A my aj napriek tomu ostávame bez dychu.
Vojnový Dunkirk sa už onedlho zjaví na strieborných plátnach v kinách po celom svete a my už nedočkavo čakáme, či sa prvotné ohlasy ukážu byť pravdivé a či nám Nolan opäť raz vezme dych. Režisér dokáže konzistentne natáčať snímky so srdcom a zároveň aj s veľkou kvalitou, a preto právom patrí medzi svetovú špičku. Po 19 rokoch sa však nájdu aj kritici, ktorí si myslia, že jeho filmom chýbajú emócie. Čo sa na prvý pohľad zdá ako hlúposť má u kritikov určitú váhu a Nolan toto vyjadrenie neponechal bez odpovede:
„Nesnažím sa, aby boli emócie vo filmoch až príliš zrejmé. Toto dáva divákom trochu slobody, aby si interpretovali projekty podľa svojich predstáv a aby do nich priniesli to, čo chcú. Už mi pár ľudí napísalo o tom, že moje snímky nemajú emócie, avšak tie isté filmy boli premietané v kinách a ľudia z nich odchádzali v slzách. Pre mňa je toto akýsi nemožný kontrast a zároveň aj jedna z vecí, ktorá je v rámci kinematografie skutočne zaujímavá - ako rozliční diváci vnímajú dané snímky inak.”
Ako zvyčajne, Nolan odpovedá objektívne a s nadhľadom, pričom berie do úvahy aj kritikov s touto myšlienkou, ale sústredí sa prevažne na faktor, na ktorom mu záleží najviac, a to na divákoch. My s touto skupinkou kritikov nesúhlasíme. Aký máte na to názor vy? Chýba vám v jeho filmoch viac emócií či akcie, ktorú nemá v malíčku až tak ako zvyšné aspekty svojich počinov?
