Čo pre ľudí znamená smrť a je pre nás zlá? Fakty, no i úvaha o tom, kam po smrti zmizne naša identita.
Každý vníma smrť človeka inak. Niekto ju vníma ako odchod do iného sveta, ďalší ako desivý moment alebo zasa ako zlom v živote, kedy sa všetko končí. Pravdupovediac, na smrť neexistuje ani skutočná definícia. Jasné, máme tu klinickú smrť, teda zástava mimoriadne dôležitých orgánov nezlúčiteľná so životom a je tu aj biologická smrť, porušenie mozgového tkaniva, definitívny koniec. Mnoho z nás si však smrť predstavuje ako moment, kedy vedomie opustí ľudské telo alebo skončí.
Naše telo si po smrti prejde zložitým radom procesov. Mozog napríklad na mimoriadne krátku chvíľu spanikári a vydá toľko mozgovej aktivity, ako si ešte nikdy nezažil. Potom však náhle zastaví a ty si mŕtvy. Mimochodom, práve v tomto obrovskom impulze mozgovej aktivity sa deje slávny tunel s bielym svetlom na jeho konci. Nemá ísť o nič fantastické, iba o halucináciu, ktorú nám mozog podsúva. Tvoje telo začne chladnúť asi o teplotu 1,7 stupňa za hodinu. Nebudeš mať kyslík, bunky preto začnú hniť. Koža zbledne, pretože gravitácia stiahla krv do dolných častí tela (predpokladáme, že ležíš). Za pár dní sa do teba pustia baktérie, začneš smrdieť a možno sa na teba dokonca vrhnú aj červy. Paráda. Vážne, spopolnenie má svoje výhody.
Tebe to však môže byť jedno. Jednak preto, že v prvom rade tvoje vedomie končí. Všetci tak nejak predpokladáme, že vedomie sa deje v hlave, no aj napriek predchádzajúcim odsekom hlava stále dokáže chvíľu fungovať po jej sťatí. Z éry francúzskych gilotín sa tradujú príbehy o vedcovi menom Antoine Laurent Lavoisier. Z chémie určite vieš, že definoval zákon zachovania hmotnosti a položil základy termochémie. Potom bol popravený. Jeho posledná služba vede bola dohoda s jeho známym, rozhodol sa totiž, že po poprave sa bude snažiť žmurkať tak dlho, ako to len zvládne a muž to mal zaznamenať. Ten to prisľúbil a hlava po oddelení dokázala žmurkať tridsať sekúnd.
Mnoho ľudí sa bojí smrti. Respektíve, skôr sa boja neznámeho. Akokoľvek sa totiž budeš snažiť, nikdy si nepredstavíš, aké je to byť mŕtvy. Pre náš mozog je skrátka nemožné predstaviť si, že nefunguje. Nedokážeme pochopiť, že tu proste nie sme. Naše predstavy sú poväčšine sprevádzané tým, čo nám behá pred očami alebo aké signály nám dávajú iné zmysly, no po smrti nám pred očami nebehá nič a zmysly nefungujú. Ako by sme si teda vykonštruovali predstavu, keď nemáme z čoho?
Ak ťa však predchádzajúce riadky zneistili, vôbec sa nemáš čoho báť. Mnoho sociológov prirovnáva smrť k spánku. Keď zaspávaš, postupne o sebe strácaš vedomie, no nikde tu nie je ten moment, že tu, odteraz spíš, bdenie skončilo. Ako sa zobúdzaš? Tiež to netušíš. Jediné, čo počuješ, je otravný budík, no nemáš ani len poňatia, ako sa darilo tvojmu vedomiu pred zlomkom sekundy.
Mnoho ľudí, mnoho názorov na to, čo sa po smrti deje (článok o najvzrušujúcejších teóriách). Niekto si myslí, že sa zmeníme na iného človeka či bytosť a populárna je aj teória, že je toto všetko len sen a po smrti sa z neho zobudíme. Aj keď je stále mimoriadne pravdepodobné, že po smrti už nebude nič, vôbec ti to nemusí byť ľúto, lebo po tvojom úmrtí si už aj tak nebudeš nič pamätať. Smrť však máme zakódovanú ako niečo, čo úplne nechceme, aby sa stalo.
Smrť však môže byť aj príjemnou udalosťou, priam vyslobodením. To však neznamená, že by si mal zaujať prístup: Načo to všetko robím, keď aj tak zomriem? (odpoveď je, aby si spravil život krajší ostatným). Mnoho ľudí bolo oživovaných a srdce sa im zastavilo a aj keď nešlo o stopercentnú smrť, bolo to to najbližšie, ako sa k smrti kedy priblížime ako živí ľudia. Snáď nikto nepovedal, že by bola smrť zlá, nepríjemná. Všetky prídavné mená boli pokojná, blažená, bezbolestná, vzrušujúca. Presne ako pri spánku.
