Bratislavská liberálna bublina je príliš zamestnaná sama sebou, nerozumie a nerieši problémy vidieka a potom sa čuduje, že ju slovenský vidiek neznáša.
Idú voľby, platňa s touto vetou sa už krúti na soundsysteme, pripravte sa na to, že tento „bass drop“ nám bude opäť chvíľu robiť kulisu vždy, keď sa budeme snažiť debatovať o niečom nepopulistickom.
„Čo tu vy chcete rozprávať o sociálnej situácii, ak ste neprežili aspoň týždeň v koži robotníka z Gemera?!“ Jasné, je to citlivá téma a nikto sa nejde hádať o tom, že Bratislava je na Slovensku príliš na Západe a stráviť deň na Zemplíne či v Poloninách pripomína úplne inú krajinu. A žiaden politik na takúto vetu nikdy nepovie „ale“, pretože v stave, v akom je verejná debata v roku 2023, ju s ňou nemá šancu vyhrať.
Ale… ja som bratislavský foodblogger, nemám žiadne záväzky voči prieskumom verejnej mienky. Čo, naopak, mám, je pár otázok a, f*ck it, musím ich položiť. Ktorá vláda v histórii Slovenska znesie označenie, že bola vládou „bratislavskej bubliny“? To znamená, že ju tí čojaviem lepšie vzdelaní, lepšie situovaní Bratislavčania vnímali ako svojho reprezentanta?
Nechcem byť sugestívny, ale ak mám ako bratislavský bubliniak hovoriť za seba, naposledy sme tu takúto (čiastočnú) vládu mali v roku 2012. Takú, čo naozaj dovládla a reálne dačo presadila, v roku 2006. Ak sa na tom (predpokladám) zhodneme, fakt si tu chceme nahovárať, že Slovensko funguje podľa predstáv bratislavskej bubliny?
Ak môžem ďalšiu otázku, ktoré kroky vlád, parlamentov či politikov v histórii Slovenska sa dajú považovať za také, ktoré významne zlepšili situáciu ľudí na Slovensku (nie len v Bratislave a nie len strednej a vyššej triedy)?
Opäť, som foodblogger, nie politológ, ale z mojej liberálnej bratislavskej bubliny odtrhnutej od reality mi po krátkom brainstormingu subjektívne vyšli ako najvýznamnejšie vstup do Európskej únie a vstup do eurozóny (ktorý sa dokonal za Ficovej vlády, ale asi sa zhodneme, že vtedy aj dnes mu viac tlieskame my bubliniaci než súčasná proruská a populistická verzia takmer obvineného expremiéra).
A ešte Beblavého zákon – ak ste nezabudli –, s ktorým si ľudia začali prenášať hypotéky krížom-krážom po bankách, vďaka čomu ešte pred vojnou klesli ich sadzby pod 1 percento a ľuďom každý mesiac zostalo vo vrecku o stovky eur viac. Prišli ste na iné veci? Povedzte.
Nechápte ma zle, neoslavujem Dzurindov návrat, neprechovávam žiadne nostalgické nadšenie ani za bývalými pravicovými vládami s ich Gorilami, Ruskami a Malchárkami, dnes už v podstate nie som asi ani žiaden extra zapálený pravičiar, zapálení pravičiari by ma asi skôr označili za ľavičiara.
Len sa snažím pri všetkom rešpekte a úcte prísť na to, ako sa teda majú správať a aké kroky majú podporovať politické elity a po nich aj my Bratislavčania, aby sme prestali byť obviňovaní z arogantného elitárskeho bublinárstva, ktoré nerozumie problémom obyčajných ľudí.
Pretože zatiaľ mi z toho vychádza, že celá průpovídka o elitárskej bubline je len spôsob, ako pravidelne umlčiavať ľudí, ktorí v tejto superpesimistickej krajine občas aj majú nejaký dobrý konštruktívny nápad a iniciatívu.
