Zrod božského kamikadze.
V nasledujúcom článku si po dlhšej odmlke priblížime históriu ázijského kontinentu, kde v rokoch 1274 a 1281 prebehli jedny z najväčších námorných invázií, ktoré však pre vtedajšieho svetového hegemóna znamenali doslova katastrofu.
Píše sa rok 1259 a krajina zlatého draka je pomaly drvená pod kopytami mongolských koní. „Jazdci apokalypsy“ z ďalekých stepí však na prekvapenie neprinášajú len skazu, novozvolený čínsky cisár, veľký vládca Mongolov a vnuk samotného Džingischána, Kublaj-chán, ukončuje v najľudnatejšej krajine sveta obdobie kultúrnej a ekonomickej izolácie, vyhlasuje náboženskú toleranciu a púšťa sa do ambicióznych verejných projektov. Po upevnení moci v Číne a podrobení susednej Kórey sa zrak mocného vládcu obracia na východný okraj ázijského kontinentu. Na periférii sa mu totiž zjavuje tajomné súostrovie, ktoré bolo tamojšími bohmi označené za nosný stĺp celej zeme – Oyashimaguni. Krajine vychádzajúceho slnka vládne počas mongolskej agresie neobmedzenou mocou Kamakurský šogunát. Tomu pomáha udržať moc nad súperiacimi kniežactvami klan Hōjō, zastávajúci okrem pozície regenta aj dôležité úradnícke posty. Obe rody sa prvýkrát dozvedajú o nomádskej horde vďaka špiónom z Kórejského polostrova, ktorí opisujú Mongolov ako nevzdelaných barbarov a krvilačných bojovníkov bez štipky ľútosti.
Roku 1266 prichádzajú do Japonska Kublaj-chánovi vyslanci so správou, kde žiadajú súostrovie o „blízke priateľské vzťahy a stav vazala“, nakoľko by bol Veľký Chán rád, „ak by všetky krajiny patrili do jednej rodiny“. Vyslanci sa stretávajú s „poverencom pre obranu Západu“, ten ich požiadavky posunie Šógunovi v Kamakure a cisárovi v Kjóte. Po množstve správ sa obe strany jednohlasne zhodnú - posvätná zem darovaná najvyššími bohmi japonskému ľudu nemôže zdieľať jednu vlajku s barbarskými kmeňmi. Žiadosti je nevyhovené a Šogunova vláda (Bakufu) prikazuje lénnym pánom na ostrove Kjúšú (najbližšia oblasť pri Kórei, teda najpravdepodobnejší cieľ útoku), aby vojensky posilnili tieto pozície a presunuli sa aj ďalej na západ, kde by sa mohli nachádzať ďalšie potenciálne miesta vylodenia. Cisár ako samotné stelesnenie boha zorganizoval okázalé bohoslužby, pričom spoločne so Šógunom presunul riešenie vládnych problémov na dobu neurčitú. I napriek tomu Kublaj-chán na popud svojich radcov posiela do Japonska ďalších poslov, pripravujúc pritom na juhovýchodnom pobreží Kórey masovú flotilu. Invázia sa mala uskutočniť v roku 1268, no pre nedostatok lodí a mužov sa útok presunul až o šesť rokov neskôr, kedy z kórejských prístavov vyplávalo 300 veľkých a 400 až 500 menších plavidiel spoločne s 23 000 vojakmi (Mongoli, Číňania a Kórejci) na palubách.
Ohromnému bojovému kolosu poľahky podľahli ostrovy Cušima a Iki, kde sa Mongoli prvýkrát stretli s japonskou húževnatosťou a neochvejnou vôľou. Guvernéri oboch území bránili zem svojho cisára do roztrhania tela. 19. novembra pristáli mongolské sily v zátoke Hakata, blízko Dazaifu, starobylého administratívneho centra ostrova Kjúšú. Práve tu sa odohrala bitka Bun'ei, tiež známa ako „Prvá bitka v zátoke Hakata“, ktorá sa skladala z niekoľkých samostatných stretov. Zo začiatku sa ukazovala genialita mongolského vojnového umenia, kedy moderná technika (krátke luky, otrávené a explodujúce šípy, rakety, výbušné bomby) a nový prístup k boju bez milosti drvil akýkoľvek pokus o odpor. Neskúsenosť japonských generálov, samurajský štýl boja jeden na jedného či zvyk viesť bitku na otvorenom priestranstve spôsoboval Japoncom nemalé straty. Obrancovia však čakali na posily, tie posilnili strategické miesta a svojím konečným počtom prečíslili Mongolskú posádku na ostrove. Chánova horda čeliaca v bitke pri Torikai-Gata ohromnej presile prišla o 3500 mužov, pričom bola donútená k ústupu na pobrežie, odkiaľ bola kvôli neutíchajúcim nočným nájazdom vyhnaná na more. Tam spečatila osud nájazdníkov silná búrka (kamikadze - boží vietor), ktorá pripravila znesvätitelom božieho územia nečakaný hrob. Veľké materiálne a ľudské straty donútia Šógunovu vládu k modernizácií, skvalitňuje sa výroba luku i meča, dochádza k lepšej organizácií samurajov na Kjúšú a začína sa so stavbou obranného komplexu na miestach vhodných k vylodeniu.
