Najskôr záplava lásky, potom hrubé vyhrážky a vulgarizmy
Zhruba v osemnástich mala Mária znovu priateľa, ktorý bol o dekádu starší. Hneď od začiatku veľmi tlačil na sex. Využíval na to manipulatívne taktiky. Opakoval jej napríklad, ako veľmi ho vzrušuje, aká je nádherná a túži po nej. Vždy dodal, že rozhodnutie je na nej a „nebude ju nútiť“.
Vzápätí to však otočil a dával jej najavo, ako ho trápi tým, že sex s ním odmieta. Nakoniec podľahla jeho presviedčaniu, lebo si myslela, že takto má normálny vzťah fungovať.
Redakcia dostala na nahliadnutie aj správy, ktoré si pár medzi sebou vymieňal. Išlo o zmes vyhrážok a prehnaných prejavov lásky. Správal sa k nej agresívne, a ak niečo odmietla alebo s ním nesúhlasila, verbálne na ňu útočil. Podľa psychológov je takéto správanie prejavom manipulátorov: snažia sa získať kontrolu nad druhou osobou, najmä nad jej správaním.
„V každom násilnom vzťahu sa dajú identifikovať vzorce násilia. Nemáme priestor opísať všetky, ale patria medzi ne napríklad kontrola alebo izolácia,“povedala nám Dušana Karlovská, programová riaditeľka organizácie Fenestra, ktorá roky pracuje so ženami, čo zažili násilie zo strany partnera.
Ženy, ktoré prichádzajú do centra, podľa nej často hovoria, že si dlho neuvedomovali, čo sa im vlastne deje. Kontrola nad druhou osobou sa buduje postupne, a preto im môžu varovné signály ujsť.
Od Márie priateľ chcel, aby mu venovala voľný čas po škole. Agresívny bol aj k iným ženám v jeho živote a Mária si všimla aj nutkanie kontrolovať ju: zisťoval si, kde je, čo robí, dokonca spochybňoval, ak mu povedala, že je doma. Vraj si vymýšľa a klame mu, on predsa vie z jej hlasu vycítiť, že je niekde vonku... Nezabralo nič, ani fotky, ani sľuby. Neveril jej.
Raz jej napríklad cez správy vyčítal, že „si dáva do nosa“ a je „feťáčka“ (celú konverzáciu môžeš vidieť na obrázku vyššie). Na druhý deň sa jej ospravedlnil. Zrazu jeho správy neboli stručné a drzé, naopak, uznal, že to od neho nebolo pekné.
Rovno to však prepojil s tvrdeniami, ktoré u nej mohli vyvolať pocit viny a ľútosti: že mu nie je dobre, že ju potrebuje počuť, inak sa psychicky zrúti. Vraj ak Márii na ňom vážne záleží, tak mu zavolá. Krátko nato znovu našiel nejaký problém, ktorý jej vytkol... a takto dookola.
Po jednej výbušnej žiarlivostnej scéne cez telefón sa s ním Mária napokon rozišla. Na druhý deň odišla s rodinou na dovolenku, počas ktorej jej mobil vybuchoval správami plnými emocionálneho vydierania. Po návrate sa ešte usiloval o kontakt, zažili jedno nepríjemné stretnutie, keď si prišiel po svoje veci, a odvtedy v kontakte nie sú.
Mária mala dlho po ukončení vzťahu nočné mory a dlho sa desila toho, že by sa s ním niekde náhodne stretla. Po terapiách sa cíti sebavedomejšie a dokáže násilné a manipulatívne správanie ľahšie identifikovať, no svoje zážitky nikdy s políciou či blízkymi do hĺbky nerozoberala.
Takto znásilnenie nevyzerá...
Verejnosť často prípady sexuálneho násilia zľahčuje. Mala predsa od neho odísť skôr, mala sa lepšie brániť a tak ďalej. Podľa odborníkov a odborníčok na násilie je však takýto pohľad veľmi skreslený.
Obete sexuálnych trestných činov sa môžu v dôsledku traumatickej skúsenosti správať nepochopiteľne. Vrátia sa k násilníkovi či ostanú s ním v kontakte. Potlačia v sebe zlé pocity z nepríjemných skúseností a nevedia samy pred sebou pomenovať, že sa im deje násilie.
Márii aj Andrei chvíľu trvalo, kým si samy pred sebou priznali, čo prežili. Viac ako polovicu sexuálnych útokov si ľudia, ktorí ich prežili, neuvedomujú. Môže ísť o obranný mechanizmus, mozog sa takto vyrovnáva s prežitou traumou. Môžu za to však aj pretrvávajúce mýty o znásilnení. Obete sú zmätené, pretože sa im znásilnenie nestalo tak, ako „sa stať má“.
V neposlednom rade podobnú predstavu o znásilnení má aj slovenský Trestný zákon, hoci niektoré prípady (napríklad opitosť, bezvedomie, spútanie či duševné poruchy) berie do úvahy.
