Posledné roky ťa obklopuje móda, ktorú možno opísať ako rodovo fluidnú. Stiera hranice medzi mužským a ženským. Za týmto druhom obliekania sa skrýva celá filozofia a jeho pôvod je starý ako ľudstvo samo.
Či už ideš po ulici, zapneš televíziu, alebo skroluješ internetom, čím ďalej, tým častejšie narazíš na módu, ktorú označujeme ako genderovo fluidnú. Aj keď nejde o žiadny vynález modernej spoločnosti, téma zažíva boom, a to najmä vďaka súčasným popovým hviezdam ako Harry Styles, Billie Eilish, Jaden Smith a mnoho ďalších. V tomto článku sa dočítaš viac o myšlienkach a evolúcii tohto typu obliekania.
Často sa stretávame s hlasmi, ktoré tvrdia, že genderovo fluidnú módu nemožno definovať. Dôvod je prostý, každý si pod týmto označením môže predstaviť rôzne veci a na štýl či typ obliekania môže naša myseľ nazerať inak. Všeobecne však ide o módu, ktorá ignoruje spoločensky nastavené hranice obliekania rozdeleného na pánske a dámske.
Genderovo fluidný tak môže byť absolútne každý kus oblečenia, ktorý reflektuje tvoju osobnosť a zároveň neinklinuje k jednému alebo druhému pohlaviu.
Stigmou, na ktorú sme v priebehu života minimálne raz všetci narazili, je napríklad „tradičné“ priradenie farieb k pohlaviu. Ružová je pre dievčatko a modrá pre chlapčeka. Alebo fakt, že sukne sme donedávna akceptovali len na ženách, zatiaľ čo oblek s kravatou bol výhradne pánskym outfitom. Otázka znie: Kto diktuje, ktorému pohlavia patria jednotlivé kusy?
Keď nazrieš hlbšie do histórie, žiadne striktné rozdelenie neexistovalo a modely, ktoré nosili muži aj ženy, sa často prelínali. V istých obdobiach síce móda odrážala predstavy vtedajšej spoločnosti, no oblečenie sa predovšetkým líšilo na základe postavenia a príslušnosti k sociálnej skupine. Pôvodné predstavy z minulosti sú dnes diametrálne odlišné od súčasného nazerania na odev. To svedčí len o tom, aké sú tieto „nálepky“ nestále.
Od tuniky až k binárnosti
Prvé známky genderovo fluidnej módy sa v podobe prepracovanejšieho oblečenia objavovali už 3 000 rokov pred n. l. na území Mezopotámie a starovekého Egypta. Muži aj ženy nosili plášte a šály ovinuté okolo tela či jednoduché tuniky a suknice. Archeológovia tak mali občas problém s rozpoznaním pohlavia postáv vyobrazených na pamiatkach.
Podobne bolo koncipované aj oblečenie v starovekom Grécku a Ríme, kde dominovali strihy v geometrických tvaroch a pri obliekaní sa jednoducho ovíjali alebo skladali na tele. Rozdielne spoločenské postavenie bolo dané dĺžkou šiat či typickými farbami.
Stredovek, renesancia, baroko a rokoko sa síce módne vyvíjali, no hranice medzi dámskym a pánskym šatníkom boli stále veľmi tenké. Tuniky sa skracovali na košele a nohavice s pančuškami získavali podobu klasických nohavíc. Bežné však boli mužské aj ženské zoštíhlené siluety a u aristokratov v baroku črievičky s podpätkami.
Najvýraznejšou módnou ikonou tej doby bol Ľudovít XIV. Svoj výzor údajne prežíval viac než jeho manželka, no nikto nespochybňoval jeho mužnosť.
Prelom 18. a 19 storočia bol obdobím veľkých zmien, môže za to najmä Veľká francúzska revolúcia a vláda Napoleona Bonaparteho. Móda sa stala politickým prostriedkom a vplyvom priemyselnej revolúcie sa výrazne zrýchlila jej produkcia aj uplatňovanie nových technológií. Dôraz sa kládol predovšetkým na strih, čo zapríčinilo absenciu ozdobných prvkov u mužov. Esteticky začalo dominovať ženské oblečenie.
