Keď vznešený pôvod znamená moc.
V nasledujúcom článku si v krátkosti predstavíme spoločenskú pyramídu feudálneho Japonska, postavenie jednotlivých tried počas historických období, ich úlohy a privilégiá.
Dávne feudálne Japonsko, štát zložený zo súperiacich kniežactiev, ktorým vládne neobmedzenou mocou šógun. Mier v jeho ríši udržujú samuraji, dokonalí šermiari poverení úlohou chrániť svojho pána za každú cenu. Za účelom poriadku a stability je systém v izolovanom súostroví založený na striktnej hierarchii tried a dopredu určenom postavení.
Cisár
Priamy potomok bohyne slnka Amaterasu a zároveň symbol vrcholu japonskej spoločenskej hierarchie. Na úsvite japonských dejín bola autorita monarchu veľmi slabá a krehká, keďže skutočnú moc v ostrovnej krajine mali členovia vplyvných kniežacích rodov, zaplietajúci okolo cisárskeho dvora pevnú sieť intríg. Jedným z najmocnejších klanov bol v tom čase rod Saga, ktorý držal v rukách takú veľkú moc, že mohol podľa potreby dosadzovať a odvolávať synov bohyne. Cisár v snahe vymaniť sa spod tohto vplyvu, začal ako najvýznamnejšia šintoistická postava podporovať rôzne náboženské sekty a spoločenstvá, čím chcel zároveň napomôcť aj vlastnej autorite a moci. Veľkorysosť a bohaté dary sa mu však nakoniec vypomstili, hospodárska a politická sila siekt vzrástla natoľko, že si budhistickí mnísi mohli dovoliť vydržiavať vojská a začať súperiť na bojovom poli aj so samotným monarchom. Ten tak stratil aj posledný zvyšok kontroly nad krajinou a vládu v období Heina prevzali opäť mocné rody, ktoré sa prostredníctvom spojenectiev, bojov a rozširovania území snažili úplne ovládnuť cisársky úrad. Koniec občianskych vojen a decentralizácie krajiny nastal až v roku 1603, za vlády vplyvného rodu Tokugawa. V časoch kedy je ostrovná krajina absolútne izolovaná od okolitého sveta, sa po násilnom odňatí moci musí cisár zdržiavať výlučne v paláci v Kjóte. Vo svojej zlatej klietke sa stáva otrokom vlastných predstáv, v tichom ústraní, odtrhnutý od reálneho života prináša sväté obete, ktoré ho spájajú s nebeskými silami dávnoveku. Cisár nemá žiadnu politickú moc, ako šógunova bábka sa povinne zúčastňuje náboženských obradov, vojenských prehliadok, duelov a osláv. Jeho existencia však znamená symbol, záruku a typický obraz nesmrteľnosti japonského národa, tá má pokračovať na večnosť v jeho deťoch a následných generáciách. Doboví historici hovoria o tejto dynastií cisárov aj ako o šókoku (mŕtvej dynastii). Aj keď za stáročia šogunátu rola cisára z pohľadu vplyvu upadla, ambície božieho syna mierili stále vysoko. V roku 1853, kedy krajinou otriasla vlna nespokojnosti spojená so zvyšujúcim sa vplyvom Západu, sa mladí monarcha Meidži postavil na odpor upadajúcej vláde, čo viedlo k bratovražednej Bošin vojne, po ktorej sa politická moc navrátila cisárskemu dvoru. Na záver by bolo zaujímavé spomenúť, že z celkových štyridsiatich cisárov z obdobia feudalizmu prijali titul Tennó (vládca nebies) aj dve ženy, cisárovná Meisha a cisárovná Go-Sakuramači, často na vlastný pokyn vyobrazovaná na portrétoch ako muž.
