Na svete skutočne existujú ľudia, ktorí sa boja byť šťastní. Psychológovia to nazvali cherofóbia, čo znamená strach zo zábavných či príjemných aktivít.
Názov vznikol z gréckeho slova chero, teda "radujem sa". Ide o fóbiu, pri ktorej sa ľudia boja prežívať pocity radosti a šťastia. Znie to veľmi zvláštne, no za irelevantnou úzkosťou sa ukrýva zložitý proces.
Väčšinou to nie je šťastie samotné, ktorého sa trpiaci touto poruchou boja. Obávajú sa toho, čo príde potom. Myslia si, že šťastie nemôže trvať večne a zaručene bude viesť k nejakej tragédii či katastrofe. Často majú pocit, že ak si dovolia na chvíľu vypnúť a zabaviť sa, stratia kontrolu nad ostatnými stránkami ich života a ak príde nejaký problém, nebudú naňho pripravení.
"Ak nedokážete prežiť pocit šťastia, zrejme za tým stojí nejaká traumatická udalosť," vysvetľuje psychiatrička Carrie Barron, "neznamená to však, že žijete v neustálom smútku. Jednoducho udalosti ako povýšenie, oslava alebo vyriešenie nejakých problém vo vás miesto radosti, vyvolávajú úzkosť," hovorí.
Cherofóbia zatiaľ neexistuje ako samostatná diagnóza, no odborníci ju vnímajú ako určitý typ úzkosti. Miesto toho, aby sa ľudia tešili z úspechu, môžu ich vyľakať povinnosti, ktoré sú s ním spojené napríklad pri povýšení. Alebo si automaticky začnú nahovárať, že na to nie sú dosť dobrí. Očakávajú, že niečo pokazia a bude to viesť iba k ďalšiemu nešťastiu. Takto sa ľudia bránia pred prežívaním radosti, ktorú vnímajú iba ako cestu ku sklamaniu.
Častokrát za takýmto stavom stojí aj zlá skúsenosť z minulosti. Z niečoho sme sa veľmi tešili, no hneď potom prišla traumatická, tragická udalosť. Tieto pocity potom ľudia prežívajú znova a znova.
Takýmto iracionálnym strachom trpí aj blogerka Stephanie Yeboah. "Najprv ma liečili na depresiu, no ja nemám depresiu. Je to niečo úplne iné a liečba mi nepomáhala," hovorí, "neexistuje veľa materiálov, z ktorých by som si o svojej situácii mohla niečo naštudovať. Skrátka sa s tým snažím vyrovnať po svojom a veľmi na to nemyslieť."
Cherofóbia sa dá liečiť určitými typmi terapie, no psychológovia vedia o tejto poruche ešte príliš málo na to, aby bola liečba efektívna.
Trpiaci sa často boja zúčastňovať sa rôznych spoločenských udalostí, osláv. Vyhýbajú sa v podstate čomukoľvek, čo vyzerá ako zábava.
Príležitosti, ktoré majú potenciál priniesť nejaké pozitívne zmeny do ich života, akoby vôbec nevnímali. Boja sa totiž, že miesto radosti, im prinesú iba smútok. Sú si istí, že sa skôr či neskôr sa stane niečo zlé. sa
V hlave majú zakódovanú akúsi rovnicu: "Ak budem šťastný, stane sa niečo nedobré," ktorá sa iba ťažko dá zmeniť nejakými logickými argumentami. Nehovoriac o tom, že aj ak by sa niekedy šťastnými cítili, veria, že by to ľudia nemuseli pochopiť a odcudzili by si priateľov či známych.
V konečnom dôsledku považujú radosť aj tak za obyčajnú stratu času.
