S manželom si vytvorila vzťah v podobe neverného manželstva a verného priateľstva, zapojila sa do vojny a vydupala si benefity, ktoré pred ňou žiadna iná žena nemala.
Tenučké obočie, prísna tvár a trúfalé požiadavky. Trúfalé na dobu, v ktorej ženy nemali práva, aké im prislúchajú dnes. Tento stručný opis nemôže patriť nikomu inému než Marlene Dietrich - celosvetovo uznávanej herečke a speváčke, kultúrnej a módnej ikone a neskrývanej bisexuálke s množstvom milostných dobrodružstiev a jedným manželom, s ktorým strávila až 53 rokov svojho života. Marlene nebola jednou z mnohých, práve naopak. Kultivovaným spôsobom posúvala dovtedy zakázané hranice, búrala predsudky v tých najchúlostivejších otázkach a nebála sa vytŕčať z davu, aby na úkor vlastnej povesti zmenila postoje a zmýšľanie konzervatívnej spoločnosti odsudzujúcej častokrát smiešne prehrešky.
Žena, ktorá prežila takmer celé dvadsiate storočie, sa narodila 27. decembra 1901 v Schönebergu, v dnešnej časti Berlína, ako mladšia z dvoch dcér Wilhelmine Elisabeth Josephine, pochádzajúcej z bohatej berlínskej rodiny zameranej na výrobu hodín a klenotov a policajnému poručíkovi Louisovi Erich Ottovi. Keď mala Marlene šesť rokov a jej sestra o rok viac, ich otec Louis zomrel a matka Wilhelmina vytvorila pár s jeho najlepším priateľom. Za nadporučíka Eduarda von Loscha sa o niekoľko rokov neskôr aj vydala, no šťastie jej neprialo ani po druhýkrát, pretože Eduard krátko po svadbe podľahol vojnovým zraneniam. Niekde by ste sa mohli dočítať, že Marlene a jej sestra Elisabeth sa volali po ňom, no v skutočnosti tomu tak nebolo, nakoľko nikdy nedošlo k ich oficiálnej adopcii, a teda ani k zmene ich priezviska.
Trojročná Marie zachytená svojím otcom, 1904
Marie Magdalene Dietrich bola rodinnými príslušníkmi oslovovaná ako Lena alebo Lene, a preto si ako jedenásťročná spojila svoje krstné mená a vytvorila z nich každému známe Marlene. Po štúdiu na dievčenskej škole ukončila Victoria-Luisen-Schule, dnešné Goethe-Gymnasium v Berlíne a venovala sa hre na husliach, hodinám baletu, štúdiu francúzštiny a okrajovo sa zaujímala o herectvo. Práve husle boli jej najväčšou vášňou, v ktorej videla svoju budúcnosť, no pre zranenie zápästia a opakovaný zápal šliach sa ich musela vzdať a z akejsi núdze nastúpila na hereckú školu Maxa Reinhardta. Práve tam objavila svoj ďalší talent a z mladej Marlene sa stala senzácia vo všetkých divadlách. Okrem nich sa objavovala v kabaretoch a vo svojich prvých nemých filmoch, a aby dokázala zaplatiť nájomné, stala sa modelkou pre pančuchové a obuvnícke spoločnosti, vďaka čomu jej nohy obdivovali po celom Nemecku.
Jej vek bol v tej dobe veľkou neznámou, keďže si ho rovnako ako väčšina vychádzajúcich hviezd nechávala pre seba, no dnes už vieme, že svadobné šaty si po prvý a zároveň poslednýkrát obliekla vo veku 21 rokov, keď sa vo fáze najväčšej zamilovanosti vydávala za asistenta réžia a neskôr producenta Rudolfa Siebera. Muž, ktorému papierovo venovala až 53 rokov svojho života pochádzal z Ústí nad Labem a manželom budúcej ikony sa stal počas civilného obradu v Berlíne. Konkrétne k tomu došlo 17. mája 1923 a 13. decembra o rok neskôr sa dvojici narodila ich jediná dcéra Maria Elisabeth Sieber, známa ako Maria Riva.
