TIe najneuveriteľnejšie príbehy, ktoré sa určite prihodili i mnohým z nás.
Určite vo svojom okolí poznáš niekoho, kto si sociálnu interakciu práve neužíva. Na tom, samozrejme, nie je vôbec nič zlé, no takýchto ľudí behá po povrchu Zeme naozaj veľké množstvo. Desiatky z nich sa stretli na internetovom fóre, aby odpovedali na otázku pýtajúcu sa na tie najtrápnejšie a najúsmevnejšie príhody z ich pokusov vyhýbať sa ľuďom. A bohužiaľ, ako si prečítaš nižšie, nie vždy to fungovalo.
Moji kamaráti si v našom spoločnom byte zorganizovali študijné stretnutie a malo prísť približne dvadsať ľudí, čo je extrémne veľa na náš maličký apartmánik. Našťastie som sa však rýchlo vynašiel, poškodil wi-fi router a po chvíli všetci so šomraním odišli na verejnú wi-fi do knižnice. Najlepších osem hodín ticha v mojom živote.
Keď bol niekto v potravinách blízko tých produktov, ktoré som chcel aj ja, celý ten čas som pozeral niekam inam a tváril sa, že ma veľmi zaujímajú slnečnicové oleje na druhej strane uličky. Prisahám, že som celý ten čas čakal, kým daný človek odíde, aby som si konečne mohol zobrať instantnú polievku.
Pred niekoľkými rokmi sme museli v dome vymeniť ventiláciu, takže rodičia objednali nejakých chlapíkov zo spoločnosti, čo sa týmto zaoberá. Aby vymenili všetky ventilačné šachty, prirodzene museli chodiť z jednej izby do druhej. Tak som dostal perfektný nápad, a teda, že strávim celý deň v miniatúrnom šatníku vedľa spálne. Zobral som si vankúš, Nintendo a jedlo a bol som pripravený odvážne zvládnuť celý deň v šatníku. Bohužiaľ, nerozmýšľal som nad tým, čo sa stane, keď sa niekto dostane dnu a asi po polhodine som počul kroky pred dverami. Nikdy som nezažil väčšiu paniku a netušil som, čo robiť, takže keď sa dvere začali otvárať, chytil som kľučku a tlačil ju opačným smerom, aby sa nikto nedostal dnu. Úbohý údržbár sa zľakol a nakoniec zaklopal a opatrne sa spýtal, či sú vnútri nejaké ventilačné šachty.
Mám nové zamestnanie, kde sa starám o psov. Žiadni ľudia. Doslova požehnanie.
Môj dedko tak pätnásťkrát predstieral smrť, aby som konečne šiel von a mal nejakú sociálnu interakciu.
Asi šesť mesiacov som pracoval v kancli a nikoho som nemal rád. Mohol som síce jesť v jedálni, no miesto toho som šiel vždy k autu, sadol som si doňho a naštartoval, tváriac sa, že každú sekundu niekam odchádzam na obed. Nakoniec som vždy vyrazil do parku pätnásť metrov od mojej práce, kde som svoj zabalený obed pokojne zjedol. Jasné, mohol som ho skonzumovať v jedálni, no to by potom niekto mohol začínať konverzáciu.
Som v dobrovoľníckom programe a naschvál som sa ponúkla do krajiny, ktorej jazyk neovládam, aby som sa mohla vyhnúť všetkým konverzáciám.
12 hodín v kuse som sedel v lietadle s preplneným močovým mechúrom, pretože som nechcel vyrušovať pána sediaceho vedľa mňa. Navyše som neodmietol ponúkaný nápoj, aj keď ho nenávidím, lebo som sa bál, že budem hrubý.
Raz nám na dvere zazvonil podomový predajca, tak sme si s manželkou rýchlo a panicky ľahli na zem, aby nás nevidel. No on sa pozrel cez okno, zazrel nás schovávať sa a nakoniec pomaly odišiel.
Moja spolubývajúca je veľmi zhovorčivá, takže vždy, keď začne, vyhovorím sa na niečo, sadnem do auta a hodiny sa vozím po meste. Vraciam sa až vtedy, keď viem, že bude spať.
Raz som si omylom dohodol dve stretnutia na jeden rovnaký čas. Samozrejme, každý človek by sa pokúsil jedno z nich odložiť, no ja som zavolal na obe a zrušil ich.
Jeden deň som išla po ulici a niekto sa mi prihovoril, ja som odvrkla: "Nerozprávam sa s ľuďmi," a čo najrýchlejšie zmizla.
Hovorím tomu antistalkovanie. Síce viem presne každého rozpis, kedy jedáva, kedy ide domov, čo robí večer a podobne, no miesto toho, aby som to použila na sledovanie, tak to používam na vyhýbanie sa.
V lokálnej kaviarni si barista raz zapamätal moje meno a pri ďalšej návšteve ho napísal na kávu bez pýtania. Už som tam nikdy nevošla.
Chodím s kolegom rovnakou trasou metrom z práce a keďže končíme naraz, museli by sme vo vlaku absolvovať 45 minút spoločného rozhovoru. Tak som sa začal rôzne po stanici skrývať a sledovať z diaľky, či už odišiel. Raz som dokonca šiel okľukou, iným metrom, a cesta mi trvala o viac než dvadsať minút viac.
Zázrakom sa mi podarilo zbaliť dievča na bare a šla ku mne domov. Pred treťou ráno som si povedal, že už by konečne mohla zmiznúť, tak som ju uložil do postele, prestavil všetky hodiny na 6:30 ráno a hneď ju zobudil s tým, že by mala odísť, pretože musím ísť do práce. Vedľa môjho domu je banka s obrovskými hodinami, keď si na nich všimla, že sú len tri hodiny ráno, zrejme nebola veľmi šťastná.