Spoločenské normy striktne určovali dress code. Tak došlo k výraznému vymedzeniu hraníc medzi ženským a mužským štýlom obliekania. Príkladom sú aj dlhé vlasy, ktoré boli považované za výhradne ženský znak. Účes, ktorému sa hovorí Titus, bol prvým krátkym strihom určeným pre ženy a bol považovaný za veľmi kontroverzný.
Výnimkou bolo hnutie Macaronies. Jeho predstavitelia sa vyznačovali „zženštilým“ vzhľadom a stierali hranice medzi pohlaviami. Typické boli biele kabáty s diamantovými sponkami, biele nákrčníky, pančušky a črievice s podpätkami. Za následníkov Macaronies boli považovaní tzv. dandies. Na konci 19. storočia ich spájali s homosexuálnou orientáciou, čo pozmenilo vnímanie moderného muža.
Žena v nohaviciach. Šokujúce!
Začiatok 20. storočia zničil androgýnne vnímanie oblečenia a prehĺbil rozdiely medzi mužskou a ženskou módou. Výnimočným prípadom, ktorý umožnil prekročenie týchto striktných hraníc dress codu, boli svetové vojny. Počas nich totiž mnohé ženy zaujali typicky mužské pozície, a preto musel byť aj ich odev praktickejší.
Ženy sa síce aj vtedy pokúšali dostať do svojho šatníka nohavice, no podarilo sa im to až o niekoľko desiatok rokov neskôr. Reagoval na to Yves Saint Laurent, ktorý v roku 1966 predstavil dámsky smoking a postaral sa tým o poriadny rozruch. Jeho zákazníčky v ňom napríklad nepustili do reštaurácie či hotelov.
Priekopníčkami v prenášaní pánskych prvkov do dámskeho šatníka boli napríklad Frida Kahlo, Coco Chanel alebo skupina žien La Garçonne, ktoré oslavovali ženy túžiace po kariére a štylizujúce sa do životného štýlu mužov.
Druhá polovica 20. storočia sa niesla v omnoho progresívnejšom duchu, a to práve vďaka vznikajúcim subkultúram s bohémskym životným štýlom, ktoré boli nástrojom vzdoru a politického odporu. Hovoríme o Freak scene, Glitz, Disco, New Romantics alebo Club Kids.
V centre pozornosti boli témy ako práva homosexuálov, feminizmus alebo ekologické mierové hnutia. Mladá generácia prebrala pozíciu nových trendsetterov a nebránila sa experimentom. V móde sa tak opäť otvorili dvere k väčšiemu prelínaniu medzi mužským a ženským oblečením.
S touto estetikou sa spájajú mená ako David Bowie, Boy George alebo Mick Jagger z Rolling Stones. Búrali všetky genderové bariéry a aj v súčasnej dobe sa v tomto smere ich mená skloňujú najčastejšie. Medzi návrhármi vynikali Jean Paul Gaultier, Galliano, Yves Saint Laurent alebo Jódži Jamamoto s Rei Kawakubo. Stoja za najodvážnejšími módnymi počinmi a neúnavne ignorovali rodový aspekt módy.
Nabúrať sociálne bariéry
Príchodom mileniálov a generácie Z sa nastavil nový ideál krásy, ktorý spochybňuje akékoľvek predsudky voči ženskosti a mužskosti. Či už hovoríme o mužoch v sukniach, alebo ženách v oversized oblečení. Takmer u všetkých jednotlivcov sa spoločensky akceptuje snaha o posilnenie a rozvíjanie individuality a osobného štýlu.
Je však pravda, že mnohí máme v hlave stále zakorenené určité módne hranice tradičnej spoločnosti. Staršia generácia si stále pestuje odstup od nebinárneho poňatia módy. Pokrok však nikto nezastaví a napredovanie genderovo fluidnej módy je už nezvratné.
Vďaka internetu sa už na nebinárnosť nenazerá ako na záležitosť undergroundu či antimódnu kultúru, ale skôr na heslo mladej generácie. V porovnaní so svojimi rodičmi sú odvážnejší, otvorenejší experimentom so svojím vzhľadom. Sociálne siete normalizujú fluidný šatník a značky sú si toho vedomé. Ich najväčším zákazníkom je totiž generácia, ktorá hľadá väčšiu voľnosť a snaží sa zbúrať spoločenské bariéry.