Výpovede ľudí sa však líšili vtedy, keď padla otázka, ako to vlastne celé prebehlo. Najväčší spor bol o dĺžku celého umierania. Niekto povedal, že to bolo v momente, ďalší zasa, že to prebehlo postupne. Niekoľko ľudí prehlásilo, že sledovali, ako sa im postupne vypínajú zmysly. Zrak bol vždy posledný.
Ak nechceš zomrieť, malo by sa to dať zariadiť. Počkať, čože, ja nemusím zomrieť? No, snáď. Asi takto prebieha rozhovor ľudí so spoločnosťami, ktoré zatvárajú záujemcov do kryokomôr. Pointa je jednoduchá. Zaplatíš asi do 200 000 eur, necháš sa zavrieť a si zmrazený dovtedy, kým sa nepodarí vymyslieť niečo, čo ťa vylieči. Druhým problémom je, že ešte ani nie je technológia na bezpečné rozmrazenie, čiže keď sa necháš zamraziť, dúfaš, že to snáď celé nejako dobre dopadne. Na to, aby si sa zmrazil, nemôžeš mať v bunkách vodu, keďže ľad zaberá viac miesta ako voda. Pri zamrazovaní by ťa teda ľad v tvojom tele roztrieštil, preto ti vodu v bunkách vymenia za kryoprotektant (ak si to predstavíš ako nemrznúcu zmes, nič nepokazíš). Celý proces zamrazovania sa nazýva vitrifikácia a končí sa vhodením tvojho tela do tekutého dusíka s teplotou asi -195°C (článok o zmrazovaní ľudí).
Potom tú máme transplantáciu. Tá sa ešte nedeje, našťastie. Predtým, než sa však pustíme do tejto témy, sa najprv spýtajme, kto si ty a čo ťa robí tebou. Tvoje myšlienky? Tvoje spomienky? Tvoj výzor? Tvoja minulosť? Tvoje správanie? Aj keď sú tvoje telesné proporcie významnou časťou tvojej existencie, asi sa zhodneš, že v hlave sa ti toho deje trošku viac. Tvoje vedomie totiž tvorí spád tvojho života práve odtiaľ, a tak vznikol zvrátený nápad, že keď ti telo prestane fungovať, tak sa hlava presunie na iné telo a žiješ ďalej. Ešte sa to nerobí (len na zvieratách), no čoskoro bude. V kóme sa hlava oddelí od tela a pridelí sa k darcovskému. Darca však zomrie, respektíve už je klinicky mŕtvy, no jeho funkcie sa dokážu obnoviť s novou hlavou a pravdepodobne aj novým vedomím. Tento rok to chce prvýkrát na ľuďoch zvládnuť jeden vedec (článok o transplantáciach).
Počet zamrazených ľudí v jednej zo spoločností počas rokov.
Už sme sa niekoľkokrát zamýšľali nad tým, čo je to vlastne vedomie a ako funguje. Mnoho ľudí však verí aj na niečo zvané duša, čo je v predstave ľudí akési čisté fiktívne kúzlo definované našimi skutkami. V podstate každé rozmýšľanie vieme nejako oddôvodniť prebiehajúcou chemickou reakciou v mozgu, čo vlastne existenciu duše popiera, no je tu experiment z roku 1901. Asi by si čakal, že v roku 1901 by sa veda ustálila na nejakom racionálnom leveli, no Duncan McDouglas, americký fyzik, si požičal šesť umierajúcich pacientov.
Mali tuberkulózu a jednoducho ich položil na váhu a čakal, kým zomrú. To nebolo ťažké určiť a keď z tohto sveta odišli, ich hmotnosť sa v priemere znížila o 21 gramov. Otázka je, čo to spôsobilo. Odpoveď sú telesné tekutiny či vzduch v pľúcach, ktoré sa po smrti spľasnú. To však automaticky neznamená, že duša neexistuje, aj keď je veľmi nepravdepodobné, že by existovala. Je len jednoducho nemožné vylúčiť zo straty hmotnosti všetky telesné prejavy smrti a vypočítať, či naozaj nejaká duša či vedomie zmizlo. To len tak, na zamyslenie. A čo si myslíš ty? Čo sa deje po smrti? Zmizneme, reinkarnujeme sa alebo kam sa podeje naše vedomie?
