Ako sa z chorvátskej rodinnej zmrzlinárne stal obľúbený bratislavský podnik?
„Kvalitná zmrzlina sa nedá robiť inak ako z poctivých surovín a s láskou k remeslu. Tieto hodnoty sa v našej rodine odovzdávajú z generácie na generáciu. Dnes pokračujeme v tradícii, ktorá trvá už viac ako sedem desaťročí, a snažíme sa, aby každý kopček zmrzliny niesol v sebe kúsok tejto histórie,“ hovorí Samil Čelik, pravnuk zakladateľa rodinnej značky Luculus.
Ako sa písal príbeh zmrzlinárne, ktorá neodmysliteľne patrí k Hviezdoslavovmu námestiu, čo bolo počas dlhých desaťročí najnáročnejšie a kam sa posunulo zmrzlinárske remeslo? Aj na to sme sa opýtali pravnuka zakladateľa rodinnej značky Luculus.
Samil Čelik nám tiež prezradil, ako vyzerá vymýšľanie nových príchutí, čo všetko si pri experimentovaní môžu dovoliť a ako sa zmenili chute Slovákov.
Z Chorvátska až na Hviezdoslavovo námestie
Všetko sa začalo v roku 1954 v Chorvátsku. Pradedo dnešného majiteľa tam otvoril prvú zmrzlináreň a položil základy remesla, ktoré sa v rodine Čelikovcov dedí dodnes. V roku 1969 sa jeho syn Nedžo Čelik rozhodol preniesť rodinné know-how do Trnavy – a tým začal písať slovenskú kapitolu príbehu značky Luculus.
„Už vtedy veril, že kvalitná zmrzlina sa nedá robiť inak ako z poctivých surovín a s láskou k remeslu. Tieto hodnoty sa v našej rodine odovzdávajú z generácie na generáciu," hovorí súčasný majiteľ, zástupca už štvrtej generácie zmrzlinárov.
Moderný brand nemusí znamenať, že zabudnete na svoje korene. Ľudia dnes ešte viac oceňujú značky, ktoré majú skutočný príbeh a robia svoju prácu poctivo.
Cesta však nebola priamočiara. Rodina musela opustiť Československo, začínať odznova v Chorvátsku a po rokoch sa opäť vrátila domov. Nebolo to jednoduché, ale práve tieto skúsenosti ju naučili nevzdávať sa a neustále sa prispôsobovať.
„Menili sa technológie, zákazníci aj ich očakávania, no jednu vec sme nikdy nemenili – presvedčenie, že kvalita a poctivá práca nemajú alternatívu," dodáva Samil Čelik.
Rodinnú receptúru pozná len pár ľudí
Samozrejme, zaujímalo nás, či sa v ich rodine dedí z generácie na generáciu aj nejaké tajomstvo. A odpoveď bola jasná – je ním nielen rodinná receptúra, ktorú pozná len pár ľudí, ale najmä poctivý prístup k práci.
„Máme rodinnú receptúru, ktorú si strážime už celé generácie, ale ešte dôležitejší je spôsob, akým k práci pristupujeme. Od malička sme boli vedení k tomu, že spokojný zákazník je tou najlepšou reklamou," vysvetľuje.
Nikdy sme nehľadali skratky ani jednoduchšie cesty.
Pokračovať v značke s takou dlhou históriou je podľa jeho slov kombináciou hrdosti aj zodpovednosti. „Každý deň si uvedomujem, že nenadväzujeme len na meno značky, ale aj na prácu niekoľkých generácií pred nami. To nás motivuje robiť veci čo najlepšie a nikdy nepoľaviť z kvality."
Je dnes možné budovať moderný brand bez straty autenticity? Podľa Samila to ide. „Netreba tradíciu meniť, ale rozvíjať ju. Moderný brand nemusí znamenať, že zabudnete na svoje korene. Práve naopak – ľudia dnes ešte viac oceňujú značky, ktoré majú skutočný príbeh a robia svoju prácu poctivo."