S dcérou a manželom v Paríži
Marlene a Rudolf spolu žili iba prvých päť rokov, potom sa ich manželstvo premenilo na formalitu, ktorej sa ani jeden z nich nedokázal vzdať. Napriek istému druhu vyhorenia medzi nimi aj naďalej existovala silná citová väzba a obdivuhodne blízke priateľstvo. Navzájom sa podporovali, pomáhali si a Marlene sa mu zdôverovala aj s tými najintímnejšími záležitosti a očakávala od neho rady ohľadom iných mužov a žien. Rudolf bez najmenších problémov počúval jej citové výlevy aj zamilované listy, ktoré jeho manželka dostávala od svojich milencov a sám žil tak, akoby nemal žiadne záväzky. Jeden pre druhého boli ochotní urobiť aj nemožné, veď Marlene napríklad zachránila jeho rodinu pred koncentračným táborom a vzala ju so sebou do Ameriky, čo bol v tom čase nebezpečný a odvážny čin. Hoci mnohí nerozumeli ich konceptu neverného manželstva a verného priateľstva, im dvom to takto fungovalo až do Rudolfovej smrti v roku 1976.
Marlene s rodinou - manželom Rudolfom a dcérou Mariou Rivou okolo roku 1935
V dvadsiatych rokoch natočila približne dvadsiatku nemých filmov v Rakúsku a v Nemecku, pričom ich presný počet je neznámy. Jej prvé kroky k veľkej sláve prerušilo tehotenstvo, no keď sa vrátila, jej hviezda začala stúpať závratnou rýchlosťou a počnúc filmom Ruky bozkávam, Madam obsadzovala len samé hlavné úlohy. Osudovým jej bolo stretnutie s režisérom Josefom von Sternbergom, s ktorým vytvorila neprekonateľnú dvojicu. Spoločne sa podieľali na najlepších filmoch svojich kariér ako Maroko, Modrý anjel, Zneuctená, Šanghajský expres alebo Plavovlasá Venuša a ich vydarená spolupráca im urobila reklamu po celom svete a dostala ich až do mekky filmového priemyslu. Marlene sa v Hollywoode stala ikonou a v tridsiatych rokoch aj oficiálnou rivalkou Grety Garbo, ktorej dokonca ukradla milenku. Tu poznamenáme, že aj ona sama bola Gretinou milenkou. Zatiaľ čo za oceánom ju zbožňovali, v rodnom Nemecku jej nevedeli prísť na meno. Sternbergova múza sa netajila svojou nenávisťou k Nemcom a otvorene vystupovala proti Hitlerovi a jeho praktikám. S rodnou zemou sa rozišla úplne v roku 1939, keď získala americké občianstvo a spoločne s ďalšími hviezdami vstúpila do americkej armády. So zapožičanou hodnosťou kapitánky navštevovala fronty a spievala vojakom, aby zvyšovala ich morálne cítenie a povzbudila ich v ťažkých chvíľach bez rodiny.
Dietrich spieva zranenému vojakovi, 24. november 1944, Belgicko
Nebolo žiadnym tajomstvom, že Marlene bola bisexuálka a okrem množstva mužov jej posteľou prešiel ešte väčší počet žien. „Sex so ženou je oveľa lepší než s mužom, no so žiadnou by som nedokázala žiť.“ Medzi jej milencov a milenky patrili Erich Maria Remarque, Ernest Hemingway, John Fitzgerald Kennedy, Joseph Kennedy mladší, Jean Gabin, Gary Cooper, Frank Sinatra, Josef von Sternberg, John Wayne, Marlon Brando, Orson Welles, Greta Garbo a jej milenka Merecedes de Acosta, Édith Piaf, Dolores del Rio, Lili Damita, Fay Wray, Myrna Loy a iné dámy, predovšetkým herečky. Marlene udržiavala aj niekoľko pomerov súčasne a mnohí ju označovali za nymfomanku. O to prekvapujúcejšie sú jej tvrdenia o tom, ako sex v skutočnosti neznáša.
