem.
Navštívil si opustené hotely aj nemocnice, ktoré pôsobia dosť desivo. Nemáš niekedy pri fotení strach?
Strach je toho súčasťou, záleží to však od atmosféry. Niekedy sa kvôli prievanu po budove šíria desivé zvuky, inokedy nastane úplné ticho, kvôli ktorému sme ešte viac v napätí. Osobne som sa pri fotení nestretol so žiadnymi paranormálnymi javmi, no netvrdím, že neexistujú. V jednej vile sme našli kríže, sviečky, dokonca aj oltár. Vládla tam naozaj negatívna energia. No a raz na mňa na schodoch vyletel splašený holub. Vtedy som takmer dostal infarkt.
Fotíš predmety tak, ako ich zanechali pôvodní obyvatelia, alebo si kompozície vytváraš sám?
Vždy sa snažím zastihnúť miesto tak, ako v skutočnosti vyzerá, ale niekedy mi to predsa len nedá. Nevidím nič zlé na tom, keď si dopomôžem nejakou maličkosťou, ktorá bude tvoriť zaujímavejšiu kompozíciu a naberie väčší rozsah na fotografii.
Máš svoju obľúbenú fotografiu?
Momentálne je mojou srdcovkou fotografia z Talianskeho hotela, horná perspektíva zelených schodov. Príde mi zaujímavá svojou kompozíciou.
Čo okrem chátrajúcich stavieb a machom obrasteného nábytku fotíš najradšej?
Architektúra ma naozaj baví, ale mám rád aj krajinky a reportážne fotografie.
Zúčastnil si sa viacerých ročníkov súťaže amatérskych fotografov a k skvelému umiestneniu ti gratulujeme. Povieš nám, aký je tvoj názor na samotnú súťaž?
Myslím, že takéto druhy súťaží sú veľmi prospešné. Mnohí fotografi tu majú možnosť ukázať svoju tvorbu širokej verejnosti, byť ohodnotený profesionálmi, načerpať inšpiráciu z vystavovaných diel a odniesť si príjemný kultúrny zážitok z vernisáží.
Aké sú tvoje plány do budúcna, čo sa fotenia týka?
Neviem presne, kde skončím o pár rokov. Ak ma to bude ešte baviť, chcel by som vo fotení naďalej pokračovať. Objavovať nové miesta, navštevovať rôzne krajiny. Možno sa raz dostať aj do legendárneho Černobyľu.
Ďakujeme za rozhovor a prajeme veľa úspechov. Je nejaká rada na záver, ktorú by si dal začínajúcim fotografom?
Foťte to čo vás baví a nedajte sa nikým odradiť. Pokiaľ vás moje fotografie zaujali a plánujete začať s fotením opustených budov, nezabudnite si svoje výpravy poriadne užiť. Veľa šťastia.
