Tretie najväčšie slovenské mesto Prešov a podstatne menší Krnov v Moravskosliezskom kraji spája jedno: Obe pomáhajú ukrajinským utečencom. Stali sa ich prechodnými stanicami, útočiskami, ale aj novými domovmi. Refresher ti prináša exkluzívnu reportáž.
Na začiatku vojny na Ukrajine do Prešova prichádzali predovšetkým utečenci, ktorí tu mali príbuzných alebo známych. Postupne sa však počet prichádzajúcich rozrástol aj o tých, ktorí k Slovensku žiadne väzby nemali. Dospelým ľuďom prichádzajúcim z Ukrajiny mesto pomáha nájsť prácu, deťom zase miesto v školách.
Práve Prešov je špecifický tým, že sa tu nachádza materská škola s vyučovaným ukrajinským jazykom. Na miestnych základných školách je aktuálne zapísaných okolo 130 ukrajinských detí, v materských zhruba 30. Školské zariadenia dokonca zamestnali aj niekoľko ukrajinských pedagógov a asistentov pedagógov.
„Ľudia chceli okamžite organizovať zbierky, preto sme vyčlenili niekoľko nebytových priestorov na uskladnenie humanitárnej pomoci. Následne sa posielala na hranice alebo sa priamo rozdeľovala v Prešove pre utečencov,“ uvádza zástupca primátora mesta Prešov Vladimír Feľbaba s tým, že len do partnerského mesta Mukačevo na Ukrajine mesto poslalo na 10 ton pomoci.
Prešov ale podľa jeho slov nemá, na rozdiel napríklad od iných väčších slovenských miest, internáty, kde by sa mohli utečenci ubytovať. Vedenie preto vyčlenilo vlastné bytové priestory - napríklad budova hotela Senátor je mestská a pripravená aj na ubytovacie kapacity. „Myslím, že to celkom zvládame. Naše ubytovacie kapacity neboli nikdy úplne plné,“ vysvetľuje Feľbaba. Dodal, že Prešov bol historicky cestou, na ktorej sa prelínali rôzne kultúry. Vždy tu bolo živo. Pokiaľ príde ďalšia masívna utečenecká vlna, mesto je na ňu podľa zástupcu primátora pripravené.
„Od prvej chvíle sme sa nespoliehali na štát, snažili sme sa všetko skĺbiť ‚vo vlastnej réžii'. V niektorých veciach sme možno viac proaktívni. Od štátu ale žiadame finančnú refundáciu,“ dodáva Feľbaba. Na pomoc utekajúcim Ukrajincom tu majú vyčlenených 200-tisíc eur, pričom štát by mal všetky relevantné náklady spojené s vojnou preplatiť.
Teplá polievka a annjelikovia pre ukrajinských vojakov
Prvotná eufória spojená s pomáhaním ale predovšetkým u nízkopríjmovej skupiny obyvateľov vyprchala, povedal Feľbaba: „Hovoria, že sú tu tiež a potrebujú pomoc. My sa im snažíme vysvetľovať, že iba uplatňujeme také právne predpisy, ktoré boli schválené. Keď nám dal štát možnosť pomáhať, tak ju využívame. Správame sa tak, aby nám v prípade, že by sme museli utekať, tiež niekto pomohol.“
V takmer 90-tisícovom Prešove utečenci našli útočisko napríklad v stredisku charitatívnej organizácie Caritas. Na začiatku vojnového konfliktu odtiaľto odchádzalo auto s humanitárnou pomocou až trikrát denne, teraz vozí každý deň aspoň pätnásť litrov teplej polievky. Pomoc aktuálne smerujú skôr do centra než na hranice. Okrem pomoci nájsť prácu či miesto v škôlke tu dobrovoľníci utečencom poskytujú aj psychologickú podporu – ako pre dospelých, tak aj pre deti. Počas terapie napríklad vyrábajú anjelikov pre vojakov bojujúcich na Ukrajine.
Organizáciou prešlo zhruba 800 ukrajinských utečencov, na teplú polievku sem dva mesiace po začiatku vojny chodí zhruba dvadsať ľudí denne. Aj nás ukrajinské ženy srdečne pozývajú na pravý ukrajinský boršč a bravčovú „kielbasu“.
„Mamička, zavolaj Putinovi, nech zastaví vojnu.“
Caritas pomohla aj Olene, ktorá utiekla so svojou starou mamou a synčekom z Charkova týždeň po vypuknutí vojny. Organizácia ju dokonca už zamestnala. Začať život „od začiatku“ je ale podľa nej hrozne ťažké. Aj teraz, keď počuje lietadlo, ju pohltí strach.
„Môj štvorročný syn mi každý deň opakuje: Mamička, prosím, zavolaj Putinovi, nech zastaví vojnu,“ dodáva Olena s tým, že práve deti sú hybným motorom útekov zo zeme. Hoci by sa za svojimi manželmi a otcami do vlasti vrátili najradšej hneď, musia myslieť na deti. Vrátiť sa môžu až vtedy, keď to bude bezpečné. To však, ako hovoria, v nasledujúcich týždňoch zrejme nebude.
Deti prežívajú celú situáciu snáď ešte viac ako ich mamičky. „Priala by som si, aby deti nevedeli, čo sa deje, ale v skutočnosti vedia úplne všetko. Keď sme sem dorazili, prvé, čo môj osemročný syn urobil, bolo hľadanie úkrytu pred bombami. Vysvetľovala som mu, že sme v bezpečí, v krajine, kde je mier. On mi odvetil, že sa môže stať čokoľvek. Tak ako u nás,“ hovorí chvejúcim sa hlasom Antonina.
Caritas zároveň otvára „škôlku“ pre zhruba 30 ukrajinských detí, čo uľaví matkám, aby mohli začať pracovať. Otvorenie škôlky je však veľmi byrokraticky zložitý proces. Ukrajinský pedagóg by musel splniť špeciálne psychologické testy v slovenčine. Organizácia teda neotvára materskú školu ako takú, ale „tábor pre deti“.
„Moje srdce i moja duša zostala s mojou zemou.“
Väčšina z prítomných žien sa však chce vrátiť domov. Svoju domovinu a svojich ľudí vlastne nikdy úplne neopustili. Sú s nimi nielen v myšlienkach, ale aj v reálnom spojení. Psychologička Maryna je napríklad so svojím manželom v kontakte po Telegrame stále, volajú si aj cez videohovor. „Môjmu synovi otecko veľmi chýba, tak veľmi, že s ním nedokáže hovoriť po telefóne. Je to veľmi ťažké. Som psychologička a celému tomu procesu v jeho hlave rozumiem,“ hovorí. Z Ukrajiny odišla len preto, aby zachránila svoje deti. Ukrajinci sú podľa nej na svoju domovinu veľmi viazaní, snáď najviac zo všetkých Európanov. Až skončí vojna, zavesí tu kľúče, poďakuje a ide domov.
„Zvuk sirény je ten najhorší zvuk, aký som za svoj život počula. Odišla som len preto, aby som zachránila svoje deti. Moje srdce aj moja duša zostali s mojou zemou. Európania si možno myslia, že je to pre nás ‚dobrá príležitosť' k lepšiemu životu. Ale my tu nechceme zostať, aspoň časť z nás určite nie,“ dodáva Maryna.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Čo bude keď niektorým utečencom o chvíľu vyprší ochranná lehota na Slovensku?
- Ako sa žije utečencom v Krnove?
- A ako sa začleňujú ukrajinské deti v školách?