Medzitým sa kórejský kráľ snažil vyjednávať s Mongolmi a odrádzal ich od ďalších pokusov obsadiť Japonsko. Avšak ríša rozprestierajúca sa od Sibíri po Indiu, od Vietnamu po Uhorsko a od Kórejského polostrova až po Balkán nemôže nájsť rovnocenného súpera v krajine stoviek ostrovov. Začína sa tak nová výprava, väčšia a mohutnejšia – na jar roku 1281 zahltí Východočínske more 900 lodí so 40 000 vojakmi dynastie Jüan. Z južnej Číny vypláva druhý prúd s 3 500 loďami a 100 000 najlepšími mongolskými bojovníkmi, ktorých jediným cieľom je vyhovieť Chánovmu snu jedného impéria. Japonský duch je však nezlomný, po vylodení na ostrove Tsushima sa armáda kočovníkov stretáva s nečakane prudkým odporom, ktorý ich donúti k ústupu. Zatlačené na paluby svojich korábov sú aj jednotky na ostrovoch Cušime, Shikano a Iki. Oslabení z dlhej plavby a neutíchajúcich útokov sa zoskupujú na ostrove Taka. Bez veliteľa, dostatku zbraní a s podlomenou morálkou sú rozdrvení jediným cieleným útokom Japoncov, do zajatia sa dostáva cez 30 000 Mongolov. Zvyšné jednotky na mori sa opäť dostávajú do kliešťov slávneho kamikadze, silný tajfún bičuje pobrežie Kjúšú dva dni a potápa väčšinu bojaschopných mongolských lodí. Invázia končí fiaskom.
Kublaj-chán sa však svojich túžob nevzdal, roku 1286 chcel obnoviť útoky na krajinu vychádzajúceho slnka, no pre nedostatok zdrojov musel z tohto plánu postupne upustiť. V samotnom Japonsku celonárodná reorganizácia potrebná na odrazenie Mongolov vyčerpala všetky ekonomické i vojenské zdroje. Útoky nomádov rovnako poskytli bakufu absolútnu kontrolu, ktorú však v neskorších rokoch zneužíval, pričom samotného cisára vytlačil z politického života na perifériu. Na magickom súostroví sa po tejto skúsenosti ďalej pokračovalo vo výstavbe obranných valov a do platnosti prišlo mnoho vojenských opatrení. Na opačnej strane barikád to však vyzeralo rovnako, vyčerpanie zdrojov, ukážka námornej neschopnosti i čiastočná neorganizovanosť mongolskej armády spôsobili Chánovej povesti hlboké rany. Námorné strety medzi Mongolmi a Japoncami prebiehali až do konca 14. storočia, kedy posledný Chán Togon Temura uzavrel s dávnym nepriateľom mier a uznal zvrchovanosť Japonska.
Samotné odrazenie mongolských invázií patrí nepochybne medzi najslávnejšiu udalosť japonských i svetových dejín, nakoľko pomohlo zastaviť územnú expanziu Mongolskej veľríše. Odkazy na krviprelievanie, no aj hrdinské víťazstvá môžeme nájsť v mnohých umelecký dielach, v ktorých sa zároveň prvýkrát píše o slávnom kamikadze. S výnimkou druhej svetovej vojny išlo za posledných 1500 rokov o udalosť, kedy bolo Japonsko najbližšie k možnému obsadeniu nepriateľskými vojskami. I keď môžu obyvatelia magického súostrovia čiastočne vďačiť za svoje víťazstvo mongolským „lodiam“ (pracovníci čínskych lodeníc odviedli pri konštrukcii korábov nekvalitnú prácu hraničiacu až so sabotážou, do flotily boli rovnako zaradené aj riečne lode absolútne nevhodné na plavbu po mori) či božiemu vetru, mnoho odborníkov sa zhoduje, že Japonci by nájazdníkov napriek obrovským stratám odrazili aj sami.
