Za všetko môžu viaceré faktory, ktoré nás popudzujú k nečinnosti.
Ak by ste boli svedkami mimoriadnej udalosti ako havárie, postrelenia či prepadnutia, určite si myslíte, že by ste urobili niečo, aby ste pomohli človeku v núdzi. Predstavte si, že len tak prechádzate ulicou, keď zrazu pár desiatok metrov od vás z ničoho nič odpadne pán v stredných rokoch na zem. Je opitý? Dostal infarkt? Záchvat? Na ulici sa okrem vás nachádza zhruba 15 ďalších ľudí. Čo spravíte? Možno ani neváhate a hneď si v hlave hovoríte: „Okamžite zasiahnem, to je jasné“. No ani zďaleka to nie je také jasné, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať.
I keď by sme všetci chceli veriť, že je to pravda, psychológovia už desiatky rokov naznačujú presný opak, pretože to, či zasiahnete alebo nie, závisí od veľkého množstva faktorov. Psychológovia tento fenomén nazvali „Efekt prizerajúceho sa“, niekedy tiež nazývaný aj ako „apatický svedok“. Tento úkaz zjednodušene hovorí o tom, že čím viac ľudí sa nachádza v blízkosti núdzovej situácie, tým je menšia pravdepodobnosť, že niekto zasiahne a pomôže. Diváci skrátka vykazujú menšiu pravdepodobnosť zásahu, ak na mieste existujú aj iní svedkovia, ktorých vnímajú ako pravdepodobnú pomoc.
Tento pojem sa spopularizoval po zabití Kitty Genovese v New Yorku v roku 1964, čím vznikol najprv termín „Syndróm Kitty Genovesovej“. A čo sa teda roku 1964 v New Yorku odohralo?
Bol 13. marec, keď sa 28-ročná Kiity Genovese vracala do svojho bytu v štvrti Queens, pričom pred vchodom ju napadol neznámy muž. Zatiaľ čo bola mladá žena na ulici znásilnená a neskôr ubodaná na smrť, malo sa na celý incident pozerať až 38 svedkov, pričom nezasiahol ani jeden z nich.
Napriek tomu, že Genovese opakovane prosila o pomoc, nikto z desiatok ľudí, ktorí počuli jej plač a krik, ani len nezavolali políciu. Útok sa mal odohrať o 3:20 ráno, no až o 3:50 sa niekto prvýkrát spojil s políciou, aby čin nahlásil. Šokujúcim prípadom sa okamžite začali zaoberať sociálni psychológovia Bibb Latané a John Darley, ktorí nečinnosť svedkov vysvetlili nasledovným spôsobom. Každý pozorovateľ dospel z nečinnosti ostatných pozorovateľov k záveru, že ich vlastná osobná pomoc nie je potrebná.
V roku 1969, teda päť rokov po vražde, psychológovia Latané a Darley publikovali v časopise American Scientist prácu s názvom „Bystander Apathy“. Vo svojej práci uskutočnili štyri experimenty na overenie sociálnej interakcie v núdzovej situácii. Výsledky experimentov ukázali, že existujú isté sociálne faktory, ktoré ovplyvňujú rozhodovanie v núdzových situáciach. Prvým je faktor, či vôbec vnímam, pozorujem resp. vyhodnocujem situáciu ako núdzovú.
Ak je človek bez prítomnosti iných ľudí, na to, aby určil mieru závažnosti situácie, vychádza zo svojich predchádzajúcich skúsenosti. Ak sa však na mieste nachádza spolu s inými, predchádzajúce osobné skúsenosti idú z veľkej časti bokom. Jedinec má tendenciu najprv sa pozerať na správanie iných. Akonáhle pozorujeme nečinnosť iných, dochádza k tzv. „pluralitnej odpovedi“, teda že nečinnosť druhých nás popudí k vlastnej nečinnosti.
Druhou premennou je fakt, čo treba urobiť na odstránenie takejto situácie. Teda, aký je vhodný postup. Ak sa na mieste činu nachádza skupina ľudí, zodpovednosť jednotlivca je menšia. Môžeme povedať, akoby sa delila medzi všetkých prítomných. V takejto situácii sa môže každý človek cítiť ako menej zodpovedný na to, aby konal ako prvý.
A do tretice, prítomné sú aj sociálne tlaky, situačné faktory, ktoré odrádzajú ľudí od toho, aby prijali v prípade núdze vhodné opatrenia. Latané a Darley vo svojich experimentoch napríklad ukázali, že jednotlivci, ktorí boli v prítomnosti svojich priateľov, zasahovali oveľa viac než v prítomnosti cudzích ľudí. Navyše ľudia, ktorí krátko pred incidentom obeť stretli, taktiež reagovali oveľa častejšie.
V jednom zo svojich experimentov Latané a Darley sledovali čas, za ktorý účastník zasiahne a podnikne potrebné kroky na vyriešenie situácie. Subjekty umiestnili do rôznych situácií. V prvej situácii boli subjekty v miestnosti sami. V druhej situácii boli v miestnosti s ďalšími dvomi účastníkmi, ktorí predstierali, že sú taktiež „subjektami“. Keď subjekty sedeli v triede, miestnosťou sa začal šíriť dym. Účastníci, ktorí boli sami, hlásili dym v 75% prípadov. Naproti tomu len 38% účastníkov hlásilo dym, keď boli v prítomnosti ďalších dvoch ľudí. Ďalší experiment, ktorý skúmal pomoc žene v núdzi, zistil, že zatiaľ čo 70% svedkov pomohlo, ak boli jedinými na mieste činu, v prítomnosti iných ľudí tak vykonalo len 40% subjektov. Ak sa teda ocitnete v krízovej situácii nabudúce, skúste si spomenúť, že tak, ako rozmýšľate v danej chvíli vy, rozmýšľajú aj všetci okolo vás, preto sa nebojte reagovať. Niekto ten prvý krok spraviť musí.
