Náboženstvo Východu, ktoré už niekoľko storočí láka Európanov svojou exotickosťou.
V nasledujúcich riadkoch si v krátkosti predstavíme štvrté najvplyvnejšie náboženko-filozofické hnutie na svete, jeho prúdy, doktríny, históriu i samotného tvorcu.
Budhizmus vznikol niekedy v 6. - 4. storočí pred n. l. v Indii ako reakcia na zmeny v politickom a sociálnom usporiadaní spoločnosti. V tejto dobe lokálne monarchie vojenskou silou pohlcovali drobné horské republiky a menili ich na svoj obraz. Kastový systém prešiel úpravou – najvyššia postavená vrstva bojovníkov prestala plniť svoju funkciu a stávala sa parazitom. Rovnako aj náboženstvo prestávalo dávať zmysel – na vtedajšie prevedenie akejkoľvek obety bohom bola potrebná prítomnosť bráhmana, indického kňaza, nakoľko boli rituály príliš zložité a obyčajný človek by ich nemusel vykonať na náležitej úrovni.
Konali sa preto obrovské obetné sviatky trvajúce niekoľko dní. Zúčastnili sa ich desiatky kňazov a tisíce divákov, ktorí mali iba matnú predstavu o tom, čo sa pred nimi vlastne odohráva. Moc a vedomosti sa hromadili v rukách bráhmanov a tí si ich náležite strážili. Narástla kriminalita a s ňou aj nesúhlas s aktuálnym stavom. V tejto neistej dobe prichádza Budha so svojím učením.
Budhizmus bol pôvodne skôr etický / filozofický systém ako náboženstvo. Budha sa snažil vniesť harmóniu do medziľudských vzťahov tým, že predložil ľudom morálne zásady. Vo svojej podstate nepodporuje extrémy – ideálom nie je ani asketický mních, ani zhýralý milionár, ktorý nedokáže ovládnuť svoje pudy, ale umiernený človek žijúci „správne“ – podľa zásad a poznania pravdy.
Základ budhistického učenia tvoria štyri vznešené pravdy:
- Prvá pravda tvrdí, že život je strasť - duševné trápenie. Všetko v živote je pominuteľné, a tak sme od narodenia do smrti vystavení utrpeniu.
- Druha vznešená pravda nám hovorí, že toto utrpenie vychádza z hladu po živote, prichádza s našimi cieľmi, prianiami, s túžbou niečo dosiahnuť, vlastniť veci, byť slávny. Trápi nás, že nám niečo chýba – a keď to dostaneme, čoskoro sa objaví niečo nové, čo nás opäť ponorí do vôd neistoty a chamtivosti.
- Tretia pravda nám odhaľuje, ako sa môžeme strasti zbaviť. Túžba vzniká z nevedomosti. Keď sa zbavíme nevedomosti, ovládneme svoje priania, nebudeme túžiť po pominuteľnom a nedostaví sa ani utrpenie z toho, že niečo nemáme.
- Posledná pravda ukazuje cestu, ako dosiahnuť zánik utrpenia. Klasickou možnosťou k dosiahnutiu tohto cieľa je osemdielna cesta (astapáda). Človek, ktorý po nej kráča, má dodržiavať päť základných zásad, pochopiť štyri vznešené pravdy a prostredníctvom meditácie sa odpútať od zmyslových prežitkov a oslobodiť svoju myseľ. Osemdielna cesta tvorí správny názor, správne rozhodovanie, správnu reč, správne jednanie, správny život, správne úsilie, správne sústredenie a správnu meditáciu. Len týmto spôsobom môže človek dosiahnuť duševného pokoja.
Zavŕšením osemdielnej cesty je stav nirvány, stav absolútnej blaženosti, kedy sa duša rozplynie a spojí s duchom sveta. Nirvána preruší kolobeh neustáleho prevteľovania (samsára) a duša sa tak už nikdy nemusí vrátiť do života plného utrpenia.
