Operácia Teapot mala dať odpoveď na otázku, čo sa stane s bežným americkým mestom po výbuchu atómovej bomby.
Takmer okamžite po 2. svetovej vojne bol svet opäť ponorený do vojnového konfliktu. I keď nelietali náboje a nevybuchovali granáty, krajiny boli rozdelené na dve polovice. Východ a západ. Jedny o druhých šírili dezinformácie, na čo napokon doplácali len bežní občania, keď boli pod silným vplyvom vlasteneckej propagandy. Studená vojna sa mohla zmeniť na skutočnú behom nepatrnej chvíle. Čím dlhšie tento stav pretrvával, tým boli oba bloky viac vypäté a pripravené nasadiť všetku vojenskú techniku. Hrozba jadrovej vojny bola už na spadnutie. Aspoň si to oba tábory mysleli. Najhoršie scenáre hovorili o jadrovej vojne, po ktorej zostane svet zmenený na nepoznanie. O obetiach a materiálnych škodách ani nehovoriac.
Američania mali v rámci útoku na Hirošimu a Nagasaki približné predstavy o tom, akou ničivou silou atómová bomba disponuje. Teoretické znalosti boli taktiež zrejmé. Tlaková vlna, nebezpečne zvýšená hladina rádioaktivity a v neposlednom rade smrtiaci rádioaktívny prach dopadajúci ešte dlho po výbuchu. Čo to však predstavovalo v praxi? Vedci, ako aj vojenskí dôstojníci, potrebovali jasné odpovede na otázky, ako bude vyzerať krajina po jadrovom výbuchu. Budú fungovať ťažké vojenské mechanizmy aj po jadrovom výbuchu? Čo sa stane so zakonzervovanými potravinami a vodou v zamorenom prostredí? Keďže ostrý vojenský konflikt berú vojenskí generáli ako blížiacu sa realitu, je preto dôležité na tieto a ďalšie otázky jasne a včas odpovedať.
Z vojenských simulácií bolo už vtedy kompetentným zrejmé, že jadrovú vojnu môže prežiť nanajvýš 27 miliónov Američanov. Inak povedané, v roku 1950 to činilo zhruba jednu pätinu obyvateľstva Spojených štátov amerických. Čo bude však nasledovať ďalej? Budú ľudia márne hľadať nezamorené oblasti pustej krajiny a postupne vymierať? Alebo je nádej, že niektoré zdroje pitnej vody a pôdy zostanú aj po nukleárnom konfliktu použiteľné? Na všetky otázky malo poskytnúť odpoveď prísne tajná základňa NSSS – Nevada National Security Site. Areál o rozlohe 3600 kilometrov štvorcových zasadený do nevadskej púšte bol ideálnym miestom pre testovanie nových typov zbraní a vojenskej techniky. Menším problémom bolo len utajenie, ktoré postupom času takmer vyprchalo, keďže skryť pred svetom priestor takej rozlohy, ktorý navyše obsahuje asi 1 100 budov pre tisícky vedcov, vojakov a iných zamestnancov, stovky kilometrov ciest, dve pristávacie dráhy a niekoľko heliportov je len veľmi náročné. Komplex bol navyše vzdialený len cirka 100 kilometrov od vysvieteného Las Vegas a 928 jadrových testov, ktoré sa tu od 50. do 90. rokov odohrali, si tu a tam niekto všimol. V tomto časovom rozmedzí v nevadskej púšti prebehlo 44 projektov, ktoré hľadali odpovede na vyššie zmienené otázky. Najviac zo všetkých sa však preslávila len operácia Teapot.
Celosvetový záujem bol najmä o farebné snímky a krátke videá, ktoré zobrazovali priebeh jadrových výbuchov. Operácia trvala presne od 18. februára do 15. mája roku 1955, kedy bolo odpálených 14 bômb o rôznych silách. Testov sa okrem vojenských a vedeckých špičiek zúčastnili aj obyčajní pešiaci a námorná pechota, ktorí boli prítomný z jedného jediného dôvodu. Vojenská elita potrebovala zistiť, ako budú na výbuch a následný atómový hríb reagovať nič netušiace vojská. Závery dôstojníkov boli zväčša pozitívne. Odhodlanie a sebavedomie nebolo u vojakov narušené. Bežnou reakciou bolo obdivuhodné a pokorné pozorovanie atómového hríbu. Vojaci však neboli jediní, kto s údivom sledoval podivuhodný obraz na oblohe. Prítomný bol aj filmový štáb, ktorý celý priebeh dokumentoval. Odpaľovanie náhodných púštnych zón sa však čoskoro ukázalo ako nedostačujúce. Vedci, vojaci aj vláda chceli relevantnejšie závery. Ideálne by bolo odpáliť bombu neďaleko mesta. Mesto plné vlasteneckých Američanov ale nepripadá v úvahu. Na tento zámer bolo preto umelo vybudované mesto. Nieslo výstižný názov DoomTown a bolo v ňom všetko, čo má malé mesto obsahovať. Zopár domov, obchodov, autá, cestu, chodníky a dokonca aj kanalizáciu. V neposlednom rade boli do budov umiestnené umelé figuríny spolu s nábytkom a spotrebným tovarom.
Zábery, ktoré vám budú určite povedomé
Realisticky zasadené veci do prostredia mali neskôr ukázať, čo zostane použiteľné a čo bude naopak rozmetané na prach. Vedci zašli až do takých extrémov, že v chladničkách a špajzách boli plné regály potravín, zatiaľ čo si vedľa v obývačke dokonalá americká rodina vychutnávala vysielanie z rádia. A aké výsledky priniesol výbuch jadrovej bomby neďaleko Doom Town? Domy, figuríny a skrátka všetok majetok stojaci neďaleko výbuchu sa jednoducho vyparil. Všetko, čo stálo v okruhu 1 000 metrov od epicentra výbuchu bolo roztrhané na kusy. Veci vzdialené viac ako 2 000 metrov boli síce poškodené, ale viac-menej aj naďalej funkčné. Po opadnutí tlakovej vlny sa však práca len začala. Tisícky pracovníkov museli dať dokopy všetky údaje, aby tak poskytli vláde celistvú správu o následkoch podobných útokov na americké mestá. V 90. rokoch boli napokon všetky testy ukončené a oblasť sa postupne premenila z vojnovej zóny na turistickú oblasť. Miestnych dodnes živí nukleárna turistika a o zamorení pôdy a podzemných vôd nechcú ani len počuť. Na výlet sa sem môžeš vydať z neďalekého Las Vegas, no fotoaparát a kameru nechaj radšej doma, keďže tie tu sú prísne zakázané.
