Za 17 dní som prešiel spolu s českým dobrovoľníkom Peťom 6-tisíc kilometrov po Ukrajine. Vydali sme sa naprieč čerstvo oslobodeným územím, mestami ako Izium či Lyman.
„Načo to tam nosíte? Keby ste sa radšej otočili a odniesli to na Slovensko, tam, kde to naozaj treba. Ukrajinci tú vojnu aj tak iba naťahujú,“ vraví mi slovenský policajt na hraničnom priechode vo Vyšnom Nemeckom. Radšej si zahryznem do jazyka, chcem sa totiž vyhnúť rektálnej kontrole z pomsty.
Sadám do mercedesu, ktorý je plne naložený humanitárnou pomocou a dronmi. Ako auto, tak aj veci máme za úlohu odniesť vojakom na front. Prvé dni trávim v Zakarpatsku. Tu strieborný mercedes striekame na maskovací vzor. Auto sa totiž nesmie lesknúť, v opačnom prípade by ho jednoduchšie zameral ruský dron.
Vyrážam smer Charkov. Cesta je dlhá, upršaná. Pripadá mi to, akoby sme tie mraky ťahali so sebou. Smejem sa, že za to môže ten „zlý Západ“. Keď tam dorazíme, na benzínke už čaká špeciálna ukrajinská odmínovacia jednotka. Tí si prišli vyzdvihnúť humanitárnu pomoc.
Sú to vysmiati chlapi. Po chvíli začínajú rozprávať o svojej práci. „Bolo obdobie, keď počas šiestich dní zomreli následkom výbuchu míny šiesti naši ľudia,“ vraví jeden z nich. Dopĺňa, že ak by teraz skončila vojna, tak iba v Charkovskej oblasti je práce, čo sa odmínovavania týka, na desať rokov. Pre lepšiu predstavu, odmínovať a skontrolovať plochu s veľkosťou čerpacej stanice im zaberie päť hodín.
Naberám smer Barvinkove. Na vojenské blokposty som už zvyknutý. No po ceste naše auto zastavujú „detskí vojaci“ na svojom improvizovanom blokposte. Okamžite mi to vyčaruje úsmev na tvári.
„Dobrý deň, vaše dokumenty,“ vraví chlapec s kuklou na hlave a detským samopalom v ruke. Evidentne sa hanbia. Kdesi v aute leží ešte jedna čokoládová tyčinka. Podávam mu ju a chlapec nám dáva „zelenú“.
Po lícach sa vojakovi valili slzy
V noci prichádzam do Barvinkova. Ide o mestečko, ktoré je od Iziumu vzdialené 47 kilometrov južne. Práve Barvinkove slúžilo vojakom počas 6 mesiacov ako 3. línia. Boje sa sústreďovali okolo neďalekej dedinky Virnopilľa. Na tomto fronte bojovali najmä vojaci z Karpatskej Siče, čo je 49. brigáda spadajúca pod ZSU (Ozbrojené sily Ukrajiny).
V tejto brigáde slúži aj viacero Čechov a jeden Slovák. Po príchode do improvizovanej nemocnice v bývalej škôlke vidím, ako v kuchynke sedí Čech Martin. Zatiaľ čo si z auta vykladám svoje veci a prenášam ich dovnútra, viackrát prechádzam okolo neho.
On iba bezprizorne sedí, do reči mu príliš nie je. Vravím si, okej, veď je už skoro polnoc, asi je len unavený. Jeho stavu po chvíli rozumiem. Sedíme spolu pri stole a zatiaľ čo hladný hltám geniálne zemiaky s mäsovou omáčkou, Martin začína rozprávať.
„Včera sme mali akciu. V jednej dedinke sme mali zničiť ruské nákladné auto plné vojakov. Bolo nás pätnásť. S kamošom sme si povedali, že to zvládneme. Vyložili nás ďalej od domov, delilo nás od nich pole. Ja som mal v ruke Matador (protitanková zbraň, pozn. red). Bol som prvý, ostatní ma kryli. Plazili sme sa po poli, keď z domov pred nami vyletel dron,“ vraví Martin. Zovrelo mi hrdlo, pretože tuším, že toto happy end nebude. Netrvá dlho a Martinovi sa po lícach valia slzy.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Ako vyzerajú bývalé ukrajinské pozície a čo všetko tam môžeš stále nájsť.
- Prečo si nesmieš sadnúť do ruského tanku.
- Prečo musíš mať aj 50 kilometrov od frontu lekárničku stále pri sebe.
- Ako vyzerá práca HIMARS-ov.
- Aké sú bezprostredné výpovode obyvateľov Iziumu po oslobodení.
- Ako vyzerá ukrajinský „streetart“ počas vojny.
- Prečo sa nechodí za krajnicu.
