Oravský hrad chránilo aj nacistické Nemecko. Hrad nechceli zničiť, tak sa radšej vydali Sovietom napospas.
Oravský hrad je jednou z tých stavieb, o ktorej vie drvivá väčšina ľudí, ako vyzerá. Dominuje celému regiónu a nachádza sa v dedinke Oravský Podzámok. Na ňu pozerá zo špičky úzkeho vápencového brala. Dobrá správa je, že Oravský hrad je otvorený pre verejnosť, ktorú z veľkej časti tvoria turisti. Každý totiž chce vidieť jedno z najvýznamnejších hradísk v strednej Európe.
Bralo už bolo odjakživa významným bodom v regióne, a tak už bolo súdené, aby sa na ňom postavený hrad stal mimoriadne významným. Preto, keď bol niekedy v prvej polovici 13. storočia postavený, ihneď lákal mnohých ľudí. Dokonca, maďarský vojvoda Belo IV. z rodu Arpádovcov si ho cenil natoľko, že ho od predchádzajúceho majiteľa v roku 1267 vymenil za celú Žilinu a priľahlé obce, Varín a Sučany. Belo IV. však o tri roky na to zomrel a jeho územie, ktorému bol Oravský hrad dominantou, padla po územie Matúša Čáka Trenčianskeho. Ani v jeho rukách však dlho nevydržal a podobným tempom vystriedal niekoľkých ďalších majiteľov, pričom hrad začal chátrať.
V roku 1441 však šikovnou lesťou a radinovaným politickým vyjednávaním získal miesto oravského župana Peter Komorovský, ktorý hrad zveľadil i opravil. Neskôr prešiel ešte cez ruky Mateja Korvína či rodu Turzovcov. Tí však v roku 1621 vymreli a stavbu nemal kto zdediť, preto padla do úradných rúk. Nemožno však očakávať žiadnu špičkovú obranu, preto sa hradu za niekoľko desaťročí zmocnili protestujúci sedliaci na povstaní. Tých v roku 1703 vystredali ďalší sedliaci a hrad bol v rukách ľudu až do roku 1709, kedy to celé prestalo baviť cisára a situáciu poslal "vyriešiť" silnými vojskami. Presne v roku 1800 však hrad takmer celý zhorel a systematicky bol opravovaný až do roku 1912, kedy z hradu odišiel posledný panovník, Jozef Pálfi.
Väčšina pamiatok sa aj vďaka estetickému a historickému cíteniu vtedajších mocných mužov monarchie zachovala a historický odkaz Oravského hradu bol rešpektovaný aj počas druhej svetovej vojny. Práve Oravský hrad bol centrom nepríjemného stretu medzi nemeckými a sovietskými delostrelcami. Hrad bol vtedy pod kontrolou nemeckých pozorovateľov, ktorí takto nielenže získali výškovú prevahu, no aj značný rozhľad do okolia. To sa samozrejme nepáčilo sovietskym vojskám, ktoré sa rozhodli rázne Nemcov zrušiť.
K hradu si teda dotiahli niekoľko diel typu BM-8 a BM-13 známe tiež ako Kaťuša či Stalinov organ. Tieto delá nie sú práve najpresnejšie, no sú dokonale ničivé, čo rozhodne nebola dobrá správa pre Nemcov na hradbách. Tí však spravili niečo mimoriadne prekvapivé a z hradu odišli, keďže vraj chceli zachovať vzácne pamiatky. Hrad sa dorekonštruoval v roku 1968 a odvtedy funguje ako múzeum.
Aj mierne zdevastovaný hrad však bol na niečo dobrý. Ešte v roku 1922 sa tu totiž natáčal jeden z najznámejších čiernobielych filmov, nemecký Upír Nosferatu. Aj keď film určite stojí za zhliadnutie, ide len o sfilmovanú kópiu Drakulu od Briana Stokera. Režisérovi Friedrichovi Wilhelmovi Murnauovi sa totiž nepodarilo získať práva na natočenie knihy, tak pozmenil lokalitu a mená osôb.
Dnes síce Oravský hrad filmovou ikonou nie je, no za to hviezdi v neuveriteľných množstvách turistických sprievodcov. Tie ho odporúčajú predovšetkým kvôli zaujímavej štruktúre stavby (pričom spomínajú aj zaujímavé slávnosti a akcie, ktoré sa na Oravskom hrade často konajú). Hrad je totiž rozdelený na tri časti, pričom bola každá postavená iným významným panovníkom v inom období. Napríklad, v strednej časti hradu sa nachádza studňa hlboká až 90 metrov, no nájdeš tu aj izbu plnú skvelo dochovaných mučiacich nástrojov, no ak ťa bolesť omrzí, vyjsť si môžeš až na cimburie, kde ťa čaká výhľad na Oravu, ako nikde inde.
