Veľkolepé vyvrcholenie jednej úspešnej komiksovej éry konečne dorazilo aj do našich kín.
Recenzia neobsahuje spoilery!
Akoby to bolo včera, čo Thanos luskol prstami, splnil svoj ultimátny cieľ a vyhladil tak polovicu všetkého živého v preďalekom vesmíre. Od Avengers: Infinity War však v našom svete uplynul jeden rok a mnoho fanúšikov za tú dobu už netrpezlivo vyčkávalo na veľkolepé vyvrcholenie jednej obľúbenej komiksovej éry. Nedávno síce bolo potvrdené, že 3. Fázu a celú tzv. The Infinity Sagu ukončí až pokračovanie Spideyho s Tomom Hollandom, priaznivci MCU však budú dozaista súhlasiť s tým, že tým skutočným finále je práve Avengers: Endgame.
A to teraz konečne dorazilo aj do našich kín. O príbehu snímky sa špekulovalo na všetkých frontoch internetu, čo malo za následok vznik mnohých, viac či menej bláznivých teórií. Ako sa ale hovorí, najlepšie je vyraziť do kina a vychutnať si dianie na plátne na vlastné oči. Zástupy hrdinov, s ktorými sme sa spoznávali na poli 21 filmov, boli po Infinity War značne preriedené, a tak nie je žiadnym prekvapením, že sa preživší členovia Avengers posnažia pozbierať posledné zvyšky svojich síl, aby mocnému Thanosovi vrátili úder.
No a keďže tvorcovia na sociálnych sieťach prosili recenzentov, aby po zhliadnutí komiksovky neprezrádzali žiadne príbehové detaily, neostáva mi nič iné, než túto žiadosť rešpektovať a rozobrať Avengers: Endgame bez akýchkoľvek spoilerov. Ak si teda snímku ešte nevidel, ale rád by si poznal môj názor na ňu, tak sa nižšie priloženého textu nemusíš vôbec obávať. Čím teda začať?
Asi najskôr úvodnou scénou, ktorá nielenže každého verného priaznivca okamžite zasiahne, ale dá zároveň aj veľmi jasne najavo, akými tónmi a náladami sa bude snímka po väčšinu času vlastne uberať. Režiséri Anthony a Joe Russovci už pred premiérou avizovali, že sa má príbeh Endgame sústrediť najmä na pôvodných členov Avengers, a tak sa aj deje. V poradí 22. MCU film teda nie je iba vyvrcholením doterajšieho priebehu na striebornom plátne, no tiež akousi poctou pôvodnej šestke (záverečné titulky to krásne vystihujú), ktorá to v podstate celé začala.
Sú to práve Tony, Steve, Bruce, Nat, Clint a Thor, kto sa po udalostiach v Infinity War ocitli na strane preživších, pričom každý z nich nesie porážku Thanosom po svojom. Niektorí sa s ňou zmierili, iní túto skutočnosť vytrvalo odmietajú. Čo je však najdôležitejšie, aj vďaka výdatnej trojhodinovej stopáži je všetkým venovaný dostatočný priestor, takže divákovi nerobí najmenší problém pochopiť ich pocity a vžiť sa do nich. Pokiaľ je tvojim favoritom niektorý z vyššie spomínanej šestice hrdinov, rozhodne sa máš na čo tešiť.
Som si istý, že tieto pokojnejšie pasáže snímky budú veľmi intenzívne prežívať najmä skalní fanúšikovia MCU, ktorí počas Endgame dostanú množstvo silných emocionálnych momentov. A aj keď mi zopár z nich prišlo už trochu zbytočných, bez týrania priznám, že som sa viackrát pristihol pekne rozcítený. Koniec koncov, práve tieto civilné pasáže a poctivú prácu s hlavnými postavami som si na Avengers: Endgame užil zo všetkého najviac. Okrem toho však dôjde aj na humor, no a v tomto prípade mám opäť drobné výhrady.
Nenarážam však na úsmevné pasáže, ktoré tak nejako plynule vyplývali z pocitov postáv, v rámci príbehu dávali zmysel a nepôsobili rušivo. Mal som na mysli skôr tú nezmyselnú potrebu tvorcov nasilu napchať vtipy (resp. pokusy o vtip) tam, kde vôbec nemajú čo hľadať a pôsobia maximálne nevhodne. A hoci uznávam, že oproti iným filmom je ich tu pomenej, stále to vzhľadom na obsah a vážnosť príbehu nie je na takej úrovni, ako by som si predstavoval.
Čo sa samotného príbehu týka, prezradím iba toľko, že tvorcovia v ukážkach odhalili skutočne málo, takže ťa na plátne čaká obrovská porcia doposiaľ nevidených záberov aj všemožných prekvapení. Potešilo dokonca aj niekoľko nečakaných zvratov. O slovo sa ale, žiaľ, prihlásili aj tzv. scenáristické barličky (niečo je jednoducho tak, ako si to vyžaduje scenár a netreba sa v tom veľmi hrabať), ktoré ma viackrát vytrhli zo sledovania. Občas je teda potrebné mozog úplne vypnúť, príliš sa detailmi či jednotlivými zákonitosťami nezaťažovať a iba si užívať zábery na plátne.
A že sa rozhodne je čím kochať, o tom ťa presvedčí napríklad aj masívna akcia plná trikových orgií a veľkolepých súbojov. Musím sa však priznať, že záverečný stret bol pre moje zmysly už málinko vyčerpávajúci a nedokázal som sa zbaviť istého pocitu repetitívnosti. Je síce veľmi pravdepodobné, že išlo o zámer režisérskeho dua, na mňa to ale akosi nefungovalo. Ako som už naznačil v riadkoch vyššie, ďaleko viac som si vychutnával dialógy, šikovné rozširovanie univerza (patrí k najväčším plusom filmu) či čas strávený výhradne s ústrednými hrdinami, a to hlavne v prvej polovici.
Výrazný podiel má na tom aj slávny skladateľ Alan Silvestri. Ten sa tentokrát predviedol v naozaj vynikajúcom svetle a konečne dodal MCU filmu hudobné motívy, ktoré perfektne sekundovali jednotlivým pohyblivým obrázkom. Soundtrack z Avengers: Endgame sa tak dozaista zaradí k tomu málu z MCU univerza, čo si rád vypočujem aj v pohodlí domova.
Aj napriek viacerým výhradám však považujem Endgame za výborný príspevok do univerza, ktorý si bezpochyby zamilujú milióny. Niet žiadnych pochýb o tom, že ide o jednu veľkolepú udalosť a absolútnu povinnosť pre všetkých fanúšikov MCU. Nakoniec, aj samotní tvorcovia sa tu často spoliehajú na znalosti svojich verných divákov. Bratia Russovci nad týmto očakávaným vyvrcholením evidentne premýšľali a mne tak neostáva nič iné, než im udeliť osem a pol boda z desiatich a sňať pomyselný klobúk už len za to, ako šikovne si poradili s jednotlivými linkami a prácou s postavami.
Doručili patrične dojemnú, akčnú aj zábavnú komiksovku, ktorá sa v očiach mnohých hladko zaradí na kvalitatívny vrchol MCU. Navyše, po technickej, vizuálnej a (prekvapivo aj po tej) hudobnej stránke šlape na jednotku, takže by si nad kúpou lístka určite nemal váhať. A to nielen kvôli tomu, aby ti nijako neublížil prípadný únik spoilerov, ale aj kvôli obrovskému IMAX plátnu, ktoré ti zaručí ten najlepší kino zážitok na území Slovenska.
