Nie úprimnosť je trápna – trápne je opakovať tie isté chyby ako generácie pred nami.
„Čo ti je?“
„Nič!“
Tak znie notoricky známa slovná výmena, po ktorej nasleduje odmeraný pohľad či rovno odchod. Ide o konverzáciu, pri ktorej sa (zvyčajne) muž pýta partnerky, čo sa deje. Odpoveď znie „nič“, no neverbálna komunikácia signalizuje opak.
Kto z nás v takej situácii ešte nebol? Berieme ju ako folklór, zdanlivo neškodnú scénku zo života.
Dramaticky si povzdychneme, a keď si to partner všimne, klameme. Dáva to logiku? Absolútne vôbec. Z nejakého dôvodu však mlčíme ďalej. Nechávame toho druhého tápať. Chceme, aby to z nás vydoloval.
Stáva sa to, keď veľkosť problému predpovedá náročný rozhovor, lenže my ho nevieme iniciovať. Bojíme sa, ako by dopadol, hanbíme sa povedať pravdu alebo svoje pocity ani nemáme poriadne sformulované. Potrebujeme láskavú pozornosť a pýtame si ju pasívnou agresiou.