Šógun
Prakticky všemocný vládca a hybná sila Japonska, ktorá prostredníctvom armády, bohatstva a rozľahlých území udržiavala vo svojich rukách absolútnu moc. Pôvodne titul šógun v preklade „vojvodca bojujúci proti východným barbarom“ prijali vojenský velitelia v období Heina počas krvavých vojenských kampaní namierených proti odporcom vlády božského cisára. Začiatkom 11. storočia, kedy krajinu sužovali nekončiace konflikty, porazil rod Minamoto pri námornej bitke svojho najväčšieho konkurenta a ujal sa s požehnaním monarchu vlády. Hlava klanu Minamoto následne prijala titul šóguna a prevzala celú politickú moc v krajine, čo v podstate znamenalo vznik prvého dedičného šógunatu, ktorý trval cez 150 rokov. Tento monopol moci však pre vnútorné spory a nedostatok území na odmeňovanie pomaly upadá. Na popud cisára sa nakoniec vazali rozhodnú slabú vládu zvrhnúť a nahradiť ju šogunátom Ašikaga. Nový systém je ale závislý na lokálnych zemepánoch a monarchovi, čo v konečnom dôsledku spôsobí značnú decentralizáciu krajiny. V rodine Ašikaga dokonca dochádza k následníckym sporom o post šóguna a krajina sa tak na niekoľko desaťročí ponorí do občianskych vojen a povstaní, ktoré ukončia politickú moc vplyvného rodu a zo šóguna spravia iba ceremoniálnu bábku bez reálnej autority. Všade prítomnú anarchiu ukončí až nástup Ieajasu Tokugawa a jeho 264 rokov trvajúceho šogunátu. Slávny rod násilne preberá moc v krajine a stáva sa diktatúrou, riadi zahraničnú politiku, armádu aj feudálnych pánov. Systém je založený na rozdelení pôdy menším zemepánom, ktorí sa následne zaväzujú väčším a mocnejším. Samotná hierarchia sa posilnila aj úzkou väzbou medzi samurajmi a ich podradenými, pričom lojalita a obetavosť bola štedro odmeňovaná. Nič však netrvá večne, izolovanosť a dominanciu všemocného šogunátu ukončí „zlo“ z cudziny. V roku 1853 prinútia americké delá japonskú vládu otvoriť niekoľko obchodných prístavov zahraničným fregatám. Tento incident značne nalomí autoritu vlády, čoho využije cisár Meidži a spoločne s „vymoženosťami“ západu rozdrví ekonomicky zaostalý šogunát a opätovne obnoví zaniknuté cisárstvo.
Daimjó
Mocný nezávislý zemepán, držiaci v moci rozsiahle provincie a osudy tisícov jej obyvateľov, zároveň však formálne podriadený cisárovi a jeho vôli. Titul daimjó pôvodne prijali bývalí šógunovia, ktorí ukončili svoju vojenskú službu a za svoje úspechy boli ocenení úrodnou pôdou a bohatstvom. Vlastníkom provincie sa však mohli stať aj lojálni samuraji, vyššia šľachta alebo vplyvní velitelia. Na svojom území mali rodinné klany s požehnaním cisára absolútnu ekonomickú a vojenskú moc. Tá postupom času vzrástla na takú úroveň, že začiatkom 11. storočia už malé feudálne štáty dominovali vo vnútornej politike a bojovali o nadvládu nad cisárskym dvorom. Ctižiadostivosť a ambície daimjóvov ukončil až nástup šogunátu, ktorému sa darilo výbojné kniežatá držať na uzde cez 150 rokov, no neskorší nedostatok území na odmeňovanie spôsobil oslabenie vlády a následne aj jej zánik. Vzniklo tak obdobie bez jasného systému, kedy sa na vedúcej pozícii v krajine striedal jeden rod za druhým, až kým klan Ašikaga neobnovil šogunát a postavil sa na jeho čelo. Nová vláda však začala byť príliš skoro nerozhodnou a vojensky bezmocnou, čoho okamžite využili mocní zemepáni, ktorí sa odtrhli od centrálnej vlády a vytvorili úplné nezávislé provincie. Začal sa tak boj o nadvládu nad súostrovím a zároveň historické obdobie Sengoku, symbolizujúce postavy asi najznámejších daimjóvov všetkých čias, Noobunagu Odu a Hidejošiho Tojotamiho. Tí sa na vrchole svojej slávy mohli mocou a vplyvom rovnať šógunovi či dokonca samotnému synovi bohyne. Bezbrannosť dvoch najvyšších predstaviteľov krajiny viedla k množstvu vzájomných konfliktov a následnej krvavej Ónin vojne. Celé desaťročie sa plienilo, zabíjalo a znásilňovalo, hlavné mesto bolo vydrancované, šogunát udupaný v prachu a Japonsko bez jasného vodcu a budúcnosti. Po temných časoch sa kormidla v krajine roku 1603 ujal Ieajasu Tokugawa, ktorý rozdrobený národ zjednotil a ustanovil hegemónnu vládu v Ede. Hlad mocných daimjóvov ukojil rozdaním pozemkov, bohatstva a významných politických postov rojov. Poslušnosť sa rovnako posilnila výhodnými sňatkami, ale aj chladnokrvnými atentátmi namierenými proti posledným odporcom diktatúry. Kedysi nezávislá nobilita tak nemala na výber a poslušne sa podvolila vzmáhajúcemu Tokugawskému rodu. V roku 1869 po návrate moci do rúk cisára sa daimjóvovia pretransformovali na novú aristokratickú špičku, zvanú aj Kazoku. V dôsledku zmeny postupne prišli o svoje prefektúry a stali sa súčasťou modernej vlády Meidži.
