„Mala som asi šesť rokov, keď som si uvedomila, že ostatné deti sú iné.“ Vanesa prehovorila o živote so zrakovým postihnutím

Vanesa nie je úplne nevidiaca, je slabozraká, takže nevidí dobre svoje okolie, nevšimne si priesvitné predmety, ako sú poháre, taniere či dvere... Nedokáže správne rozlíšiť farebné odtiene a prekáža jej veľa svetla. Ak by si jej na ulici zakýval, pravdepodobne by ťa nevidela.

„Mala som asi šesť alebo sedem rokov. Nespomínam si na konkrétnu situáciu, kedy som si uvedomila, že je niečo inak, skôr si vybavujem smútok, ktorý som cítila. Uvedomila som si, že deti okolo mňa sú v čomsi iné ako ja, tak som sa, samozrejme, pýtala rodičov. Dúfala som, že mi dajú odpoveď,“ začína svoje rozprávanie mladá Bratislavčanka.  

Naučiť sa bojovať sama za seba

Odpoveď priniesol čas. Najskôr nástup do školy pre zrakovo postihnuté deti, kde presne vedeli, akým spôsobom Vaneska potrebuje získavať informácie. Prístup rešpektujúci zrakové postihnutie, príjemná atmosféra, chápaví učitelia i kamarátski spolužiaci.

Zlom nastal, keď nastúpila na strednú školu: „So spolužiakmi i pedagógmi sme k sebe istý čas hľadali cestu. Postupne však väčšina pedagógov pochopila špecifiká môjho zrakového postihnutia, prispôsobovali mi testy, uprednostnili slovné skúšanie. Iba s jednou pani profesorkou sme nevedeli nájsť spoločnú reč. Často ma ignorovala, keď som potrebovala niečo vysvetliť, nechápala moje limity. Avšak, čo sa týka života mimo školy, kamošky boli vždy v pohode, bavili sme sa ako všetci ostatní mladí ľudia, nikdy ma nebrali ako ‚inú‘,” spomína Vanesa.  

Niektorí učitelia mi dovolili robiť testy v notebooku, čo mi výrazne pomohlo. Veľakrát mi museli prispôsobovať aj čas, pretože sa mi stávalo, že som nestíhala, takže som testy robila ešte cez prestávku alebo cez inú hodinu. Prípadne som odpovedala ústne.

Keďže Vanesa má zrakové postihnutie, musela používať pri vzdelávaní rôzne pomôcky. Úľavy od učiteľov nechcela, skôr iný prístup a občas trochu viac času. „Používala som notebook so zväčšovacím programom a hlasovým výstupom, taktiež lupy, či už to bola elektronická stolová, prípadne malá prenosná lupa, ktorými som si počas štúdia zväčšovala texty,“ približuje Vanesa.

Dodáva, že s vyučujúcimi treba veľa komunikovať, lebo nie každý z nich pozná potreby a špecifiká žiakov a študentov so zrakovým postihnutím. „Pre mňa to však malo pozitívny rozmer, naučila som sa bojovať sama za seba, a to je pre život veľmi dôležité.“

Študentské radosti i starosti

Po maturite viedli Vanesine kroky na Pedagogickú fakultu UK, odbor učiteľstvo a história pedagogiky, ktoré úspešne ukončila bakalárskou skúškou. Akademická pôda jej úplne vyhovovala. Prístup profesorov i spolužiakov bol oveľa pozitívnejší. „Vedeli moju situáciu pochopiť a pomôcť mi, ak bolo treba. Aj pedagógovia boli ústretoví. Vždy sme sa vedeli dohodnúť, prispôsobili mi testy či skúšky. Nič nebol problém, bolo to len o vzájomnej komunikácii.“

Veľa skúšok mohla absolvovať formou ústnej odpovede. Rozprávanie jej absolútne vyhovuje. „Určite radšej rozprávam. Mám pocit, že je to prirodzenejšia súčasť môjho ja, takže pre mňa to bol vždy ten lepší variant. Samozrejme, nevyhla som sa ani testom, ale nebol problém si ich zväčšiť,” vysvetľuje špecifiká štúdia so zrakovým postihnutím.

Na komplikácie som narážala napríklad pri mapách alebo obrázkoch. Musela som vyučujúcim vysvetliť, že toto už nedám. Sú priveľmi farebné a nemám šancu vidieť rôzne odtiene. Bez problémov sme sa dohodli, pochopili ma a našli iný spôsob preverenia mojich vedomostí.

Vanesa je aktívna mladá žena. Limitujú ju ťažkosti s rozoznávaním farieb pri výbere oblečenia? „Oblečenie alebo obuv chodím nakupovať s niekým, komu dôverujem, o kom viem, že mi dobre poradí. Aj keď nevidím farby, viem povedať ‚toto je pre mňa až príliš tmavé‘ alebo ,v tomto budem vyzerať ako hruška‘, ,toto by možno aj šlo, ale veľkosť nie je dobrá‘, takže určite si viem vybrať, ale mať pri sebe poradcu je dobré.“

Nové výzvy

Život mladej ženy nie je len štúdium. Veľmi aktívna je aj v Únii nevidiacich a slabozrakých Slovenska. Zavítala sem ešte ako dieťa, aby jej pomohli s výberom pomôcok, zvládnuť prácu s notebookom s hlasovým výstupom, používať špeciálne lupy i bielu palicu.

„Občas sa stane, že ľudí prekvapí, že vidím, a predsa mám bielu palicu, ale veľmi mi pomáha. Je to dobrá pomôcka na orientáciu, a zároveň dobrý signál pre ľudí v okolí, že existujú i ľudia so zrakovým znevýhodnením,“ vysvetľuje Vanesa.

Palica jej pomáha zorientovať sa v priestore, uľahčuje jej cestu na MHD. Ak v prostredí veľa objektov splýva, napríklad s chodníkom, palica Vanese ukáže, kde je schod, plot a rôzne iné prekážky, napríklad črepníky, kamene a podobne.

„Samozrejme, aj ja som si zvykala, ale dnes by som nemenila, aj kvôli tomu, že sa mi začal zhoršovať stav sietnice. V zornom poli mám slepé miesta, akési kruhy, ktoré majú v strede tmu. Dnes už palicu beriem ako svoju súčasť, bez ktorej neviem fungovať,“ priznáva.

Dobrovoľníčka, divadelníčka i študentka

Vanesu môžete stretnúť aj ako dobrovoľníčku verejnej zbierky Biela pastelka. Rada pomáha iným a aj prijala ponuku a stala sa predsedníčkou jednej zo základných organizácií. Dokonca sa venuje divadlu. Môžeš ju vidieť na doskách Slovenského národného divadla v predstaveniach Divadla Zrakáč.

Aktuálne jej čas patrí i štúdiu, pretože už druhý rok študuje sociálnu prácu na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave. „Mojou hlavnou výzvou je ísť si za tým, čo chcem. To sa v plnej miere ukázalo najmä na strednej škole, kde som musela bojovať sama za seba. Nedávať hlavu dole a povedať si, ak človek chce, všetko ide.”

„Rada by som čitateľom odkázala, že sme ľudia ako vy. Hoci máme nejaké znevýhodnenie, či už zrakové alebo iné, sme ako vy. Vieme študovať, sami fungovať a mali by ste nás tak vnímať. Nehádzať nás do jedného vreca, že nič nedokážeme. Napriek tomu, že mám obmedzený zrak, nevnímam sa ako iná než ostatní.