Posvätné texty budhizmu vznikli na prvom budhistickom koncile, ktorý sa konal tesne po Budhovej smrti. Tieto texty zachytávajú najvernejšie Budhovo učenie. Popísanými zvitkami údajne zaplnili tri koše, od toho následne odvodili ich názov - Vinájapitaka pojednáva o pravidlách disciplíny, Suttapitaka spracováva Budhovho kázanie a Adhidammapitaka je súhrnom zmiešaných tém.
Budhisti nevykonávajú žiadne zložité rituály. Za svoj život sú zodpovední iba sami sebe, neklaňajú sa teda žiadnemu božstvu a neprosia ho o milosrdenstvo. Budhizmus sa vraj snaží zrovnoprávňovať ľudí - každý si môže pre budúcnosť vylepšiť spoločenské postavenie alebo dosiahnuť nirvánu, bez ohľadu na to, do akej spoločenskej vrstvy sa narodil. Každý svojím jednaním ovplyvňuje svoju karmu – tá je akýmsi merítkom, podľa vykonaných skutkov v predchádzajúcom živote (dobrých a zlých) sa rozhodne, či sa daný jedinec znova narodí ako chudobný alebo bohatý človek, zviera či démon.
Po Budhovej smrti vzniklo aj niekoľko škôl, ktoré síce nemenili základy učenia, ale používali napríklad odlišné metódy k oprosteniu sa od utrpenia. Vďaka popularite tohto učenia bolo taktiež na niektorých miestach nevyhnutné zrušiť zásadu, podľa ktorej mních nesmel pracovať a živil sa len z darov od druhých. Ako sa učenie šírilo medzi obyčajných ľudí, dochádzalo taktiež k jeho zjednodušovaniu a k absorbovaniu vplyvov iných náboženstiev.
V súčasnosti tak môžeme budhizmus rozdeliť na dve veľké prúdy – théravádu a mahájánu. Théravádový budhista sa snaží zlomiť kolobeh reinkarnácie a dosiahnuť absolútnu blaženosť. Mahájánový nudhizmus je zas označovaný ako „súcitný“. Ten, kto dosiahol nirvány, si podľa mahájánového výkladu môže zvoliť nové prevtelenie, obetovať vlastný úspech a vrátiť sa do života, aby pomohol aj ostatným vymaniť sa z cyklu znovuzrodenia. Týmto krokom sa stáva tzv. Bódhisattvou. V novom živote sa už nemusí starať o svoju spásu, takže má viac času na pomoc druhým. Tí si ho pre jeho rozhodnutie veľmi vážia. Jedným z bódhisattvov je napríklad dalajláma (v súčasnosti je ním Tändzin Gjamccho).
Budhizmus pochádza z Indie, v súčasnosti sa však vyznáva skôr v okolitých štátoch (Thajsko, Laos, Barma, Kambodža, Čína, Japonskom Vietnam, Kórea). Najznámejšími sú budhistickí mnísi v Tibete, ktorých spirituálny vodca je práve vyššie spomínaný dalajláma. Budhistické spoločenstvo však môžeme nájsť aj v Európe a Severnej Amerike. Na Slovensku a v Česku sa k tomuto hnutiu hlásia hlavne prisťahovalci z juhovýchodnej Ázie.
Budhizmus sa na prvý pohľad môže javiť ako "náboženstvo", ktoré vyzýva k odvrhnutiu všetkého materiálneho a k rezignácii na akúkoľvek snahu ovplyvniť okolitý svet. Preto pre nás môže byť trochu prekvapením, že sa Budhovo učenie šírilo hlavne pôsobením kráľa a vládnucich vrstiev. Pri bližšom skúmaní však zistíme, že budhizmus inštitúciu štátu skôr podporuje. Hoci kladie dôraz na duchovnú oblasť, nezatracuje materiálnu stránku človeka. Štát má zaisťovať materiálnu potrebu spoločnosti, aby sa ľudia vôbec mohli zaujímať o duchovné hodnoty, nie iba o boj o holé prežitie. Berie moc bráhmanov a vracia ju do rúk panovníka.
