Ako vznikla angličtina a prečo sa nám zdá ľahká? Ktoré keltské jazyky stále existujú a čím je výnimočná slovenčina? Odpovede na tieto a ďalšie zaujímavé otázky nájdete v druhej časti seriaĺu o európskych jazykoch.
V prvom dieli sme sa oboznámili s pôvodom Indoeurópanov, ich prvými známymi predstaviteľmi – tajomnými Chetitmi a ďalšími indoeurópskymi jazykmi v Európe. V druhej časti sa pozrieme na zvyšne indoeurópske jazyky starých Keltov, Slovanov a Germánov, ktorých dnešnú podobu používa drvivá väčšina dnešnej Európy.
Baltoslovanské jazyky
Táto skupina je tvorená dvoma podskupinami: baltské a slovanské jazyky. Tie zdieľajú podobné vlastnosti, čo spolu s geografickou polohou vyústilo do predpokladu spoločného pôvodu. Pôvodný prajazyk vznikol zrejme medzi 15. až desiatym storočím pred n.l. vo východnej Európe.
Baltské jazyky sa delia na východné a západné. Z nich preživšie sú len dva východné: lotyština a litovčina. Medzi zaniknuté patrí napr. pruština (nemýliť si s pruskou nemčinou, stredovekým nárečím nemeckých osadníkov v Pobaltí), či kurština. V súčasnosti majú baltské jazyky len asi 5,5 milióna hovoriacich a to predovšetkým na území Lotyšska a Litvy, kde patria medzi úradné jazyky. Baltské jazyky sú známe tým, že si spomedzi všetkých indoeurópskych jazykov zachovali najviac pôvodných indoeurópskych prvkov a to hlavne litovčina. Zaujímavosťou baltských jazykov je to, že neobsahujú takmer žiadne vulgarizmy. Balti si preto nadávajú väčšinou cudzojazyčnými vulgarizmami a to hlavne ruskými a anglickými.
Slovanskými jazykmi hovorí 315 miliónov ľudí hlavne v strednej a východnej Európe. Spoločný praslovanský jazyk zanikol v deviatom až desiatom storočí. Od toho momentu sa všetky nárečia vyvíjali viac-menej samostatne. Pravlasť Slovanov sa zvyčajne umiestňuje do lesostepí a mokradí medzi Ukrajinou a Bieloruskom. Starí Slovania na rozdiel od Germánov či Keltov nepoznali písmo (tzv. slovanské runy sú podvod z 19. storočia) a prvý spoľahlivý text v hlaholike pochádza z deviateho storočia. Lokalizácia ich pravlasti a ich najstaršia história je založená na archeologickom výskume, štúdiu slovnej zásoby (hlavne názvov riek a flóry) a samozrejme veľa prezradila aj genetika. Od piateho storočia Slovania osídľujú strednú Európu až po Labe, severovýchodnú Európu a väčšinu Balkánu. Podľa toho sa aj rozdelili na tri základné skupiny slovanských jazykov: západné, východné a južné (niektorí jazykovedci uvažujú aj o severnej skupine).
Rozšírenie Slovanov v 6.–7. storočí a ich pravlasť (označená na červeno)
Západoslovanské jazyky sa zapisujú latinkou. Najpočetnejším z nich je poľština, ktorou hovorí asi 60 miliónov ľudí. Zaujímavosťou je, že má spoluhlásky, ktoré často znejú cudzincom rovnako, napr. sz a ś znejú ako naše š (ś je však oveľa mäkšie). Na druhom mieste je čeština, ktorou rozpráva približne 10,5 milióna ľudí hlavne v Českej republike. Tento slovanský jazyk je blízko príbuzný slovenčine, dokonca v slovnej zásobe viac, ako niektoré nárečia iných jazykov (zrozumiteľnosť dosahuje 95%). Medzi česky a slovensky hovoriacimi panuje tzv. pasívny bilingvizmus. Ide o jav, kedy ľudia používajú rozdielne jazyky bez narušenia vzájomnej zrozumiteľnosti. Slovenčinu ovláda zhruba sedem miliónov ľudí, z toho päť miliónov žije na Slovensku. Kvôli svojej centrálnej polohe je podľa jazykovedcov najzrozumiteľnejšia ostatným Slovanom. Spomedzi slovanských jazykov má aj najmenej výpožičiek z iných jazykov. Možno ste už počuli o tom, že slovenčina je najťažší jazyk na svete, je to však len mýtus a hoax. V skutočnosti sa považuje medzi jazykovedcami za relatívne pravidelný jazyk. Kašubčina je malý západoslovanský jazyk zo severozápadného Poľska. Počet hovoriacich nie je presne definovaný, keďže jazyk občas splýva s poľštinou, ale oficiálne údaje udávajú 50 000 – 200 000. Zaujímavosťou je, že tento jazyk má zložitý systém samohlások. Inak je ale na ústupe a mnohí ho považujú len za nárečie poľštiny. Podobné je na tom aj Lužická Srbčina z východného Nemecka. Existujú dva typy – horná a dolná a špecifickou črtou tohto jazyka je, že má ako jeden z mála slovanských jazykov duál (dvojné číslo).
