V tom čase to bol iba vágny protest, ktorý nepriamo spustil vojnu o nezávislosť.
Americké kolónie v 18. storočí boli súčasťou Britského impéria a Koruna ich vnímala ako jednu z mnohých súčastí svojho mocnárstva. V Londýne si nikto poriadne neuvedomoval, že kolonisti už nepociťujú lojalitu ku kráľovi a sú pripravení ukončiť jeho nadvládu. Na začiatku to však každý kolonista vnímal po svojom a dôležitejšie bolo, aby tým neutrpeli jeho osobné záujmy. Americký patriotizmus bol v tom čase rovnako v kolíske a aj keď je Bostonské pitie čaju považované za jeho hlavný prejav, v skutočnosti hájilo skôr záujmy konkrétnych skupín, než vznikajúceho národa.
Bostonský čajový večierok alebo Bostonské pitie čaju bola udalosť, ktorá sa, v širšom kontexte, radí medzi udalosti vojny amerických kolónií za nezávislosť nad britským impériom. Napriek svojmu epizodickému charakteru sa udalosť z decembra roku 1773 významne zapísala ako jeden z medzníkov boja amerických kolonistov za nezávislosť.
V hlavnom meste štátu Massachusetts, v Bostone, zakotvili koncom roku 1773 tri lode Východoindickej spoločnosti, ktoré do amerických kolónií privážali čaj. Prvá loď zakotvila v bostonskom prístave 28. novembra 1773. Avšak loď zostala kotviť na mori a jej kapitán odmietol vyložiť náklad z obavy pred vzburou bostonských obyvateľov. Východoindická spoločnosť mala v tom čase obrovský prebytok čaju vo svojich britských skladoch, preto sa britský parlament rozhodol vyriešiť tento problém na úkor kolónií a túto snahu podporil konkrétnymi legislatívnymi krokmi. Obmedzovanie hospodárskeho rozvoja kolónií prostredníctvom hospodárskych zákonov nebola prax, ktorá by bola pre niektorú zo zainteresovaných strán prekvapujúca. Obmedzovanie hospodárskeho rozvoja kolónií a intenzívnejšie zdaňovanie na úkor materského územia Británie sa už skôr postaral napríklad Charles Townshend. Zastával post britského ministra financií a do histórie vstúpil najmä návrhmi zákonov, ktoré dodnes nesú jeho meno. Townshend sa tým nepriamo postaral, že jeho zákony viedli napokon k definitívnemu rozkolu medzi americkými kolonialistami a britskou mocou.
Charles Townshend
Zákony, ktoré britská vláda vydávala, obmedzovali, znevýhodňovali a diskriminovali obyvateľstvo svojich kolónií, teda neboli pre amerických kolonistov žiadnou neznámou. Avšak v jednoduchej rovnici každé nové obmedzenie zo strany Veľkej Británie vyvolávalo väčšiu vlnu odporu zo strany svojich kolónií. V tomto smere boli najintenzívnejší práve kolonisti zo severoamerických kolónií, ktorí si pomerne rýchlo začali uvedomovať odlišnosti medzi nimi a britskou mocou. Korunu čoraz viac prestávali vnímať ako zástancu svojich záujmov. Po tom ako sa opatrenia britskej vlády zintenzívňovali, rástla aj vlna odporu medzi americkými kolonistami. Za následok tejto jednotnej vlny odporu možno považovať aj vznik odbojových hnutí, akým bolo aj hnutie Synovia slobody. Do čela tejto organizácie sa v Bostone prepracoval neskorší iniciátor Bostonského pitia čaju – Samuel Adams.
Samuel Adams
Bostonský čajový večierok bol v istom zmysle, síce nie prvým, ale doposiaľ najradikálnejší prejav odporu voči korune. Tejto udalosti predchádzal napríklad tzv. Bostonský masaker, ktorý sa odohral v tom istom meste ako neskoršie „čajové besnenie“. Reakciou na Townshendove zákony boli otvorené protesty v mestách Boston a New York, kde udalosti dospeli až do takých rozmerov, že miestne samosprávy prestali vykonávať svoje funkcie. Guvernér kolónií sa obával otvorenej vzbury a preto do týchto miest povolal britské vojenské posádky. V Bostone, ktorý mal v druhej polovici 18. storočia približne 16 000 obyvateľov, sa usadili dva britské regimenty s približne 4 000 mužmi. Trovy na ubytovanie a stravovanie vojska, pochopiteľne, museli znášať obyvatelia Bostonu, čo napokon viedlo k otvorenému odporu. Zvýšenie počtu britských vojakov v meste napokon neviedlo k upokojeniu, ale k zvýšeniu napätia. Naplno sa rozhoreli 5. marca 1770, keď skupinka bostonských vzbúrencov začala hádzať do britskej vojenskej posádky snehové gule. Vzápätí sa k tejto skupine pridali ďalší obyvatelia, čím sa počet bostonských vzbúrencov znásobil. Navyše snehové gule mali „tajnú prísadu“, ktorou boli kamene. Britská posádka toto napätie nevydržala a do davu vystrelila salvu. Dav sa následne rozutekal, pričom na mieste zostalo niekoľko mŕtvych. Táto udalosť ešte viac narušila vzťahy medzi kolonistami a koloniálnou mocou. Bostonský masaker prispel svojim dielom k budovaniu názoru, že americké a britské záujmy nie sú totožné.