Kráľ tak podľa tradičných budhistických predstáv zaujíma špecifické postavenie v spoločnosti. Pretože má najväčšiu moc, je garantom spravodlivého fungovania štátu a zároveň najvplyvnejším šíriteľom budhistickej viery a jej ochrancom. Panovník/politik/vládnuca strana by preto mala ísť vždy príkladom. Aby mohol správne riadiť štát, sám musí dodržiavať zákon a poriadok. Musí byť sčítaný, aby rozhodoval spravodlivo, nenechal sa manipulovať strachom alebo hnevom. Kráľ svojím jednaním môže prispieť ku spáse svojich poddaných, ale aj ich zatrateniu. Vzhľadom ku svojmu údelu a povinnostiam má aj určité úľavy – napríklad môže dať niekoho zabiť, pokiaľ dotyčný ohrozuje fungovanie spoločnosti, bez toho, aby bola poškodená jeho karma. Za spásu svojich poddaných tak nesie priamu zodpovednosť.
Pokiaľ panovník neplní svoje povinnosti jeho poddaní majú naopak právo ho zvrhnúť a dosadiť na jeho miesto niekoho iného. Kráľ totiž nie je na tróne z moci nejakého boha (ako tomu bolo v Japonsku či v stredovekej Európe), ale na základe legendárnej zmluvy, ktorú kedysi ľudia uzavreli s človekom výnimočných vlastností. Vzdali sa tak časti svojej slobody, aby ich nový vládca ochránil.
Poďme si ešte na konci predstaviť niečo o samotnom tvorcovi štvrtého najvyznávanejšieho filozofického systému na svete, ktorého myšlienky vyznáva 300 – 500 miliónov ľudí. Zakladateľ budhizmu nie je len bájnou postavou z legiend a kníh. Pôvodne sa volal Siddhártha Gautama a žil na severe Indie. Obyčajne sa vraví, že žil približne v rokoch 560-480 pred n. l., ale možno až v 4 storočí pred n. l. India vtedy bola rozdrobená do mnohých malých štátov. Monarchie z nížin rieky Gangy a Jamuny sa však postupne rozširovali a pohlcovali malé republiky, založené na vláde kasty bojovníkov. To prinieslo zmeny v sociálnom usporiadaní celej spoločnosti a tým pádom aj neistotu a hľadanie nových hodnôt.
Vtedajšie náboženstvo už nedokázalo uspokojivo odpovedať na existenciálne otázky. Vznikali tak rôzne náboženské a filozofické výklady sveta, ktoré šírili šramani či nemajetní pútnici. Siddhártha Gautama bol synom kniežaťa, následníkom trónu a nejakú dobu i samotným panovníkom, ktorý svoju krajinu i poctivo viedol. V 29 rokoch však opustil palác aj rodinu a stal sa z neho asketický potulný mních hľadajúci príčiny ľudského utrpenia. Označenie Budha (osvietený, prebudený) prijal potom, čo sa mu zjavili štyri vznešené pravdy. Tie potom šíril medzi bežných ľudí ako jeden zo šramanov. Otvorene popieral, že by bol bohom, hoci ho niektoré prúdy budhizmu prakticky zbožštili.
Budha aj jeho žiaci kládli dôraz hlavne na obsah učenia, nie na jeho osobu, takže sa prvý Budhov životopis objavil až v 2. storočí n. l., čo samozrejme dopomohlo ku vzniku mnohých legiend. Jedna z nich hovorí, že bol dlho očakávaným dieťaťom, ktorého narodenie sprevádzalo zemetrasenie a ničivé búrky. Ešte pred pôrodom mala jeho matka sen o bielom slonovi, ktorý do nej vstúpil.
Malý Siddhártha vyrastal v paláci, kde mal ako budúci monarcha všetko, čo v živote potreboval. Ako dospelý štyrikrát navštívil ulice kráľovského mesta – pri prvých troch návštevách sa stretol iba so zlom, utrpením, chorobami, starobou a smrťou. Na štvrtýkrát však stretol asketického mnícha, z ktorého tváre vystupovala vyrovnanosť aj napriek tomu, že nič nemal. Toto stretnutie Siddhárthom otriaslo natoľko, že sa rozhodol pátrať po príčinách všadeprítomného utrpenia. Odišiel preto od rodiny a po dlhej púti zaspal pod stromom poznania. V sne našiel odpoveď na svoje otázky, stal sa osvieteným - čiže Budhom.
