Žiadni nacisti či herci, ale vrúcni ľudia, ktorí by vám dali to posledné, čo majú. Aj takto vyzerá Ukrajina rok od vypuknutia celoplošnej vojny.
Presne takto pred rokom 24. februára som mal ráno namierené do Michaloviec. Tam som mal dohodnutého hokejového trénera na rozhovor. Ten si však nikdy neprečítaš.
Ukrajinu napadlo Rusko a ja som po rannej porade namiesto štadióna skončil na hraniciach. Úplne nepripravený, s tenkou bundou a letnými teniskami, ktoré boli už po pár hodinách premočené.
Rovnako to malo aj množstvo Ukrajincov, ktorí utekali pred raketami, čo na nich poslal Putin. Ale s tým rozdielom, že ja som sa mal kam vrátiť.
Slovenskom krátko nato začali rezonovať názory, že Ukrajinci domácim ukradnú prácu a majú všetko zadarmo, hoci sem (niektorí) prišli na drahých autách. Dodnes mám pred očami slová dokumentaristu Pavla Pekarčíka: „Nikdy nemôžeme vedieť, či žena sediaca za volantom drahého auta nemá v nádrži natankované za posledné peniaze.“ A aj keby nie. Závidíme, že musela narýchlo zbaliť dieťa, muža nechať doma a šoférovať 2-tisíc kilometrov, aby prežila?
Vojna nielen na Ukrajine, ale aj doma
Začiatok vojny pre mňa neznamenal iba fakt, že si v obchode a na čerpacích staniciach musím priplatiť. Moja najbližšia rodina mi začala byť čoraz viac cudzia. Niežeby som to chcel. Do poslednej chvíle som sa snažil a stále sa snažím byť lepidlom, ktoré nás drží pokope. No ruská propaganda je, žiaľ, silnejšia.
Trhá mi srdce, keď sa po dvoch týždňoch v Bachmute, opuchu mozgu a hospitalizácii vrátim domov a vo dverách ma nevíta rodičovská láska, ale konštatovanie, že to si iba Ukrajinci ostreľovali vlastných.
Videl som desiatky mŕtvych tiel ukrajinských vojakov. Boli poukladaní jeden na druhom, pretože nefungovalo chladiace zariadenie. Z 50 tiel by ste dokázali dokopy „pozliepať“ možno 20 plnohodnotných tiel. „Veď v poriadku, sú to vojaci, tí musia rátať so smrťou,“ môže znieť niečí argument. V poriadku. Pamätáš si, keď sme čítali o hromadných hroboch civilistov v Buči, severne od Kyjeva? Nikdy nikomu neprajem zažiť pohľad na dav ľudí, ktorí čakajú iba na to, aby identifikovali svojho blízkeho, ktorého telo sa celé týždne rozkladalo na ulici. Pozostalí stáli v rade vedľa dvoch návesov, ktoré boli po strop plné silno zapáchajúcich tiel. Aká bola reakcia, keď som doma otvoril dvere? „Veď to sú iba herci.“
Namiesto údajných nacistov, „zákerných“ Židov a Ukrajincov, ktorí vraj vyvražďujú samých seba, som však počas uplynulého roka v Ukrajine stretol vrúcnych ľudí, ktorí síce majú zbombardovanú bytovku, no aj tak by ti dali to posledné, čo majú. Stretávam či už civilistov, alebo vojakov, ktorí mi pevne zovrú ruku a so slzami v očiach ďakujú celému Slovensku za podporu. Za to, že vo vojne nie sú sami.
„Ale pravda je aj tak niekde v strede“
Každý má právo na vlastný názor. Nie každého zaujíma politické dianie vo svete, prípadne sa v ňom dobre orientuje. No je to empatia a nie politika, ktorá by v nás mala vyvolať prirodzený pud pomôcť a ochraňovať niekoho, kto je v ohrození života. Niekoho, kto je slabší, zraniteľnejší.
Existuje množstvo foriem, ako prejaviť empatiu. Ukrajina ma však naučila, že humanitárna pomoc je síce pekná a praktická, no v konečnom dôsledku je to pomyselná čerešnička na torte. Pretože najväčšiu úlohu zohráva vyjadrenie súcitu a podpory – objatie, slová podpory, vypočutie a pochopenie druhého.
Pretože princípy postavené na empatii sú kľúčové v každej spoločnosti na svete. Nerobme ako spoločnosť kroky späť.
Čosi podobné si Slovensko zažilo v roku 1968, keď sem vpadli na príkaz Moskvy vojaci z vtedajšieho Sovietskeho zväzu a jeho „spriatelených“ štátov. Moskve sa nepáčilo, že sme túžili po väčšej slobode a chceli sa sami rozhodnúť, s kým môžeme ako krajina obchodovať, kam môžeme cestovať a čo si môžeme myslieť.
Je tu však jeden zásadný rozdiel. Kým v Československu sa politici a mnohí ľudia poddali, Ukrajina bojuje proti okupácii ako jeden celok. Od prezidenta cez politikov, vojakov až po rádových civilistov. Moskva pravdepodobne očakávala na Ukrajine politickú povoľnosť, ako to bolo svojho času u nás.
Tentokrát však nielen Ukrajina, ale aj celý vyspelý svet ukázal, že od podobných praktík sme sa ako spoločnosť posunuli výrazne vpred. Že jednota, sloboda a jednoznačné odsúdenie zla je silnejšie ako názory a presvedčenie pretláčané silou a krvou.