Bostonský masaker
Napätie, ktoré sa v druhej polovici 18. storočia na americkom kontinente stupňovalo, malo teda viacero príčin. Prvou a základnou príčinou boli legislatívne obmedzenia voči americkým kolonistom. Prvým, ktorý dokonca predchádzal Townshendove zákony, bol tzv. Stamp Act (1765). Stamp Act bol vôbec prvý zákon, ktorým Koruna zdaňovala svoje kolónie na základe priameho výnosu z Londýna. Americké kolónie sa totiž neboli schopné dohodnúť na tom, ako budú financovať svoju ochranu, ktorú zabezpečovali britské vojenské jednotky. Britský parlament to preto vyriešil sám a po svojom. Stamp Act alebo Zákon o kolkoch prikazoval, aby všetky úradné dokumenty, potvrdenky, ale aj noviny, boli tlačené na špeciálnom papieri vybavenom známkou, čím sa takto označený papier, pochopiteľne, zdanil. Stamp Act bol pre odpor a bojkot napokon o rok zrušený, avšak ďalšie nevýhodné normy na seba nenechali dlho čakať.
Britské zákony v dobovom vyobrazení
Ďalším dôležitým zákonom, ktorý bol prijatý v predvečer Bostonského čajového večierku, je tzv. Tea Act (máj 1773). Dá sa povedať, že Tea Act je zároveň „spúšťačom“ udalostí v bostonskom prístave. Zároveň je akýmsi vyvrcholením snáh londýnskej vlády o hospodárske ovládnutie amerických kolonistov. Bol prijatý v roku 1773, ako posledná možnosť, ktorou sa britská vláda snažila zvýšiť svoje oklieštené príjmy a zároveň vytrhnúť Východoindickú spoločnosť z krízy, v ktorej sa zmietala. Východoindická spoločnosť mala, ako sme už naznačili, obrovský prebytok čaju vo svojich skladoch a Tea Act predstavoval ďalšiu možnosť, ako sa tohto prebytku výhodne zbaviť. Taktiež je dôležité zdôrazniť, že Tea Act je zákonom, ktorý reaguje na zrušenie predchádzajúcich legislatívnych noriem – Stamp Act a Townshendove zákony. Americkým kolonistom sa darilo bojkotovať jednotlivé pokusy britského parlamentu o zdanenie, no Koruna sa v podstate opakovane snažila „priniesť“ ďalšie zákony, ktoré by upravovali dane v kolóniách. Stamp Act, ktorý bol v skutočnosti odignorovaný bojkotom bol zrušený hneď v nasledujúcom roku po svojom prijatí. Prepracovanejšie zákony lorda Townshenda sa zameriavali na viaceré komodity, ktoré mali po novom podliehať vysokému daňovému zaťaženiu. Vydržali tri roky (1767 – 1770) a zrušené boli hlavne preto, že postihovali enormné množstvo komodít (napr. dovoz skla, kože, farbív, čaju, atď.), medzi ktorými bolo aj clo na papier. Townshend tak do svojho návrhu zákonov z časti zakomponoval aj nepopulárny Stamp Act. Townshendove zákony preto nemohli byť v kolóniách prijaté s pochopením a ani ako krok britskej vlády, ktorý mal viesť k zmierneniu napätia. Po ďalšej vlne odporu bol londýnsky parlament nútený zrušiť aj Townshendove zákony, avšak v Británii nebola vôľa, aby si kolónie diktovali podmienky a preto bolo len otázkou času, kedy parlament príde s novým návrhom na zdanenie svojich kolónií. Týmto návrhom sa napokon stal Tea Act.
