Sociálna inteligencia má veľký dopad na celkové vnímanie spoločenských vzťahov a situácií, či už v každodennom živote alebo na profesionálnej úrovni.
Inteligencia je považovaná za všeobecnú schopnosť, ktorá ovplyvňuje našu úspešnosť v rôznych životných situáciách. Všeobecne môžeme povedať, že sa vytvorilo užšie a širšie chápanie inteligencie. V užšom poňatí je inteligencia chápaná ako určitá dispozícia k mysleniu, v širšom zasa ako schopnosť získavať a uplatňovať skúsenosti v praxi.
Pojem inteligencia bol v histórii psychológie jedným z najdiskutabilnejších pojmov a ani dnes tomu nie je inak. Niektorí teoretici tvrdia, že inteligencia ako skutočná entita neexistuje, ale že ide iba o označenie toho, čo merajú testy inteligencie.
Iní teoretici zase zastávajú názor, že o inteligencií by sme mali uvažovať z omnoho širšieho pohľadu a že jej súčasťou je taktiež schopnosť učiť sa zo skúseností, uvažovať v abstraktných pojmoch a účinne zaobchádzať s vonkajším prostredím a jeho vplyvmi.
Druhy inteligencie
Počas historického vývinu a skúmania inteligencie sa diferencovalo viacero druhov inteligencie, a to:
- akademická inteligencia – naučené informácie, ktoré nepodliehajú kritickému mysleniu
- emocionálna inteligencia – schopnosť identifikovať, hodnotiť a kontrolovať vlastné emócie, emócie druhých a skupiny
- praktická inteligencia – schopnosť riešiť „zle“ definované problémy každodenného života, pre ktoré nie sú jednoznačné riešenia
- machiavellistická inteligencia – stratégia sociálneho správania, manipulovanie iných kvôli osobnému zisku, aj proti ich vlastných záujmoch
- morálna inteligencia – využívať morálnu zložku osobnosti inteligentným spôsobom
- mechanická inteligencia – schopnosť primerane používať predmety, rozumieť súvislostiam medzi nimi
- sociálna inteligencia
Sociálna inteligencia
My si povieme niečo o konštrukte sociálnej inteligencie, ktorý po prvýkrát opísal v roku 1920 americký psychológ Thorndike. Sociálna inteligencia sa podľa neho prejavuje vo vzťahoch k ostatným ľuďom – a teda v sociálnom kontakte. Zahrňuje tak reagovanie, umenie zaobchádzať s ľuďmi, porozumieť im, vcítiť sa do ich pocitov. Zjednodušene môžeme povedať, že sa skladá z dvoch zložiek. Prvá znamená porozumieť ostatným ľudom a druhá predstavuje schopnosť zhodne sa správať s požiadavkami okolia.
Jeden z kritikov klasického pohľadu na inteligenciu ako na unitárny nástroj a schopnosť logického uvažovania bol klinický psychiater Howard Gardner. Na základe svojich pozorovaní dospel k záveru, že len jedna duševná schopnosť neexistuje, namiesto toho existuje celý rad rôznych a vzájomne prepojených typov inteligencie.
Gardner definuje inteligenciu ako schopnosť, ktorou ľudia dokážu riešiť problémy alebo vytvárať rôzne produkty, ktoré sú pre každú kultúru, resp. komunitu dôležité. Hovorí teda o tzv. „mnohonásobnej inteligencii“.
Práve mnohonásobná inteligencia umožňuje každému jednotlivcovi zastávať tak rozmanité profesie, ako sú napríklad fyzik, astronaut, kuchár, maliar, či tanečník. Gardner zdôrazňuje, že inteligencia je určitý potenciál, ktorý mu umožňuje prístup k špecifickým formám myslenia, ktoré sú preňho jedinečné z hľadiska obsahu.
Gardnerov pohľad na sociálnu inteligenciu sa zameriava najme na konštrukty intrapersonálne a interpersonálne. Zatiaľ čo pri intrapersonálnej inteligencií dokáže jedinec adekvátne pristupovať k svojim vlastným emóciám, pri interpersonálnej inteligencii je človek schopný zaznamenávať a rozlišovať prejavy druhých ľudí.
Všeobecne známi sú jedinci, ktorí vynikajúco pôsobia napríklad na akademickej úrovni, avšak zlyhávajú pri riešení obyčajných praktických problémov, pretože v praxi nedokážu reálne využiť svoje vedomosti.
Poznávací aparát jednotlivca sa v každodennom živote môže snažiť o adaptáciu, selekciu a pretváranie pôvodného prostredia. Jednotlivec sa preto podľa tejto teórie buď prispôsobuje prostrediu, alebo si ho formuje podľa jeho vlastných úvah a požiadaviek, alebo si prostredie zmení úplne.