Bojujúce rovnako obratne a statočne ako muži.
Milujúce matky, sestry, dcéry a manželky, no aj nemilosrdné bojovníčky schopné obetovať pre vlasť a česť vlastný život. Takto by sa dali v krátkosti opísať ženské oddiely, ktoré si svojou silou a chrabrosťou vyslúžili v patriarchálnej spoločnosti nevídaný rešpekt.
Amazonky
Matriarchálny národ založený na základoch vojny žijúci pod Kaukazom, na severe Malej Ázie, či na území dnešného Krymu. Aj keď mnoho starovekých dejepiscov považuje bojovné ženy za historický národ a píše o nich s pozoruhodnými podrobnosťami, dnešní historici sa skôr prikláňajú k možnosti, že ide len o akýsi symbol alebo ukážku dávno zaniknutého ženského zriadenia. Samotné meno Amazoniek je odvodené od slova „amazoi“, v preklade bezprsé, keďže kvôli boju (aby sa vraj svalstvo sústredilo výhradne do ramena a ruky, čím by sa docielilo účinnejšie požívanie meča alebo luku) im bol v útlom veku odťatý jeden alebo dokonca oba prsníky. Po dovŕšení asi siedmeho roku dievčatá opúšťali svoje matky, aby sa následne pripojili k svojej jednotke, ktorá sa pre nich stala doslova rodinou.
Budúce nemilosrdné vrahyne podstupovali tvrdý jazdecký a bojový výcvik. Ako zbrane používali krátke meče, štíty, kopije, luky, praky či oštepy. Avšak Ich najpreferovanejšou zbraňou bola jednosečná sekera. Počas celého výcvikového procesu zostávali bojovníčky pannami, až po jeho skončení im bolo odobrené rodiť deti. Podľa dochovaných dokumentov nemali amazonky jednotný štát, žili zväčša v menších klanoch či kmeňoch. Keďže sa jednalo o matriarchálne zoskupenia, dominantné postavenie zastávali ženy. Na vrchole spoločenskej pyramídy stáli dve kráľovné, z ktorých jedna spravovala vnútorné záležitosti „štátu“ a druhá mala na starosti otázku dobyvačných výprav a vojen. Vrstvu plnoprávnych občanov tvorili výhradne len ženy bojovníčky alebo ženy, ktoré ukončili základný vojenský výcvik. Na spodku pyramídy sa tak krčili muži, starajúci sa o chod domácnosti a slúžiaci výhradne na plodenie detí. Nemajú žiadne práva, a tak je s nimi zachádzané ako s otrokmi. V mnohých ženských klanoch však podľa dobových spisov muži nežili, plodenie detí tak nahradili bojové výpravy do susedných krajov s cieľom uniesť mladé dievčatá a následne ich prevychovať na amazonky.
Samotné styky húževnatých bojovníčok s okolitým svetom končili skoro vždy krvavými jatkami. Príkladom je nečakaný vpád Amazoniek do izolovanej Lýkie, kde niekoľko dní beztrestne rabovali a vraždili, nakoniec ich zastavil až syn koritského kráľa Bellerofontes, ktorý ženské bojovníčky v zdrvujúcej bitke porazil. Proti ich najznámejšej kráľovnej Hippolyte (dcéra boha vojny Area a jeho milenky Otréry) zas viedol bojové ťaženie hrdina gréckych bájí Herkules. Posledný známy vojnový stret zažili Amazonky pri obliehaní Tróje. Bojovníčky prišli do legendárneho mesta v deň pohrebu mladého Hektora. Panovníčka amazoniek Penthesileia vtedy vyhlásila, že smrť kráľoviča pomstí, chopila sa zbrane a vyhľadala v nepriateľskom tábore achájskeho hrdinu Achillea. Následne sa sním vrhla do zúrivého súboja, na konci ktorého padla k zemi mŕtva. Pri páde jej spadla z hlavy prilba, vtedy Achilles uvidel jej krásnu tvár a okamžite sa do nej šialene zaľúbil, bolo však príliš neskoro. Amazonky potom odtiahli spoločne s telom Penthesileia, pod prísahou, že už nikdy proti Grékom nepozdvihnú zbrane.