Samuraj
Chrbtica feudálnych pánov, člen vojenskej triedy a dokonalý šermiar, ktorého prioritnou úlohou je ochrana daimjóna a jeho provincie. Samotné slovo samuraj znamená „ten, kto slúži“ alebo „človek vládcovi slúžiaci“ a zo začiatku bolo udeľované úradníkom a pomocníkom na cisárskom dvore. Postupom času sa však začalo používať pre vojakov regrutovaných monarchom, tí plnili rolu osobných strážcov čí iné osobité bojové úlohy. V období Heina, ktorého posledné desaťročie bolo poznamenané spormi medzi dvomi najvýznamnejšími japonskými rodmi Minamoto a Taira, sa počet samurajov strojnásobil, vďaka svojej povestnej lojalite nahradili niekdajšiu nedisciplinovanú armádu, rovnako prijali charakteristickú výzbroj a položili základy etického kódexu bušidó. Vzhľadom na ich rastúcu vojenskú a ekonomickú moc sa stali popri daimjónoch novou politickou silou na cisárskom dvore, pričom mnohokrát stáli v pozadí krvavých vládnych prevratov. Vzostup samurajskej triedy ako vojenskej špičky je samozrejme spojený s nekončiacimi vojnami a lokálnymi konfliktami, ktoré priniesli okrem biedy a krviprelievania aj nadradenie samurajstva nad ostatné spoločenské kasty. Nové privilégiá boli vyjadrené výsadou nosiť katanu a rodové meno. Ďalej ako symbol dominancie mal samuraj právo beztrestne potrestať kohokoľvek z nižšej kasty, stačilo teda, aby roľník alebo obchodník neprejavil dostatočný rešpekt a mohol byť na mieste sťatý. Po páde šogunátu a nástupu chaotickej Sengoku éry, kedy Japonsko pozostávalo z desiatok nezávislých kniežactiev bojujúcich o nadvládu nad súostrovím, sa dopyt po samurajoch ešte zvýšil. Lojálni bojovníci sa stali neodmysliteľnou súčasťou provinčných armád, čo znamenalo, že boli presťahovaní do mestských pevností a dostávali od svojho pána pravidelný príjem vo forme ryže. Keď však samuraj svojho daimjóna zradil alebo sklamal, dostalo sa mu najväčšej hanby v celej japonskej spoločnosti, stal sa roninom. S dobytím Osackého hradu a vyhlásením Toguwského šogunátu prichádza do Japonska 250 rokov trvajúci mier, dôsledkom čoho dôležitosť vojnových zručností stráca na význame a väčšina samurajom sa stáva byrokratmi, učiteľmi alebo umelcami. Tento postupný pád spečatí vplyv Západu a reformy vlády Meidži, ktorá úplne rozpustí kastu samurajov, vydá zákaz nosenia mečov na verejnosti, rozkaz strihať si samurajský vrkoč či povinne nosiť oblečenie západného štýlu. Poslednú bodku za vojenskou triedou spraví Satsumské povstanie roku 1887 vedené Saigom Takamorim, zúfalý pokus prekaziť inak neodvratnú spoločenskú transformáciu Japonska však končí masakrom a absolútnym zadupaním samurajskej kasty a jej niekdajších výsad.
