Fenoménom menejcennosti sa zaoberali odborníci už v 19. storočí. Jednu z najviac vystihujúcich teórii položil rakúsky psychiater Alfred Adler.
I keď žijeme v dobe hojnosti a blahobytu, ľudia sú azda nešťastnejší ako kedykoľvek predtým. Depresia a úzkosť sa stávajú novodobými epidémiami, ktoré sú práve mnohokrát dôsledkom našich vnútorných myšlienok ako „nie som dosť dobrý“, „som smoliar“, „som bezcenný“ alebo „nezvládnem to“. Na prvý pohľad usmiate tváre na verejnosti sa v súkromí obývačky či pracovne často menia na nespokojné a nešťastné. Príčiny, kvôli ktorým k tomuto javu dochádza, je mnoho, no generalizáciou môžeme prísť na skutočný koreň problému. Tým je do značnej miery konzumný štýl života, ktorý stojí na výroku „Konzumuj a budeš šťastný“. Ten, kto teda konzumovať nemôže, je podľa tejto rovnice nešťastný.
Mnohí ľudia majú preto pokrivenú vieru v to, že až budú mať veľa peňazí, obrovský dom a luxusné autá, budú skutočne šťastní a konečne nadobudnú aj pocit vlastnej hodnoty. Takéto presvedčenie je však nanajvýš mylné, keďže depresia a úzkosť sa vyskytujú v bohatých vrstvách takisto ako v tých chudobných. Rozdiel je len v tom, že v bohatých kruhoch sa tieto problémy lepšie skrývajú. Nadobúdanie sebahodnoty sa tiež sprostredkúva potrebou byť neustále dokonalý a neomylný. Takéto nastavenie mysle je však úplne mimo realitu, keďže každý človek vo svojom živote chybuje a nie vždy podá taký výkon, aký by mu prináležal.
Narážam na komplex menejcennosti, pojem, ktorý sa v širokej verejnosti používa častejšie, ako by mu prináležalo. Zjednodušene povedané, ide o pocit človeka, ktorý má značný problém so zaradením sa do kolektívu, resp. s prijatím reálneho seba. Zvyčajne sú tieto vnútorné pocity veľmi dobre maskované. Drahé oblečenie, šperky, najnovší mobil v prípade, že si to môže dotyčný finančne dovoliť. Ak takýmito prostriedkami neoplýva, uchyľuje sa k zvýšenej agresii a nadmernej kritickosti voči svojmu okoliu.
Presvedčenia, že až budem vlastniť dostatok majetku, potom budem šťastný, však nie sú jediné, ktoré sa v našich mysliach objavujú. V podstate sa môžu týkať úplne všetkého, po čom túžime. Narážam na známy fenomén: „Až dosiahnem toto a toto, budem skutočne šťastný“. Problém je v tom, že pocit šťastia a naplnenia sa v nás zväčša udrží len na chvíľu a po čase zase odznie, tým pádom si dávame ďalšie a ďalšie ciele a vlastne sa tak celý život naháňame za prostriedkami, ktoré ako si myslíme, nás privedú k vytúženému pocitu šťastia. Závislosť vlastnej hodnoty na vonkajších podnetoch je pritom hlavným kameňom úrazu, pretože pocit naplnenosti a hodnoty musí vyhádzať z nášho vnútra a nemôže byť závislý od stavu bankového účtu či spoločenského postavenia.
Ak by sme komplex menejcennosti postavili vedľa zdravej sebakritickosti a pokore, kde by sa nachádzala? Od sebakritického pohľadu sa odlišuje tým, že človek má potrebu svoje pocity skrývať či cloniť nadmernou kompenzáciou. Človek pokorný je zase zmierený sám so sebou a prijíma sa so všetkými svojimi chybami, jedinec trpiaci komplexom menejcennosti sa nedokáže prijať taký, aký je.
Tento fenomén ako prvý opísal francúzsky psychiater Pierre Janet, na ktorého neskôr naviazali Sigmund Freud a Alfred Adler. Práve tretí menovaný vypracoval vskutku zaujímavú teóriu samotného vzniku komplexu menejcennosti. Podľa Adlera vzniká takýto pocit okamžite po narodení, keď je dieťa slabé a odkázané na pomoc druhých. Je skrátka závislé na tom, čo mu najbližší doprajú, ako sa o neho postarajú. Bez pomoci by bolo odkázané na zánik. Vo chvíli, kedy dieťa začne chodiť a hovoriť, môže stále zažívať, že svoje ciele a potreby nemôže zrealizovať. Pocity slabosti a bezmocnosti z detstva sa pritom môžu do človeka hlboko vpísať a prejavovať sa vo vyššom veku práve komplexmi vlastnej nedostatočnosti.
Príčina teda tkvie zo začiatku zo slabosti fyziologickej (slabosť vlastného tela), ktorú nazval ako orgánovú menejcennosť, tá sa postupne rozvinie do pocitov menejcennosti a tie do samotného komplexu. K zosilneniu pocitov môžu prispieť rôzne fyzické nedostatky, očné vady, poruchy reči atď., no taktiež pretrvávajúci nedostatok zdrojov v rodine alebo nesprávny spôsob výchovy. Ani takéto problémy však nemusia nutne znamenať rozvoj pocitov menejcennosti. Stane sa tak až vtedy, keď je dieťa za svoje nedostatky zosmiešňované či keď sa rodičia vo svojej situácii ľutujú.
Paradoxom je, že komplex menejcennosti môže veľmi rýchlo rozvinúť komplex nadradenosti. Keďže každý jeden z nás zrejme chce, aby ho druhí ľudia brali vážne, vnímali jeho kvality a tým aj jeho hodnotu, človek, ktorý o sebe pochybuje, môže mať tendenciu dávať svoje schopnosti najavo až príliš. Typické prejavy takéto správania sú časté a nadmerné chválenkárstvo, používanie sarkazmov a arogancia voči ostatným. Je zaujímavé, že okolie bude pravdepodobne obdobne správajúceho sa človeka vnímať ako „namysleného“, no jeho problémom je presný opak. "Každý z nás sa dopúšťa chýb, dôležité ale je, že svoje chyby môžeme napravovať“, hovorí Adler.