Druhou podskupinou sú východoslovanské jazyky, ktoré naopak používajú cyriliku (alebo hovorovo azbuku – čo je však názov abecedy). Najväčším spomedzi nich, ale aj celkove spomedzi slovanských, je ruština. Hovorí ňou viac ako 140 miliónov obyvateľov Ruskej Federácie, ale aj veľká časť obyvateľstva bývalých sovietskych republík a početná diaspóra takmer všade vo svete. Je to ôsmy najrozšírenejší jazyk na svete a je veľmi bohatý. V každodennom aj pracovnom styku sa používajú rozličné varianty jazyka. Formálny jazyk často obsahuje prvky, ktoré sa v bežnej reči nevyskytujú. Najbližší jazyk ruštine je ukrajinčina, ktorá je spolu s poľštinou na druhom mieste medzi slovanskými jazykmi v počte hovoriacich. Spolu s bieloruštinou majú oveľa bližšie k západoslovanským jazykom. Mnohí, predovšetkým ruskí, jazykovedci však tieto dva jazyky pokladajú len za nárečia, prípadne kombináciu poľštiny a ruštiny. Posledným jazykom je rusínčina, ktorú zase pokladajú len za nárečie Ukrajinci. Hovorí ňou asi 70-tisíc ľudí v severovýchodnej časti Karpatského oblúka a je to prechodový jazyk medzi západoslovanskými a východoslovanskými jazykmi.
Slovanské jazyky v Európe
Juhoslovanské jazyky sa zapisujú latinkou, iné cyrilikou, niektoré aj oboma. Veľmi zaujímavá je slovinčina, ktorá má zhruba 2,4 milióna hovoriacich. Rovnako ako lužické jazyky, aj slovinčina má duál. Ten sa používa nielen pri podstatných menách, ale aj pri prídavných menách, zámenách a slovesách a dosť komplikuje gramatiku. Tento jazyk má navyše veľa nepravidelných slovies a občas je ťažké aj pre Slovincov správne určiť prízvuk (nebýva len na prvej slabike). Okrem toho má tento malý národ až 46 nárečí. Súvisí to s členitým reliéfom krajiny a v podstate križovatkou štyroch jazykových skupín – slovanskej, románskej, germánskej a ugrofínskej. Aj srbochorvátčina môže byť komplikovaná z hľadiska prízvuku. Tento jazyk v sebe v podstate zahŕňa srbčinu (latinka, cyrilika), chorvátčinu (latinka), čiernohorčinu (latinka, cyrilika) a bosniačtinu (latinka), ktoré sa síce nepatrne líšia, no drvivá väčšina jazykovedcov ich považuje za jeden jazyk. Z politických dôvod sa však mimo lingvistiky používa samostatné označenie. Zaujímavosťou je, že bosniačtina sa v minulosti zapisovala aj špeciálnou verziou arabského písma – arabicou. Poslednými dvoma jazykmi sú bulharčina a macedónčina, Bulharmi považovaná len za nárečie bulharčiny. Zaujímavosťou týchto dvoch príbuzných jazykov je to, že majú ako jedine slovanské jazyky členy a majú výrazne oklieštené skloňovanie. Medzi juhoslovanské patrí aj vymretá staroslovienčina, ktorá sa v pozmenenej forme – tzv. cirkevná slovančina, používa dodnes. Už len však ako bohoslužobný jazyk.