Štítonošky
Ženské bojovníčky známe zo škandinávskeho folklóru a severskej mytológie. Často spomínané v ságach, ako Hervarar sága ok Heiðrek (Sága o Hervor a Heidrek) či Gesta Danorum (Skutky Dánov). Objavujú sa však aj v legendách a príbehoch germánskych Gótov, Markomanov a Kimbrov. Medzi odborníkmi sa dodnes vedú spory o historickej existencii týchto elitných bojovníčok, podľa zástancov sú jednoznačným dôkazom hrobky, kde sa vedľa kostí vikingských žien našli meče, sekery, helmy a vzácne šperky. Odporcovia však argumentujú nedostatočnými písomnými zmienkami a rovnako aj skutočnosťou, že samotná prítomnosť zbraní nemusí vôbec znamenať, že je na danom mieste pochovaný bojovník. Počet ženských ostatkov na východe Anglicka ale neskôr potvrdil tézu, podľa ktorej severania nenechávali družky na statkoch, ale naopak spoločne s nimi vyrážali na bojové výpravy. Štítonošky sa tak stali účastníkmi krvavých plienení a bitiek, kde zomierali po boku svojich mužov. Podľa dobových záznamov z 11. storočia, kedy na území dnešného Anglicka dochádzalo k dlhodobým osídleniam, sa dokonca na čelo dvadsiatich osád postavili priamo bojovné ženy. Je tiež zaujímavé podotknúť, že vo vyššie spomínaných ságach sa štítonoškami stávali výhradne slobodné ženy. No ani po svadbe nebolo nezvyčajné, že niektoré vydané ženy pozdvihli zbraň, aby ochraňovali svoje rodiny a majetok. I keď za určitých situácií bolo prístupné, aby nežnejšie pohlavie vo vikingskej patriarchálnej spoločnosti ovládalo umenie meča, mnoho takýchto pokusov sa podľa vtedajších zákonov bez milosti trestalo: „Obliekane si žena mužské šaty, ostrihá si vlasy či proti vôli chopí sa zbrane, bude potrestaná vyhnanstvom...žalobu nech vynáša každý, kto chce. To isté platí o mužoch, ktorí si oblečú ženské šaty.“
Amazonky kráľovstva Dahomey
Tiež známe ako Ahosi (manželky kráľov) alebo N'Nonmiton (naše matky) sú prvé zdokumentované ženské bojové oddiely v novodobej histórii. Počiatky jednotky sa datujú od roku 1645, keď kráľ Houhebdja založil skupinu zloženú striktne zo žien špecializovaných na lov slonov (pravdepodobne preto, aby sa muži mohli naplno venovať vojne). Postupom času sa ale panovník rozhodol (možno kvôli nedostatku vojenských síl či ich nemilosrdnej povahe) loveckú skupinu povýšiť na jeho osobnú stráž a následne na plnohodnotnú vojenskú jednotku. Rady elitnej gardy sa násobili a z pôvodných 800 bojovníčok ich bolo v polovici 19. storočia niečo viac ako 5000, čo činilo zhruba jednu tretinu armády kráľovstva Dahomey. Ako 8-ročné vstupovali mladé regrútky do špecializovaných tábor, kde sa od nich vyžadovala agresivita, neoblomná oddanosť a absolútna poslušnosť. Počas svoj členstva v jednotke nesmeli mať bojovníčky deti, alebo byť v manželskom zväzku (hoci boli legálne vydaté za kráľa). Samotný tréning spočíval v tvrdom fyzickom drile, celodennom zápasení, vyčerpávajúcom behu či prechode cez nepriestupný terén. Kto neplnil rozkazy bol nahý, len s mačetou poslaný do lesa po dobu deviatich dní. Plnohodnotné africké amazonky museli dokonale ovládať oštep, zahnuté dýky, luk a neskôr aj mušketu. Ich „zbroj“ sa skladala z bohato zdobenej sukne a šerpy, na nohách a rukách sa často nosili zlaté náramky a šperky. „Manželky kráľov“ boli hojne využívané vo vojne proti susednému nepriateľovi, kráľovstvu Abeokuta. Rovnako tak v konflikte s Francúzskom, mnoho francúzskych vojakov vtedy pri prvom strete s amazonkami zaváhalo so streľbou (vojenské zákony striktne zakazovali streľbu do žien a detí), čo malo za následok ohromné straty v radoch koloniálnej armády. Neskôr boli elitné bojovníčky využívané aj ako agentky či vrahyne špeciálne zamerané na likvidáciu francúzskych dôstojníkov. Legionári v tých časoch písali o „neuveriteľnej odvahe a drzosti“ afrických amazoniek. Avšak po zdrvujúcej prehre Dahomey vo vojne a nástupe Francúzskeho protektorátu sa africké bojovníčky rozpustili a každý nový pokus o ich vzkriesenie bol novou vládou zamietnutý.