S Ernestom Hemingwayom, ktorý ich nazval „obeťami nesynchronizovanej vášne“
Keď jej Remarque na hotelových dverách oznámil, že je impotent, jej reakcia mala byť: „Oh, to je úžasné!“ Spisovateľ jej následne navrhol, že môže byť jej malou lesbičkou a Marlene si ich nežné puto nedokázala vynachváliť. S Ernestom Hemingwayom si zas vybudovala vrúcny vzťah trvajúci tridsať rokov, počas ktorých si neustále písali. „Vyšla by ste na pódium opitá a nahá, pristúpil by som k vám zozadu, rýchlo by som si vyzliekol svoj oblek, aby som vás prikryl odhaliac svoju atletickú postavu Burta Lancastera...“ aj takto znel úryvok v jednom z listov, ktorý mala na jeho požiadanie zničiť, no keďže sa dostal do aukcie, zrejme k tomu nedošlo. S Johnom F. Kennedym si začala ešte v štyridsiatych rokoch a po prestávke sa stretli opäť. To už bol štyridsaťpäťročný Kennedy prezident a Marlene mala šesťdesiatjeden rokov. „Bolo to veľmi sladké a rýchle. Potom hneď zaspal. Pozrela som sa na hodinky a bolo 6:50," vyjadrila sa Marlene, ktorú o siedmej čakalo dvetisíc Židov, aby jej mohli odovzdať vyznamenania. Prezident sa jej mal ešte opýtať, či to niekedy robila s jeho otcom a po zápornej odpovedi dodať: „Dobre. Aspoň jedno miesto, kde som bol prvý." Na tomto mieste uvedieme, že herečka sa neraz pochválila trojicou Kennedyovcov, kam patril aj Johnov otec, takže ťažko povedať, či prezident v ten večer počul pravdu alebo lož.
Dolores del Rio, Cedric Gibbons, Marlene a Erich Maria Remarque okolo roku 1955 a na druhej fotografii s maželom Rudolfom a Ericom v reštaurácii na Azúrovom pobreží
Okrem toho, že Marlene otvorene vystupovala proti Hitlerovmu režimu, svojím spevom bez nároku na odmenu rozveseľovala vojakov, nahrala im niekoľko piesní vrátane obľúbenej Lili Marlene, pracovala ako tlmočníčka a hrdo sa hlásila k bisexualite, svoje urobila aj na poli ženskej módy a emancipácie. Ako jedna z prvých žien obohatila svet módy o nohavicové kostýmy, na ktoré nedala dopustiť, okrem odmeny si vydupala aj percentá zo zisku, vďaka čomu sa za svojej éry stala najlepšie platenou herečkou a bola taktiež prvou hviezdou, ktorá sa na verejnosti ukazovala so svojou dcérou a nemala potrebu ju ukrývať pred svetom tak, ako to v strachu o status sexsymbolu robili jej kolegyne. V roku 1947 získala Medailu Slobody a francúzsku Legion of Honour a priznala sa, že ak by bola Hitlerovou milenkou, určite by mu druhú svetovú vojnu vyhovorila a ak nie, tak by ho zabila.
Marlene a Rita Hayworth servírujú jedlo vojakom, 1942 a jej klasické outfity, ktorými zaviedla pánsky štýl
Po skončení druhej svetovej vojny jej sláva trochu opadla, no na nedostatok práce sa sťažovať nemohla. Hitchcock ju obsadil do Hrôzy na javisku, objavila sa tiež v Zahraničnej afére, Norimberskom procese, Zlatých náušniciach, Dotyku zla a Svedkovi obžaloby, no viac ako filmy ju znovu lákalo divadlo. V roku 1975 utrpela zlomeninu stehennej kosti, keď spadla z javiska a ďalšou ranou pre ňu bola smrť jej zbožňovaného manžela. Depresiu utápala v alkohole a pokúsila sa ju zahnať posledným filmom Krásny gigolo, úbohý gigolo. Následne sa utiahla do ústrania a za miesto svojho nadchádzajúceho života si vybrala Francúzsko. „V tejto krásnej krajine môže človek pokojne žiť, pokým si pre neho neprídu anjeli."
S okolitým svetom komunikovala prostredníctvom telefónu (napríklad aj s prezidentmi Gorbačovom, Reaganom a s mnohými politikmi) a žila úplne sama v luxusnom apartmáne v Paríži. Ten sa však so zhoršujúcou závislosťou od alkoholu a od liekov začal premieňať na smetisko, a preto sa jej rodina postarala o pestúnky (tie nenávidela, a preto na ne neraz zavolala políciu s tým, že má v byte zlodeja). Marlene dochádzali peniaze a v podstate aj akákoľvek sila a s pribúdajúcimi rokmi sa stávala čoraz nervóznejšou a utiahnutejšou. Po jedenástich rokoch izolácie zomrela na zlyhanie obličiek. Dožila sa 90 rokov a jej pohreb s poctami hodnými vojačky sa v zmysle jej požiadavky uskutočnil vo Francúzsku. Pochovaná je vedľa svojej matky v rodnom Berlíne.