Od niekoľkých príchutí po 300 receptúr
Keď Luculus začínal, ľudia poznali len niekoľko základných príchutí. Vanilka, čokoláda, možno jahoda. Dnes je svet zmrzliny úplne iný – a Luculus sa mu postupne prispôsobil bez toho, aby zmenil jadro svojej filozofie.
„Máme vytvorených približne 300 príchutí od základných po rôzne špeciálne kombinácie a denne ponúkame okolo 50 druhov," opisuje Samil. „Okrem klasiky pripravujeme aj ovocné sorbety, vegánske varianty, zmrzliny bez cukru či netradičné kombinácie."
Ako vlastne vyzerá cesta od nápadu po kopček vo vitríne? Inšpirácia prichádza odvšadiaľ – zo sezónnych surovín, počas cestovania, pri sledovaní svetových trendov aj rozhovorov so zákazníkmi. Potom nasleduje množstvo pokusov a dolaďovania.
Kým sa príchuť dostane do vitríny, prejde viacerými testovaniami. Ak nie sme spokojní my, neponúkneme ju ani zákazníkom.
Niektoré príchute sú v ponuke len dočasne – a to zámerne. „Na trh prinášame aj netradičné príchute. Niektoré z nich sú tie, ktoré nesmú vo vitríne chýbať, a iné sú na to, aby zákazník ochutnal niečo nové, čo ešte nemal a možno už mať ani nebude. Jedinečný zážitok."
A potom sú príchute, ktoré prekvapili aj samotnú rodinu. „Konkrétne môžem vyzdvihnúť príchuť Ciuri-Ciuri, ktorá sa drží v popredí v obľúbenosti zákazníkmi už pár rokov, ako prišla do ponuky. To je na našej práci krásne – zákazníci nám často ukážu, čo áno a čo nie."
V čase, keď sa na sociálnych sieťach objavujú zmrzliny v divokých farbách a príchute, ktoré znejú skôr ako názvy parfumov, by sa mohlo zdať, že čím extravagantnejší nápad, tým väčší úspech.
V Luculuse sa však na novinky pozerajú inak. „Nikdy nevytvoríme novú príchuť len preto, aby bola extravagantná alebo pútala pozornosť,“ hovorí Samil. „Každá novinka musí mať zmysel, byť chuťovo vyvážená a spĺňať rovnaké nároky na kvalitu ako naše tradičné receptúry.“
Čo robí zmrzlinu výnimočnou?
Čo musí predchádzať experimentovaniu s novými príchuťami? Kvalitné suroviny, rodinná receptúra, cit pre remeslo alebo najmodernejšie technológie? Podľa Samila vzniká výnimočná zmrzlina až vtedy, keď sa všetky tieto prvky spoja.
„Môžete mať najlepšiu technológiu na svete, ale ak začnete so slabými surovinami, výsledok nikdy nebude výnimočný. Rovnako dôležité sú skúsenosti, cit pre remeslo a receptúra, ktorá sa buduje celé roky,“ vysvetľuje, čo stojí za zmrzlinou, za ktorou sa budeš chvieť vracať.
Môžeme meniť dizajn prevádzok, rozširovať ponuku alebo prinášať nové chute, ale nikdy nechceme prísť o to najdôležitejšie – osobný prístup, kvalitné suroviny a poctivú výrobu.
Hoci sa môže zdať, že zmrzlina je jednoduchý produkt, práve jej jednoduchosť podľa neho odhalí najviac. „Práve na nej sa ukáže, kto si dáva na kvalite skutočne záležať.“
Keď sme sa na záver Samila opýtali na jeho najobľúbenejšiu zmrzlinu, neskrýval úsmev. „To je asi najťažšia otázka. Keď človek robí zmrzlinu celý život, obľúbené chute sa neustále menia. Vždy sa však rád vrátim ku klasike ako citrón, pistácia či oriešok. Na nich sa najlepšie ukáže kvalita receptúry aj surovín," uzatvára zmrzlinár.