Onna Bugeisha
V minulom článku o elitných jednotkách Japonska sme si už niečo málo o hrdých bojovníčkach s naginatou povedali. Jednalo sa o skupinu vážených šľachtičien, ktoré boli zároveň aj členkami Bushi (samurajskej triedy), ich úloha spočívala v ochrane domácnosti, rodiny a vlastnej cti počas vojny. Za týmto cieľom sa po celom Japonsku budovali siete ženských škôl zameraných na sebaobranu a tréning so zbraňami. Do tohto neoficiálneho oddielu patrili mnohokrát aj manželky, vdovy a dcéry, ktoré týmto spôsobom protestovali proti zákazu zúčastňovania sa žien na bojovom poli. Vrchol svojej slávy zaznamenali ženské náprotivky samurajov v obdobiach Heian a Kamurak, kedy sa mohli osobne zúčastňovať bitiek po boku svojich mužov. Osobitou skupinou v Onna Bugeisha boli aj bojové rehoľníčky, služobníčky boha vyzbrojené katanami, železnými tyčami či lukmi. Osobne sa síce na bojové polia nestavali, no pri ochrane kláštorov preukázali nevídanú statočnosť a náboženský zápal. Pre ženských samurajov zaznela labutia pieseň v roku 1868, počas krvavých povstaní namierených proti reformám vlády Meidži. Ženy z rodu Aizu vtedy do roztrhania teľa odolávali náporu 20 000 imperiálnych vojakov obliehajúcich pevnosť Ogaki. Posledných dvadsať bojovníčok potom radšej spáchalo samovraždu, než by sa nechalo uväzniť nepriateľom.
Perzské levice
Impérium nevídaných rozmerov rozprestierajúce sa po celej Strednej Ázií a blízkom Východe bez akéhokoľvek konkurenta. Aj tak by sa dala opísať Perzská ríša za vlády Achajmenovcov. Postavenie slobodných žien v tejto veľríši bolo na vysokej úrovni, manželky a dcéry šľachticov sa mohli zúčastňovať občianskych a politických prejavov, mohli tiež vlastniť otrokov, majetok či vstúpiť do armády. Výsadu brániť svoju vlasť tak nemali len muži, ale aj statočné ženy, ktoré sa po zaradení do jednotky učili jazdeckému, šermiarskemu a lukostreleckému remeslu. Za najväčšieho rozmachu Staroperzskej ríše boli dokonca ženy na vrchných veliteľských pozíciách, príkladom je známa Artemis, námorná veliteľka poverená víťazstvom nad Grékmi pri Salamine. I keď sa stali perzské bojovníčky neoddeliteľnou súčasťou stálej armády, ich výzbroj bola na prekvapenie totožná s mužskou „Nevídaný to obraz...v perzskej armáde...sú vraj ženy oblečené a vyzbrojené ako ich muži.„ píše aténsky vyslanec. Ich hrdinské činy opisujú mnohé eposy a legendami ovešané príbehy. No asi najznámejšou skupinou bojovníčok starovekého impéria sú elitné jazdkyne zo srdca Perzskej ríše. Tieto „amazonky“ boli známe predovšetkým svojou kadenciou streľby z luku a nemilosrdným bojom zblízka. Kombináciou sekery a krátkeho meča dokázali v nepriateľských radoch vytvoriť chaos nevídaných rozmerov „...keď sa otočila v sedle a vytiahla ostrú čepeľ, v okamihu ho rozsekla na dve časti...„
