Stojí za najväčším herným štúdiom na Slovensku a pracuje na ďalšom. Filip Fischer sa vo voľnom čase určite nenudí.
Už čoskoro nás čaká ďalšie, už tretie pokračovanie eventového formátu Startup Grind Bratislava! Tentokrát sa bude konať vo štvrtok, 22. októbra, a to v priestoroch medzinárodného podnikateľského inkubátora RubixLab, o 18:00 a pozvanie prijal Filip Fischer. Filip je spoluzakladateľ najväčšieho herného štúdia na Slovensku – Pixel Federation (ktoré stojí za hrami ako Trainstation či Emporea) a momentálne buduje aj ďalšie štúdio Charged Monkey a medzitým toho stihol oveľa viac! Prinášame vám krátky rozhovor, aby ste vedeli čo čakať od samotného interview :)
Ahoj Filip, patríš medzi významných predstaviteľov herného priemyslu na Slovensku, ako si sa k tomu vôbec dostal? Bavili ťa hry už od mala?
Jasné, veď kto sa nehral keď bol malý? Všetci to máme hlboko zakódované, až v DNA, aby sme sa hrali. A počítačové hry sú návrat k tomu naspäť. My sme sa hrali niekoľkí, na strednej, hry ako Dračí doupě a iné stolové hry, normálne na papieri a aj sme čítali Level Score. Vtedy bola éra toho, že sa hry nekupovali, vždy sa chodilo k niekomu, kto mal veľa diskiet, napr. hra na 12 disketách (zpackovať, nahrať, rozpackovať) a tieto procesy značne zlyhávali. Takže trebalo ísť za ním naspäť, že tá a tá disketa nefunguje a pod., to bola veľká zábava. Vtedy to bolo najmä pre ľudí s technickými schopnosťami. Neskôr, počas strednej školy sme dali aj taký prvý chabý pokus: „poďme spraviť hru“. Vtedy neboli také nástroje ako dnes, kedy relatívne rýchlo vieš zlepiť hru, takže sme to uchopili od podlahy a jeden z nás začať kódiť 3D engine a tam sme aj skončili. Prvé úspechy boli typu „waaw, vykreslili sme priamku na obrazovku v 3D!“, potom sme dali aj nejaké objekty a tam to v podstate aj skončilo.
A čo nasledovalo ďalej?
Jeden kamarát z tej partie Dračí Doupě si založil firmu a reálne začal vyvíjať hru a práve u neho, potom neskôr, bol môj prvý job, ako projektový manažér. Medzitým prišla maturita, okrem iného aj z matematiky a informatikya následne sme sa všetci traja prihlásili na MatFyz a FITku. Aj keď nie vždy som chcel vyvíjať hry, tá myšlienka nevznikla, lebo ako keby ani neexistovali tie možnosti, že „ideme vyvíjať hry, to je job“, vtedy to bolo skôr hobby. Bral som to skôr ako inklinovanie k softvér inžinierstvu. Na MatFyz som spravil prijímačky, aj som sa zapísal, ale potom som sa rozhodol pokračovať v nemčine a išiel som študovať do Viedne.
Na túto školu (Technická Univerzita vo Viedni) si sa ale časom vykašlal, neľutuješ?
Žiaľ tam bolo veľa frustračných aspektov – vtedy človek potreboval na štúdium víza, nebola možnosť mať ani len part-time job, takže len uzavretá komunita na prenajatom byte, a tak sa nedalo ani žiť, ani zarobiť, nemal som ani socíalny život, tak som sa vrátil domov do Bratislavy. Mal som takú fázu, že čo teraz budem robiť. No mne osobne dala škola všetko, čo mi za tie roky dať mohla, som za to nesmierne vďačný a rozhodne by som to nepodceňoval. Neodporúčal by som ľuďom vykašlať sa na školu, minimálne to treba vyskúšať. A ideálne ísť na nejakú poriadnu –napr. do zahraničia. A či už škola alebo zamestnanie, ale určite treba ísť von. To dá človeku úplne najviac, keď je sám odkázaný sám na seba, ale aj si v inom okolí a prostredí. Jednoducho treba vyjsť zo svojej komfortnej zóny. Človek musí dostávať nové podnety z vonku, lebo inak si vlastne mŕtva ryba a neposúvaš sa nikam.