Pomohla by zmena zákona
Zo štatistík by sa mohlo zdať, že znásilnenie na Slovensku nie je taký veľký problém. V prepočte na stotisíc obyvateľov je Slovensko na zozname krajín Európskej únie 12. odspodu. Švédsko, Island a Nórsko majú podstatne viac nahlásených prípadov znásilnenia.
To však nemusí znamenať, že v týchto krajinách sú znásilnenia častejšie. Naopak, podľa odborníkov to skôr odzrkadľuje väčšiu dôveru obetí v políciu a v iné inštitúcie. Majú motiváciu vyhľadať pomoc a hlásiť, čo sa im stalo.
Slovenky zatiaľ takúto dôveru v systém nemajú. Za posledných päť rokov znásilnenie nahlásilo v priemere 98 Sloveniek ročne. Vyplýva to zo štatistík kriminality. Počet útokov či počet obetí však s najväčšou pravdepodobnosťou neodzrkadľuje realitu a znásilnení bolo na Slovensku v tomto období zrejme násobne viac.
Zmenu by mohol priniesť zákon, ktorý reflektuje okolnosti, za akých k sexu bez súhlasu dochádza. A takisto viac odborníkov v systéme spravodlivosti, ktorí majú dostatok vzdelania v oblasti násilných trestných činov.
Funguje to? Švédsko nám ukazuje, že áno
Keď sa pozrieme do Švédska, krajiny, ktorá v roku 2018 zmenila definíciu znásilnenia, pričom za znásilnenie považuje sex bez súhlasu, zo štatistík tamojšej kriminality vyplývajú tieto tvrdenia.
Po prijatí zmeny pribudol počet nahlásených prípadov. Tento počet však rok čo rok stúpal už dlho predtým. Dôveru v systém a pocit, že násilie má zmysel nahlásiť, malo čoraz viac ľudí už pred zmenou zákona.
Bývalá švédska prokurátorka a právnička Silvia Ingolfsdottir Åkermark, ktorá sa venuje práve obetiam sexuálnych trestných činov, pre Refresher vysvetlila, že zmena zákona podporila a reflektovala širšiu spoločenskú zmenu.
Novej legislatíve totiž predchádzala verejná diskusia, množstvo článkov v médiách a všeobecne sa zvýšilo povedomie ľudí o sexuálnom násilí. Ako argumentujú v článku kanadského magazínu Mirror: síce zmena zákona v praxi radikálne nezmenila čísla v štatistikách odsúdení, podporila však nový smer verejnej diskusie o násilí.
Keďže zákony určujú hranice toho, čo je v spoločnosti prijateľné, zmena definície by aj u nás mohla vyslať jasný signál, že sex musí byť za každých okolností so súhlasom. Akýkoľvek iný sex je neprijateľný a mal by byť potrestaný.
Švédsko pre nás môže byť inšpiráciou aj v tom, že majú špecializované osobitné jednotky, ktoré sa venujú prípadom sexuálneho násilia a znásilnenia. Aj prokurátori a prokurátorky sa na túto oblasť špecializujú. Práca s obeťou je tak citlivejšia a a odbornejšia. Švédky sa vďaka týmto zmenám častejšie odhodlajú ísť na políciu, a to vidieť na štatistikách.
Je pravda, že počet odsúdení stúpol po zmene v roku 2018, pretože sa rozšíril okruh aktivít, ktoré švédsky zákon trestá. Nových prípadov, ktoré sa skončili odsúdením po vstupe nového zákona do platnosti, bolo však len 76.
Nemusíme sa teda obávať ani toho, že by sme húfne posielali násilníkov za mreže bez dôkazov, ako naznačovali politici aj bežní ľudia pri diskusiách o súhlase napríklad na sociálnych sieťach.
Ako nám vysvetlila Åkermark, stále musí prebehnúť rovnaké dokazovanie: dokazuje sa však to, či obaja so sexom súhlasili, a nie to, či dostatočne jasne jeden z nich protestoval.
Chýba nám politická vôľa niečo zmeniť na základe dát
Slovensko je minimálne z pohľadu záujmu verejnosti na dobrej ceste. Drvivá väčšina Slovákov a Sloveniek, podľa prieskumu agentúry Focus pre Amnesty International Slovensko až 90 %, už sex bez súhlasu za znásilnenie považuje. Všeobecné vnímanie dôležitosti súhlasu sa zjavne posúva vpred.
Ministerstvo spravodlivosti sa dokonca v roku 2022 pokúsilo o zmenu zákona o znásilnení. Nová definícia založená na súhlase bola na stole spolu s kompletnou novelou Trestného zákona. Táto časť však neprešla.
Ak si teda odborníci a odborníčky a aj široká verejnosť myslia, že sex bez súhlasu je znásilnením, otázkou zostáva, prečo ho takto nevieme definovať aj v zákone a prečo túto zmenu poslanci odmietli.
Výrazný posun by tak mohol nastať najmä v prípadoch sexuálneho násilia v partnerských vzťahoch, ktoré býva často vynútené silou a manipuláciou, pričom možno nezaznieva hlasné NIE, ale nepočuť ani žiadne ÁNO.