Lord North
Tea Act bol dielom Townshendovho nástupcu na poste ministra financií – lorda Northa. Lord Frederick North, konzervatívny šľachtic, si z vydaním svojho zákona počkal, kým sa situácia v kolóniách aspoň o čosi zmierni. Až keď sa zdalo, že nálady v kolóniách sú stabilizované, nový minister financií sa rozhodol k ďalšiemu kroku. Tea Act v podstate zavádzal zdanenie dovážaného čaju v takej miere, že tento čaj bol lacnejší než dokonca čaj, ktorý bolo možné získať iba na čiernom trhu. Navyše dovoľoval, aby Východoindická spoločnosť poskytovala dovážaný čaj maloobchodníkom a vybraným veľkoobchodníkom priamo, čím obchádzala amerických dodávateľov tejto komodity. Znamenalo to nielen hrubý zásah do vnútorného koloniálneho trhu, ale taktiež aj osobnú urážku veľkoobchodníkov, ktorí de facto boli odstavení z tejto „hry“. Z pohľadu súčasníka sa zdá až neuveriteľné, že by také čosi ako čaj mohlo spustiť takú vlnu odporu ako v prípade kolónií. Avšak za sporom o čaj išlo o čosi viac. Išlo o vybudovanie priameho monopolu, ktorý ignoroval koloniálnych veľkoobchodníkov. Britská vláda udelením monopolu Východoindickej spoločnosti v podstate vážne „prestrelila“. Tea Act preto nemožno vnímať iba ako samostatný zákon, ale ako zavŕšenie snáh londýnskej vlády o ovládnutie kolónií bez použitia zbraní. Taktiež by bolo zaujímavé hľadať odpoveď na otázku, prečo sa Koruna rozhodla porušiť tradíciu budovania svojej autority, keď v predchádzajúcich desaťročiach získavala lojalitu kolonistov umiernenými zásahmi do ich životov. Británia udržiavala lojalitu citlivo a s ohľadom na tradíciu. Kolonisti boli spokojní a vystúpenie voči Korune bolo neprijateľné. Ak by britská vláda nezmenil spôsoby a ku kolonistom by sa naďalej správala podľa tohto scenáru, USA by dnes možno neexistovali. Tea Act dosiahol vrchol amerického tolerovania nových spôsobov vlády a jeho priamym vyústením je samotný Bostonský čajový večierok.
Britský kráľ Juraj III.
Vysypanie nákladu čaju do mora predchádzala však ešte jedna skutočnosť, ktorú priamo zapríčinil Tea Act. Spojenie viacerých, doposiaľ oddelených, skupín amerických kolonistov do jedného vlasteneckého bloku. V kolóniách totiž spájala jednotlivé vrstvy obyvateľstva iba jediná vec – odpor voči britskej moci. Inak tieto skupiny neboli jednotné v tom, ako by mali riešiť vzťahy s Korunou. Existovali vedľa seba umiernené a aj radikálne skupiny, ktoré sa vyznačovali nielen mierou lojality, ale tiež ostrosťou vlastných názorov na to, ako by mala byť kríza riešená.
Kolonisti útočia na britské obchodné lode prezlečení za indiánov
Práve Synovia slobody vedení Samuelom Adamsom, v noci 16. decembra 1773, vnikli na obchodné lode Východoindickej spoločnosti a čaj, ktorý tieto lode privážali do bostonského prístavu vysypali do mora. Radikáli tento protestný akt vykonali v prezlečení za Mohawkov. Bostonské pitie čaju sa tak stalo otvoreným aktom odporu voči zákonom a politike Veľkej Británie. Reakcie boli odlišné. Mnohí sa báli odplaty Britov. Iní zasa oceňovali hrdinstvo rebelov. V Bostone bolo verejným tajomstvom, kto všetko bol do útoku na obchodné lode zapojený. Napriek vyšetrovaniu však úrady nezískali informácie, ktoré by viedli k dolapeniu čo i len jediného z nich. Kolonisti posilnení týmto činom začali pripravovať výraznejšie povstanie s plánom diktovať Korune podmienky. Británia reagovala posilnením svojich posádok v kolóniách, čo priamo viedlo k odporu domáceho obyvateľstva. Situácia sa stávala neudržateľnou a vojna bola na spadnutie.
Rekonštrukcia bitky Britov a kolonistov
Aké je však skutočné miesto Bostonského čajového večierku v týchto širších súvislostiach? Tak ako v celkovom kontexte amerického boja za nezávislosť veľmi paradoxné. Na jednej strane išlo iba o istú epizódu, ktorá napomohla k rozpútaniu vojny. Na druhej strane však aj zo širšieho spektra je Bostonské pitie čaju dôležitou epizódou pre americké dejiny. Iba na základe budovania amerického nacionalizmu, uvedomovania si svojej odlišnosti voči materskej koloniálnej mocnosti, ale takisto uvedomenia si vlastnej sily mohlo prísť k otvorenému odporu voči londýnskej vláde.