A čo bolo teda po návrate?
Po 5-6 rokov som sa vrátil do Bratislavy a robil som nič ani som nemal plán. Potom mi dal otec prácu na leto – postaviť múr na záhrade, kamarátom som pomáhal otvoriť nočný Drum´n´Base podnik a chvíľu som aj robil barmana.
Potom prišiel korporát – AT&T, asi na 1,5 roka. Zaujímavá skúsenosť. Mňa baví, že spoznáš ten systém, čo sa tam dá a nedá, čo funguje a čo nie a ideš ďalej. Minimálne to dáva človeku možnosť si uvedomiť, že „toto fakt nechcem“.
A kedy prišlo to, že sa chceš živiť tvorením hier?
Okrem spomínanej strednej školy to bolo najmä vtedy, keď som sa dozvedel, že spomínaný kamoš má firmu a reálne robia na počítačovej hre. Chcel som ísť do toho aj ja. Avšak ohlasy z okolia boli negatívne, už vtedy som mal prvé dieťa na svete, odišiel som z korporátu ako živnostník podnikať pre „startup“, čo bol samozrejme riskHra sa 4 roky vyvýjala avšak z nej nakoniec nebolo nič. Až neskôr pristúpil nemecký investor a z toho vznikla firma, ktorá mala 70 ľudí. Bola to prvá veľká výborná skúsenosť.
Prečo herný biznis teda človeka uchytí aj napriek neúspechom v začiatku?
Síce to vyzerá, že sa stále iba hráš hry, čo aj musíš, aby si vedel kam sa hýbe trh a kvôli a spotrebiteľom a užívateľom, ale je to asi najkomplexnejší biznis vôbec. Je to technológia s kreatívou, interaktivita užívateľa, problém je veľmi komplexný. Čiže keď sa niekto chce vyžiť komplexne, tak toto je to pre neho. Je ako diamand, ktorý ma kopec hrán na leštenie a keď posereš jednu, tak si vlastne pokazil všetko. Je to ale najriskantnejší biznis, najviac sa toho môže pokaziť, ale zároveň to je práve to najviac zaujímavé.
Povedz nám ako vyzerá tvoj bežný pracovný deň či týždeň – hráš sa od rána do večera ako malé deti? Aké to je? J
Teraz sa hrám už veľmi málo, a keď hráš freemium a nemáš obmedzený budget, tak to ide aj celkom do peňazí. Ale hrávam sa skôr konkurenčné hry. No ale bežný pracovný deň u mňa neexistuje. Založili sme štúdio v Prahe, Game Dev Hub v Prahe aj v Bratislave, stále mám na SR aktivity ako Pixel, plus aj konzultovanie, mentorovanie, a pod. Takže stále niečo, je to taká veľmi živelná vec, ako som aj ja :)
Ako vôbec vyzerá produkcia takej hry?
Jedna vec je ako to vyzerá a druhá ako by to vyzerať malo. Napr. teraz ako Charged Monkey naša hra začala ako nápad vznikať už pred 2 rokmi. Vtedy sme si povedali, že toto by sa nám páčilo, tento žáner v tomto settingu. Potom nápad potrebuje jeden mesiac dozrieť a prechádza sa z konceptu do prototypu (3 mesiace). Potom sa už musí začať skúšať a nastáva produkcia (3-6 mesiacov) a ide sa s hrou von.
V našom prípade ide o hru aj so servisom, tieto hranice sa rozmazávajú. Napr. pri tradičných hrách (na PC) je to jasne rozdelené, že kedy je aká fáza. Ale pri ich online a mobilných veciach je to iné. Hra prechádzka z produkcie, získava užívateľský feedback priamo vonku. Je to vlastne ako IT služba, stále sa vylepšuje, interuje so zákazníkom a nie je konkrétny bod kedy je hra hotová.
Kde berieš svoju inšpiráciu?
