Adrenalín zaručený.
Urban exploration je súkromný prieskum verejne/oficiálne neprístupných nadzemných aj podzemných objektov a zariadení vytvorených ľuďmi najmä v mestách. Urban exploration (skrátene urbex) je prienikom medzi "archeológiou", fotografovaním interiérov nevyužívanej architektúry a adrenalínovým športom. Medzi skúmané objekty patria najmä katakomby, staré nepoužívané budovy, kanalizácia, staré továrne, strechy, kostoly, nemocnice, tunely, mosty a podobne. Užívateľ Redditu sa opýtal na najstrašidelnejšie zážitky, ktoré ľudia pri urban exploringu zažili a bolo ich požehnane. Tieto sú najlepšie.
Vstup do pekla
S kamarátom sme sa rozhodli preskúmať opustený mlyn neďaleko veľkého mesta pri pobreží. Dostali sme sa dnu, trošku vnútri poblbli a potom si uvedomili, že máme len jednu baterku. Aj vďaka tomu tam bola obrovská tma, navyše sme počuli aj divné zvuky, našli prázdne striekačky či iné veci, ktoré potvrdzovali, že sa tu zdržujú aj bezdomovci. Jednoducho ideálne podmienky pre hororovú hru. Potom sme sa vydali hore po schodoch a došli k mostu, ktorým sa dá dostať do zvyšnej časti budovy a po pravej strane bola miestnosť, ktorá bola pohltená úplnou tmou. Ako sme sa blížili k mostu, zrazu svetlo z baterky dopadlo na nápis TO: HELL a šípku ukazujúcu na spomínanú tmavú miestnosť. Radšej sme už ďalej ani nešli.
Neznámy muž v lese
S priateľkou sme išli preskúmať opustené stavenisko, sú tam staré vozidlá, ktoré sú prerastené zeleňou a podobne, tak sme sa išli na to pozrieť na vlastné oči. Žiaľ, nič moc sme tam nenašli, už sa dokonca schyľovalo k dažďu, tak sme sa rozhodli, že to balíme a vydali sme sa smerom k môjmu autu. Ako som už pomaly nasadal, zrazu sa moja priateľka prestala hýbať a povedala: "V lese je nejaký chlapík a pozerá sa na nás." Skoro som sa dosral a opýtal sa jej, či si je istá. Potvrdila mi to a dodala, že neznámy muž uvidel, ako ho zbadala a teraz si ľahol, aby bol nenápadnejší. Dostali sme sa odtiaľ najrýchlejším možným spôsobom.
Uctievanie satana hlboko v jaskyni
Toto sa stalo osem rokov dozadu, keď som bol ešte druhák na strednej. S kamarátmi, ktorí majú radí urban exploring, sme sa vydali bicyklovať, aby sme našli zaujímavé miesta na preskúmanie a dostali sme sa až ku hrôzostrašne vyzerajúcej jaskyni. Už vtedy sme sa rozhodli, že sa na to aspoň trošku pozrieme, ale po chvíli sme si uvedomili, že budeme potrebovať aj nejakú tú výbavu, aby sme sa mohli dostať ďalej. Prešiel teda týždeň, mali sme pripravené všetko potrebné, napríklad aj fotoaparát a mohli sme ísť na to. Objavili sme jednu veľkú šachtu, ktorá smerovala hlbšie a hlbšie, bola dostatočne široká aj pre auto a taktiež mala vhodné podmienky pre prechod, takže úvod bol jednoduchý. Bolo tam mnoho priestorov, starých zariadení či zhrdzavených nástrojov, no aby sme sa nestratili, tak sme sa im vyhýbali a jednoducho pokračovali.
