Japonsku poskytovali obrovské zásoby uhlia nevídanú ekonomickú silu.
Betónový ostrov uprostred východočínskeho mora dnes zostal len nepríjemnou spomienkou japonskej histórie, no v 20. a 30. rokoch minulého storočia slúžil ako hlavný motor japonskej ekonomiky. Uholné doly sa pre mnohých otrokov a zajatcov stali ich pohrebiskom. Tvrdé pracovné podmienky a betónová výplň celého ostrova neboli uspôsobené pre slabých jedincov. Šesť hektárov veľký ostrov Hašima bol centrom vykorisťovania a zneužívania. Celá pevnina bola navyše ohraničená vysokým betónovým múrom. Na útek ste tak mohli rovno zabudnúť. Leží len necelých 15 kilometrov od prístavu Nagasaki a západnému svetu môžu jeho proporcie nápadne pripomínať Alcatraz ležiaci v San Franciscu. Ostrov sa zachoval ako železobetónový tŕň v oku moderného Japonska, za ktorého múrmi je pusto a prázdno, avšak za jeho históriou sa skrývajú šokujúce skutočnosti. Je zároveň masovým hrobom i koncentračným táborom, znakom utláčania i otroctva.
Vždy tomu tak ale nebolo. Po celé stáročia sa od tisícok podobných japonských ostrovov ničím neodlišoval. Nehostinný kúsok pevniny nevhodný na dlhodobý život. Zlom prišiel až počiatkom 19. storočia, keď sa na opustenom mieste narazilo na veľké zásoby uhlia. Konkrétne sa jednalo o zámožnú rodinu Fukahori, ktorá sa o tento významný objav pričinila. Radosť z objavenia fosílnych palív bola obrovská. Japonské cisárstvo totiž muselo doposiaľ uhlie dovážať z Číny a Kórey. Takáto preprava si samozrejme pýtala svoje. Neobývaný a dovtedy nezaujímavý ostrov razom prilákal šľachtických japonských investorov, ktorí videli v obrovských zásobách uhlia veľké zisky. Obchod s uhlím si nakoniec podmanila rodina Fukahori, ktorá tak získala v rámci japonskej smotánky vysoké postavenie. Keď sa v roku 1850 otvorili brány prístavu Nagasaki, Fukahori nemohli byť šťastnejší. Obrovské parníky prevážajúce tovar z Európy a Ameriky si na svoje dlhé trasy vyžadovali kvalitné uholné palivo. Dominantné postavenie na trhu sa tak pre Fukahori ešte viac utvrdilo. O pár rokov neskôr sa pod najatím Thomasa Glovera začína s výstavbou modernej ťažobnej techniky, čo pozostáva z vyhĺbenia desiatok metrov hlbokých šácht, ktoré majú celý proces zefektívniť.
Japonské obdobie reforiem však dopadá na všetky aspekty života a nevyhnú sa mu ani vysoko postavené rodiny a miestne klany. V roku 1873 sa tak za nejasných a podivných podmienok Hašima ocitá v rukách neznámej firmy. Za sumu 100 tisíc jenov sa stáva novým vlastníkom spoločnosť Mitsubishi. Dnes už svetovo preslávená automobilka bola koncom 19. storočia začínajúcou korporáciou, ktorá si chcela svoj úspech postaviť na ťažbe uhlia. A kolonizovanie ostrova plného tohto nerastného bohatstva sa zdá ako dobrý plán. Na nedostatok pracovnej sily si tiež nesťažujú. Vojnové konflikty sú totiž ideálnou fabrikou na výrobu vojnových zločincov, ktorí sú následne umiestňovaní do hlbokých a tmavých šácht v útrobách Hašimy. Mitsubishi si tak behom chvíle vybudovalo závideniahodný biznis, v ktorom sa príjmy pohybujú v rádoch miliónov dolárov, no výdaje na pracovnú silu sa blížia nule. V uholných baniach sa neustále striedajú tri tisícky chlapov, ktorí ročne vyprodukujú neuveriteľných 100 tisíc ton uhlia.