Samozrejme na záchode a pod sprchou :D lebo vtedy sa človek môže sústrediť a nie je ničím vyrušovaý. Ďalej tiež na pive, pri debatách, alebo pri hraní iných hier. Čo nie je kopírovanie, ale dostaneš podnet pri tom samotnom hraní, že čo by sa dalo spraviť, nejaký nový feature. Ale aj hocičo iné, napr. pri čítaní článkov. Že dočítaš sa kto urobil čo a ty dostaneš nejaký nápad k tomu, alebo si pretransformuješ článok na seba a svoje okolie, že čo by mohlo fungovať a čo spraviť akým smerom.
Taktiež stále nosím so sebou notes alebo mám telefón a posielam sám sebe mejly s nápadmi. Dôležité je si to hocikam zapísať, potom sa to už aj samo uloží do hlavy.
Ak sa niekto z našich čitateľov zaujíma o hry, prípadne aj o tvorbu, ako by si ho presvedčil prečo do herného biznisu ísť?
No človek musí byť naozaj ambiciózny na to, aby to dal, lebo je to veľmi náročné a treba chcieť niečo dokázať. Je to strašne veľa zábavy a je to cool! Nikdy by som nemenil (za nejakú IT službu). Dnes sa konečne všetci hrajú, všetci sú nerdi, je to už súčasť tej kultúry, pozerá sa na to inak ako kedysi. A možno by som niekoho motivoval aj negatívne – že ty na to nemáš a nedokážeš to, a tým práve by som ho posunul vpred. A taká posledná vec, čo by som povedal, je že v tých hrách je každý sám sebe pánom. Je jedno či si programátor, developer, game dizajnér, tester, ... tak každá činnosť má kreatívnu zložku v sebe. A ja si myslím, že človek je vtedy dobrý vo vývoji hier, keď dokáže každý deň prekročiť svoj vlastný tieň. Nie je tam nič také, že „dneska som si všetko odpiloval“, ale ide o to ako dokážeme posunúť tú našu hru dopredu k zlepšeniu. V tom je to úplne super, a to je asi aj to, čo sa mne na tom najviac páči.
A čo by si im ešte odkázal? Ako sa dá tohto kolotoča vstúpiť?
V prvom rade sa treba hlavne focusovať – mať jednu vec, dotiahnuť ju do konca a ísť ďalej. Nemá zmysel robiť viac hier naraz. Zbytočne si človek riedi pozornosť a energiu. A uživiť sa tým samozrejme dá.
Ono taká rada na začiatok, ako na to – aj my dávame príležitosť ľuďom, ktorí sú šikovní, aktívni a chce sa im ísť do toho. To je aj pre mladých ten entry point, kde môže do tohto biznisu vstúpiť. V princípe na začiatok ti stačí tvoja vášeň pre hru, treba mať prehľad (úplne stačí z pohľadu užívateľa) a v kombinácii s nejakou inou vecou a samozrejme jazykom (1-2). Reálny príklad – ak niekoho bavia hry a k tomu je čašník, z neho môže byť super community manager, atď. Iný entry point je zas byť tester – spoznáš tú hru po úplne všetkých stránkach (vizuálna, technická, ... ) a odtiaľ sa vieš posúvať dopredu. Samozrejme ti ale nikdy (ak chceš robiť naplno to, čo ťa baví) nestačí 100%, musíš byť ochotný urobiť ten krok navyše. Urobiť niečo pre vlastný sen, ten extra krok, a vtedy ideš.
A keďže ti nemôžeme prezradiť hneď úplne všetko, príď si Filipa vypočuť aj osobne! Zvyšná časť článku vyjde až po evente. Takže ak sa chceš o Filipovi a hernom biznise dozvedieť viac, príď už budúci štvrtok (22.10.) o 18:00 do RubixLab-u na Jégého 2. A samozrejme si nezabudni zabezpečiť svoj lístok na tomto linku. V prípade akýchkoľvek otázok neváhaj otvoriť facebookovú stránku Startup Grind-u, kde sa vždy dozvieš najnovšie informácie. Tešíme sa!