Steny boli klasicky popísané nápismi ako "Bol tu X", swastikami, dátumami, kresbami a podobne. Ako sme ale išli hlbšie, tak postupne už ich bolo menej. V tomto okamihu sme sa už nemohli spoliehať na svetlo zvonku, ale len na naše baterky a taktiež vzduch tu nebol zrovna najlepší. Mali sme so sebou aj svietiace tyče, ktoré sme pokladali na zem, aby sme sa cestou späť nestratili, no keďže pár sekúnd po ich položení boli okamžite zaprášené a zašpinené, boli pre nás úplne zbytočné. Aj kvôli týmto podmienkam už prišiel rad na menšie hádky. Niektorí sa už začínali báť a nechceli ísť hlbšie, tí druhí sme sa presviedčali, že všetko je v poriadku, veď v podstate sme išli stále len rovno a hlbšie a nie je možné, aby sme sa stratili. Jednoducho sme verili našim schopnostiam. Napokon sme pokračovali všetci a po chvíli to začínalo byť hrôzostrašné už pre každého.
Chvíľu sme išli ďalej bez jediného slova, počuli sme len naše kroky a dopadajúce kvapky vody. Stále sa nikto nechcel priznať k tomu, že sa bojí, až sme sa dostali k miestu, kde sme zrazu nehybne zostali stáť. Objavili sme úzky tunel, cez ktorý ak si sa chcel dostať, musel si sa skrčiť a taktiež bol niekoľko desiatok centimetrov nad zemou, takže naň bolo treba vyliezť. Ale to nebol dôvod, prečo sme zostali stáť. Dôvodom boli graffiti. Ani jeden sme totiž nevideli asi desať minút, a tak sme si pomysleli, že títo "umelci" sa nikdy nedostali až takto hlboko. No niekto sa sem predsa len dostal a zanechal za sebou hrozivé nápisy. Tie boli napísané bielou farbou a súviseli so smrťou - Suffering, Pain, Plague, Disease, Hell.
Bolo to skutočne desivé, veď kto by chodil až takto ďaleko, aby napísal tie slová v záhadnom tuneli, ktorý sa vymyká z hlavnej cesty? Ale nebolo cesty späť, museli sme vedieť, kam tunel vedie. Hrozne sme sa síce báli, ale zvedavosť zvíťazila. Tak sme teda sa po jednom preplazili cez tunel na druhú stranu. Tam sme našli zvláštnu zaplavenú komoru, veľké kamene a na každom bola dohorená sviečka. Museli tam byť stovky takýchto sviečok. Na stenách boli namaľované hrôzostrašné tváre príšer a smerom ku hlavnej komore krvavé ústa.
Čo bolo toto miesto zač? Rituálne miesto pre miestnych vyznávačov satana? Alebo sa len deti nudili a takto to naaranžovali? Sami sme sa nedokázali rozhodnúť a radšej sme sa vrátili naspäť cez ten úzky tunel do hlavnej komory a vydali sa smerom ku východu, až sme sa konečne dostali von. Niekoľko fotiek z ich dobrodružstva nájdeš tu.
Zvláštni obyvatelia opusteného ústavu
S partiou kamarátov sme sa vydali preskúmať opustený ústav pre duševne chorých v Oklahome. Prvý dojem bol príjemný, užívali sme si absolútnu tmu a len tak sme blbli naokolo. Dnu sa človek dostane cez rozbité okno a ako sme teda išli na to, zrazu počujeme v diaľke kroky, ktoré išli naším smerom. Mysleli sme si, že jeden z nás sa s nami len zahráva, no akonáhle sme sa všetci pozreli na seba, zistili sme, že sme tu všetci.
Neskôr sa s nami zahrávala skupinka ľudí, vyskakovali spoza rohov, ale nikdy sa nedostali príliš blízko (najskôr sme si mysleli, že ide o zvieratá, ale boli sme dostatočne odvážni a zistili, že ide o ľudí). Podarilo sa nám chytiť týchto ľudí, išlo o zdrogovaných dvadsať-niečo ročných ľudí, ktorí od nás chceli kokaín či cigarety, nemali sme z nich zrovna dobrý pocit, tak sme sa snažili ísť odtiaľ preč. "Vodca" tejto zvláštnej skupinky operujúcej v opustenom ústave sa nás opýtal, či nemáme nejaké šperky, na čo sme odpovedali, že nie. Potom povedal najdivnejšiu vec, akú som vo svojom živote počul: "Mám rád šperky. Beriem ich dievčatám, keď tu zaspia." Okamžite sme sa vyparili.
