Vlani som rečnila na konferencii TEDx. Rozprávala som o tom, aké je byť single, keď máte dávno po tridsiatke.
V hľadisku sedel mix generácií. Keď som publikum požiadala, aby sa prihlásili tí, ktorí sú single, vo vzduchu sa zjavila tretina rúk. Tretina!? Ako je to možné? Veď keď som bola single ja, cítila som sa ako jediná na celom svete. Cítila som sa neviditeľná. Neviditeľná tretina?
Mojím problémom nebola samota samotná – veď život vo vlastnej réžii býva pohodlný. Problémom bol akýsi pocit zlyhania, ktorý samota navodzuje – že sme sami, lebo nás „nikto nechce“, lebo nie sme „dosť dobrí“. Lenže je to ten najväčší omyl, ktorý nám navyše môže veľmi ublížiť.
V pároch predsa žijú tyrani, gambleri, neverníčky a neverníci, sebci, nemorálni zakomplexovanci, hlupáci a hlupáčky. Nie každý, kto sa žení a vydáva, vyzerá ako model z katalógu. Čo to teda vôbec znamená byť „dosť dobrý“? Ako spoločnosť posudzuje tú údajnú hodnotu? A čo s ňou má spoločné existencia vzťahu?
Nič. Existencia vzťahu je nepodstatná. Podstatná je jeho kvalita – či ho máme ako stabilnú základňu pre vlastný život alebo ako náplasť na strachy. Ak nám vzťah/-y chronicky nevychádza/-jú, pravdou skutočne je, že chyba nemusí byť v tých druhých. Tú „chybu“ treba nájsť vo vlastnom prístupe a ideálne ju aj poriešiť.
Mojou celoživotnou chybou bolo, že som sa samoty bála tak veľmi, že som radšej budovala akékoľvek vzťahy – aj nesprávne. V niektorých som denne rozmýšľala, že by som sa fakt mala rozísť. Lenže nemala som odvahu. Roky ubiehali, mená sa menili, princíp zostával.
Ak nad tým úprimne premýšľam, asi za to mohol pocit, že na nič lepšie nemám, že nikto iný ma nebude chcieť. A tak som bola s ľuďmi, ktorých som v skutočnosti nechcela ja. Som si absolútne istá, že túto istú chybu robia mnohí a mnohí tento text aj čítate. Robia ju naši kamoši, matky či súrodenci.
Čo s tým? Niektorí ľudia v takých vzťahoch zostanú až do smrti. U iných nastane polčas rozpadu, zväčša zapríčinený externými faktormi (kríza, nevera, zmena životných okolností). Samota si nás nájde, aj keď pred ňou utekáme ako v horore.
Stalo sa to aj mne. Po sérii rozchodov ma jedného dňa proste vyplo. Moja duša povedala stop. Môj reflex bol „rýchlo si niekoho nájsť“, ale moje srdce to ignorovalo. Roky som sa nedokázala zamilovať.
Na Tinderi som swajpovala doľava tak rýchlo, že som ponuku minula za dva dni. Nikto mi nevyhovoval, nikomu som neverila. Akoby môj organizmus nebol ochotný skúsiť to znova. Prestala som flirtovať. Ak ma niekto náhodou balil, cúvala som k najbližšiemu východu.
Samota je zvláštna vec. Prinúti vás premýšľať. O sebe, o vzťahoch, o skutočných pocitoch a prioritách. Vraciate sa do hlbokej minulosti, skúmate ju a hľadáte motívy citov a konaní. Je to ťažké, ale strašne zaujímavé. Niekedy to nejde bez pomoci. A až keď si dáte tento reset, dá sa pohnúť ďalej – von z matrixu.
Tento týždeň máme s frajerom výročie. Nechce sa nám veriť, že prešiel rok. Bez veľkého preháňania môžem povedať, že to bol najlepší rok v mojom živote. Poďakovať sa môžem samote. Až samota ma donútila počkať na človeka, ktorý je v mojich očiach výnimočný a ktorý sa ku mne až šokujúco hodí. Možno by som niekoho takého stretla už pred desiatimi rokmi, ak by som ich netrávila v nesprávnych vzťahoch v dôsledku nezmyselného strachu, že ma nikto iný nebude chcieť.
Na záver len jedna dôležitá poznámka. Vzťah nám dáva veľa príjemných vecí. Láska je príjemná, aj blízkosť, aj spoločné výlety. Platí však jedno otrepané a do kameňa vytesané pravidlo: Ak nie sme vyrovnaní sami so sebou, nebudeme vyrovnaní vo vzťahu a nebudeme ani dlhodobo šťastní. Niekto je šťastnejší v hlbokej samote. A je to tak v poriadku.