V roku 1907 sa najhlbšia šachta dostáva na úroveň 199 metrov pod hladinu mora. Pracovné podmienky sa však ani so zdokonaľujúcimi ťažobnými metódami nezlepšujú. Denne tu vďaka zosuvom pôdy, uduseniu alebo utopeniu vyhasne až 5 ľudských životov, čo je pri neexistujúcich bezpečnostných opatreniach ešte celkom nízke číslo. Aspoň tak to videlo vedenie spoločnosti. Po utíchnutí vojnových konfliktov sa mení aj zdroj pracovnej sily. Vojnových väzňov nahrádzajú zahraniční horníci a politicky neprispôsobiví občania. Ostrov sa tak pomaly premieňa na banícke mesto, ktoré z diaľky pripomína pracujúce mravenisko. Ako huby po daždi tu pribúdajú aj niekoľkoposchodové stavby poskytujúce miestnym baníkom strechu nad hlavou. Izby o rozmeroch 3x3 metre sú častokrát útočiskom aj pre piatich ľudí. Zdieľanie vecí je tu hlavným myšlienkovým prúdom. Spoločné toalety, hygienické zariadenia i stravovacie priestory sú toho jasným dôkazom. Počiatkom 40. rokov však nastane pravý developerský boom. Na ostrove má vyrásť približne 30 výškových budov a obraz Hašimy sa tak navždy zmení na betónový kolos plaviaci sa na hladine mora.
Lode prúdia medzi ostrovom a prístavom v nezastaviteľnom rytme. Privážajú jedlo, náradie a nové pracovné posily, odvážajú vyťažené uhlie a živé mŕtvoly. V 40. rokoch sa produkcia vyšplhá až k 400 tisícom ton uhlia. Ekonomický prínos pre celé Japonsko je tak nepopierateľný. Koniec 2. svetovej vojny je pre Japonsko trpkým vytriezvením. Situácia v krajine je neudržateľná. Krajina vychádzajúceho slnka sa potýka s ekonomickými, ale i materiálnymi problémami. Vláda už našťastie pozná na hrozivú situáciu odpoveď. Tou je Hašima. Na ostrov chcú však prilákať celé rodiny. Preto sa začína s výstavbou sociálneho určenia: divadlo, bar, reštaurácia, kino, budhistický chrám. Chýbať ale nemôže ani škola a nemocnica. To všetko je súčasťou nového obrazu betónovej džungle. 60 % plochy zaberajú obytné priestory a služby, 40 % je predurčených na priemysel. Ostrov o veľkosti 6 hektárov tak na počiatku 60. rokov disponoval 5 200 obyvateľmi. Niekoľko rokov bol preto najhustejšie obývaným miestom na svete. Na kilometer štvorcový to vychádzalo približne 83 000 obyvateľov.
Niekto by si možno pomyslel, že všetci ľudia tu vlastne ťahajú za rovnaký povraz a všetci sú si rovní, no i tu boli tí „rovnejší“. Niektorí, zväčša úradníci, disponovali novými elektrickými spotrebičmi, zatiaľ čo bežní robotníci si museli vystačiť so zastaranou technikou, ktorá častokrát ani nefungovala. Rodiny baníkov teda ťahali za kratší koniec. Neplnenie pracovných noriem mohlo pokojne vyústiť v obmedzenie elektriny či vody do bytu. Prvé finančné úpadky z ťažby uhlia odštartovali koncom 60. rokov. Svet sa totiž začal od fosílnych palív pomaly, ale isto dištancovať. Veľkí hráči ako USA a Veľká Británia začali vidieť budúcnosť v rope a jadrovej energii. Mitsubishi tak rok čo rok znižovalo ťažobné kvóty, čo napokon vyústilo v roku 1974 ku zatvoreniu všetkých šácht. V tej dobe tu bývalo asi 8 stoviek obyvateľov, z ktorých mala väčšina nútené voľno, ukončenie ťažby bolo tak nevyhnutným krokom.
Posledná živá duša opustila ostrov 20. mája 1974, čo bolo na dlhých 35 rokov naposledy, kedy bol na Hašime prítomný človek. Za dlhé desaťročia tvrdej driny dokázal tento malý kúsok zeme vyprodukovať 16,5 milióna ton uhlia. V dnešnej dobe premáva medzi ostrovom a pevninou raz týždenne loď s turistami, pre ktorých je to nevídaný pohľad. Na ostrove sa pred piatimi rokmi tiež natáčal film Skyfall, o čom sme vám už článok priniesli dávnejšie. Hašima okrem iného slúži ako ukážka, ako to raz môže dopadnúť, keď sa nenásytný ľud pokúša vyťažiť všetko, čo matka Zem ponúka.