Roľník
Spoločenská trieda tvorená 90 percentami populácie je symbolom vtedajšej biedy a chudoby, ktorá však drží celý feudálny systém pri živote. Hoci boli poľnohospodári ako producenti potravín a výrobkov považovaní za „váženú“ kastu, ich privilégia a výsady tomu nenasvedčovali. Odetí do prostého konopného odevu pracovali každodenne na ryžových poliach miestneho daimjóna, pričom si sami mnohokrát túto obilninu nemohli dovoliť. Život im sťažoval aj prísny poľnohospodárky režim, ktorý chcel na daniach prirodzene získať čo najviac, a tak začal vymáhať príliš veľké čiastky, čím doháňal chudinu k protestom alebo k útekom z panstva. Niektorí úspešní dedinčania však začali svoje peniaze investovať do obchodu a priemyslu, vďaka čomu začalo dochádzať k veľkým ekonomickým rozdielom a s tým spojením konfrontáciám medzi vznešenými ale chudobnými samurajmi a bohatými roľníkmi. Počas krvavej éry bojujúcich štátov, kedy desaťročia vojny priniesli na súostrovie brutalitu a chaos, vznikali pod tlakom hladomoru sedliacke povstania vedené zväčša váženými obyvateľmi obce, ktoré boli namierené proti úradníkom provincie či nenásytným výbercom daní. Keďže však prostí roľníci neboli špeciálne ozbrojení, ich rebélie boli rýchlo potlačené. Niektorým požiadavkám sa vyhovelo, no vodcovia povstaní museli byť bez milosti popravení. Treba však poznamenať, že samotné roľnícke rebélie neboli revolúciou popierajúcou kastový systém mocného šogunátu, ale len protestom za zlepšenie ekonomickej situácie v krajine. Aj napriek týmto zúfalým pokusom významné zmeny v spoločnosti nenastali, kým sa v krajine neobjavili západné mocnosti a nenapomohli pádu zaostalého šogunátu a vzostupu revolučnej vlády Meidži.
Obchodník
„Parazit“ krčiaci sa na spodnej priečke feudálnej spoločnosti, profitujúci z práce usilovných roľníkov a snaživých remeselníkov. V očiach poľnohospodárskeho systému podradená trieda nevykonávajúca žiadnu produktívnu činnosť, ktorá „nečestným“ spôsobom prichádzala k zisku. Za čias prvého šogunátu nielenže obchodníci žijú v oddelených častiach mesta, ale je im prísne zakázané miešať sa do spoločenského a kultúrneho života krajiny. Aj cez tieto obmedzenia a silné daňové zaťaženia sa však mnohým obchodníkom podarí zhromaždiť veľké majetky a získať politickú moc, čím si najnižšia kasta značne polepší. Vznikajú však aj prvé monopoly, ktoré priepasť medzi triedami len prehlbujú a vedú k protestom a rebéliám chudiny. Tvorba takto hierarchizovanej spoločnosti následne neprispievala k obchodnej a tržnej slobode, no aj tak bol vidieť jasný rast mestského a dedinského hospodárstva. Ako bohatstvo a vplyv obchodníkov rástli, zväčšoval sa aj ich hlad po moci a väčších privilégiách, čomu však striktné zákony tokugawskej vlády otvorene bránili. Dvestopäťdesiat rokov trvajúca diktatúra hľadela na sňatky medzi jednotlivými sociálnymi skupinami s nevôľou a mnohokrát zakazovala aj obchodné styky medzi kniežatami a cechmi. Stabilitu a lepšie podmienky pre „parazitov“ spoločnosti nakoniec priniesol až voľný obchod a reformy „osvietenej“ vlády Meidži.
Eta a Hini
Odpad vtedajšej spoločnosti, ktorý sa kvôli svojej temnej minulosti alebo odpudivej činnosti nezaraďoval do základných hierarchických stupňov. Skupinu nazývanú Eta tvorila etnická menšina Ainu (domorodý národ rebelujúci proti vláde cisára), mäsiari, kati, väzni, piráti, priekupníci či potomkovia otrokov. Trieda Hini zas zahŕňala potulných spevákov, bezdomovcov, prostitútky a gejše. Aj po nadobudnutí bohatstva, rozsiahlych pozemkov či slávy bolo nemysliteľné, aby niekto z tejto spoločenskej vrstvy postúpil o úroveň vyššie.