Germánske jazyky
Germánske jazyky sú rozšírené v západnej a severnej Európe a sú materinskou rečou pre 450 miliónov ľudí. Vznikli z pôvodného indoeurópskeho prajazyka, ktorý sa používal zhruba do druhého tisícročia pred n.l. a vyvinul sa zrejme na území dnešného južného Švédska. Delia sa na tri skupiny: západné, severné a východné. Spolu ich je viac ako 30 a najviac sa ich radí do západogermánskej skupiny. Najrozšírenejším je samozrejme angličtina. Rodených hovoriacich je 360 miliónov a je to právom najpoužívanejší jazyk na svete. Najpoužívanejší globálne, celkove zastáva až tretie miesto po prvej mandarínskej čínštine a druhej španielčine. Ako svetový jazyk číslo jeden nahradil po II. svetovej vojne francúzštinu. Angličtina sa vyvinula v Británii a prešla si naozaj turbulentným vývojom. Germánske kmene Anglov, Sasov a Jutov prenikali na Britské ostrovy od piateho storočia n.l. a postupne vytlačili pôvodné keltské obyvateľstvo, ktoré ich ale výrazne ovplyvnilo aj jazykovo. Christianizáciou do angličtiny zase preniklo mnoho latinských výrazov, nájazdmi Severanov naopak veľa škandinávskych slov. Bodkou bolo dobytie Británie Normanmi, ktorí hovorili po francúzsky. Z tejto zmesky sa vyvinula dnešná angličtina. Mnohým sa zdá jednoduchá. Je to hlavne z toho dôvodu, že ide o analytický jazyk, tzn. zmysel slov udáva pozícia slova vo vete, nie prípona alebo predpona ako pri syntetických jazykoch. Ľudovo povedané nemusíme toľko rozmýšľať nad správnym pádom. Výrazne tomuto názoru však napomáha aj jej rozšírenosť. Treba ale podotknúť, že germánske jazyky vrátane angličtiny majú relatívne veľa nepravidelných slovies (rozhodne viac ako slovanské).
Germánske jazyky v Európe
Stará angličtina však analytickým jazykom nebola a mala oveľa bližšie k dnešnej nemčine. Tou hovorí takmer 100 miliónov ľudí a používa sa v Nemecku, Rakúsku, veľkej časti Švajčiarska, Luxembursku, Lichtenštajnsku a v mnohých iných krajinách, hlavne afrických, ale aj v severnom Taliansku. Nemčina je známa svojim veľkým počtom nárečí. Zaujímavosťou je, že švajčiarska nemčina (Schwiizertüütsch), občas považovaná aj za samostatný jazyk – alemančinu, je skupina nárečí, ktoré nemajú písomnú podobu. Oficiálne sa vo Švajčiarsku používa spisovná nemčina (Hochdeutsch), no ľud komunikuje v nárečiach, ktoré sa veľmi líšia. Medzi angličtinou a nemčinou stojí holandčina s 21 miliónmi hovoriacich. Je známa svojou náročnou výslovnosťou a nejasným počtom písmen. Vyplýva to z faktu, že niektoré písmená sa vyskytujú len v prevzatých slovách. Holandčine príbuzná afrikánčina je kreolský jazyk, ktorú používa viac ako päť miliónov obyvateľov Juhoafrickej republiky. Kreolské jazyky sú jazyky, ktoré vznikli zmiešaním viacerých jazykov. V prípade afrikánčiny ide o zmes holandčiny európskych osadníkov a miestnych domorodých jazykov. Kreolských jazykov inak existuje neúrekom a najčastejšie vznikli z angličtiny a francúzštiny. Za zmienku stojí aj jidiš, teda židovská verzia nemčiny, zapisovaná hebrejským písmom.
Runové nápisy zo Švédska (9. storočie)
Medzi severogermánske jazyky patrí päť živých jazykov, mŕtva nornčina zo severu Škótska a gotlandčina, ktorou hovorí len asi päťtisíc Švédov. Hovoria ňou skôr zo záľuby, na Facebooku má komunita okolo 1500 členov. Tento jazyk je zvláštny tým, že až do 16. storočia si udržal runové písmo. Najpočetnejším jazykom je švédčina, ktorú používa ako materinský jazyk deväť miliónov ľudí. Druhým v poradí je jazyk najstaršej dodnes existujúcej monarchie na svete: dánčina, ktorou hovorí 5,5 milióna ľudí. Tretím najväčším je nórčina, ktorá existuje v dvoch podobách: bokmål, ktorý tvorí asi 80%. Táto verzia vznikla v mestskom prostredí a je silne ovplyvnená dánčinou. Zato nynorsk je jazykom vidieckym a má bližšie k starej nórčine. Islandčina a faerčina je medzi severskými jazykmi tak trochu výnimkou. Oba jazyky boli dlho izolované a zachovali si oproti ostatným severogermánskym jazykom mnoho starších prvkov, napr. pády. Sú to najzložitejšie germánske jazyky s mnohými nepravidelnosťami a ťažkou výslovnosťou. Severogermánske jazyky sú si podobné asi ako slovenčina, čeština a poľština a Škandinávci (samozrejme len tí germánski, nie Fíni či Laponci) sa medzi sebou bez väčších problémov dohovoria. Starogermánske jazyky svojou gramatikou pripomínajú skôr angličtinu, ako nemčinu, aj keď nie sú analytické úplne. Skloňujú sa len mierne a sú známe spájaním slov.
Okrem východných a západných germánskych jazykov existujú aj východogermánske, no všetky sú mŕtve. Patrí medzi ne napr. gótčina alebo vandalčina.
Keltské jazyky
Kelti pochádzajú z Haltštatskej kultúry, ktorá sa nachádzala na území dnešného západného Rakúska, Čiech, Bavorska a Švajčiarska medzi ôsmym až piatym storočím pred n.l. Boli to veľmi zruční remeselníci, ktorí s výnimkou Škandinávie a severovýchodu kontinentu expandovali do celej Európy. V šiestom storočí pred n.l. na Pyrenejský polostrov, v piatom storočí pred n.l. na Albion, v roku 387 pred n.l. vyplienili Rím, v roku 279 pred n.l. napadli Grécko a vyrabovali veštiareň v Delfách a neskôr časť z nich prenikla a usadila sa v srdci Malej Ázie, ktoré do konca byzantských čias nieslo ich pomenovanie – Galatia. No ani Kelti to nemali v rýchlo sa meniacom svete jednoduché. Po dobytí Galie Cézarom v šesťdesiatych rokoch pred n.l. bola na Keltoch spáchaná prakticky genocída a zvyšky boli postupom času takmer úplne asimilovane novšími prišelcami naprieč celou Európou. Len na západnom okraji Európy sa i napriek usilovnej snahe o asimiláciu hlavne zo strany úradov Spojeného kráľovstva podarilo niekoľkým keltským jazykom prežiť.
Postupné rozširovanie Keltov do Európy a Malej Ázie od 6. storočia pred n.l.; v zelených oblastiach sa keltské jazyky používajú dodnes
Keltské jazyky sú gramaticky veľmi zložité. Najpočetnejším je írčina, ktorou hovorí v Írsku zhruba milión ľudí. I napriek oficiálnemu statusu je to len 18% obyvateľov. Okrem toho je menšinovým jazykom v Severnom Írsku. Zaujímavosťou je, že írčina nemá sloveso mať. S pol miliónom hovoriacich nasleduje velština z Walesu, potom bretónčina z Bretónska (bretónsky hovoriace obyvateľstvo však prišlo späť na toto územie z Britských ostrovov až začiatkom stredoveku) a jej veľmi blízka kornčina z Cornwallu, škótska gaelčina a takmer mŕtva mančina z ostrova Man.
V nasledujúcom a poslednom dieli sa pozrieme na neindoeurópske jazyky Európy, ako napríklad maďarčinu, fínčinu či baskitčinu.
