Prečítajte si posledný rozhovor z tohtoročného Grape festivalu a tešte sa na október.
Leto je už bezpochybne za nami a my vám predstavujeme posledný rozhovor z festivalu Grape, ktorý bol zrealizovaný s 33-ročným Benjaminom Stanfordom, známym ako Dub FX. Pochádza z Austrálie, no precestoval svet, aby svojím beatboxom ohúril ulice beatmi drum and bassu, reggae či hip hopu. Po troch rokoch sa opäť vrátil na piešťanské letisko so svojou kapelou, mikrofónom a partnerkou, ktorá mu asistovala vo vokáloch.
Po dlhej noci sme sa s Dub FX-om v hlučnom backstagei porozprávali o veciach, ako o koncepte žánrov, o nahrávaní albumov či hraní na uliciach.
Pre tých, čo set Dub FXa na Grape zmeškali alebo by chceli znova zažiť, zapíšte si do kalendárov 16. október, kedy zavíta do bratislavskej Starej Tržnice.
Vstupenky v predaji na www.grapefestival.sk
Vítaj späť na Slovensku! Ako sa tvoj život zmenil, odkedy si tu bol naposledy?
Naposledy, keď som tu bol, veľmi pršalo a tesne predtým, ako som začal hrať, sa spustila búrka a musel som tráviť čas v takom malom stane (smiech). Môj život sa zmenil dosť, už nie som spolu s Flower Fairy, rozišli sme sa v roku 2014. Teraz som s inou ženou, ktorú som stretol rok na to a čoskoro budem aj otcom. Mám aj nový album, s ktorým som práve teraz na turné. Život sa mi neustále vyvíja.
Prekážalo ti niekedy, že si vlastne zobral svoje živé vystúpenia a dal ich do jedného albumu? Neprišlo ti to ako príliš veľký záväzok?
Áno. Niekedy je ťažké tú energiu zo živých vystúpení vyvolať v štúdiu. Ale netrápim sa tým veľmi, len sa snažím čo najlepšie, ako môžem.
Myslíš si, že sa ti nahrávajú albumy lepšie, keďže vieš robiť zvuky všetkých nástrojov?
To, čo robím je dobré vidieť naživo a je to aj veľmi pôsobivé. Ale keď sa to len počúva a nevidíš, čo robím, ťažko sa dosahuje zvuk živej kapely. Toto beatboxovanie môže byť aj nudné po nejakom čase, aj keď to robia najlepší hudobníci ako Bobby McFerrin. Tak sa snažím vždy zohnať kapelu, basu, perkusie, klávesy. Nejde o to, aby som robil všetko sám, ale skôr o to, aby z toho vyšla dobrá skladba. To je najdôležitejšie.
Toto sme sa minulý rok pýtali aj Beardymana a zaujíma ma to aj u teba. Čo je podľa teba najdôležitejšia vlastnosť, ktorú máš? Vzhľadom na tvoje živé vystúpenia.
Ťažko sa mi to odhaduje, lebo asi to nie je na mne, ale skôr na publiku. Ale asi najviac sa snažím mať nejaké duchovné prepojenie s publikom, pocit harmónie, a potom prenášam vedomie z piatej dimenzie, keď som na pódiu. Čím viac duše, tým lepšie.
Poväčšine sa venuješ žánrom drum and bass či dubstep, ktoré korenia z reggae hudby. Máš niekedy dni, kedy by si radšej začal tvoriť nejakú lo-fi psychedeliu alebo niečo nezvyčajnejšie?
Mám rád všetku hudbu, pokiaľ má v sebe dušu. Vôbec na tom nezáleží, či je to psychedelia alebo blues. Pôvodne som jazzový spevák, tak mi soul a jazz ležia blízko pri srdci. Cez to si viem vážiť reggae, a potom aj elektroniku. Nemám veľmi hranice v tom, čo robím.
Čo si myslíš o koncepte žánrov?
No, povedal by som, že je to veľmi “biela” vec, toto škatuľkovanie. Keď sa na to pozrieme zo spoločenského hľadiska, čierni, hnedí či domorodci nerozmýšľajú v žánroch. Oni sa riadia svojou dušou, ktorá je riadená zase tým, že sú neprivilegovaní. Pochádzajú z útrapy a svojou dušou a hudbou sa to snažia vyjadriť. A tak im ani nenapadne dať svojej hudbe nejaký žáner. A potom sme tu my a povieme si “to je cool, nazvime to blues!”. A úzkostlivo to rozčleníme. A ja týmto ani nemyslím východnú Európu, lebo tá tiež zažila svoje ťažkosti. Skôr ide o západných belochov, ktorí sa snažia všetko pochopiť, dať tomu meno, aby mohli aj oni niečo také spraviť. Na západe sú všetci belosi privilegovaní. A aj ja som biely. Verím, že hudba nás spája s vyšším povedomím a mám veľké šťastie, že mám z hudby kariéru a nerobím ju, lebo prežívam ťažkosti. To si vždy pripomínam. Ale je 2016, toto je svet, v ktorom žijeme a ľudia budú vždy všetko škatuľkovať.
Aký spôsob je najlepší na zdieľanie hudby v dnešnej dobe?
Hranie na ulici. Vždy. Jediný spôsob, ako môžeš zistiť, či ti niečo ide dobre, je vystupovanie. Ak si ľudia tvoju hudbu kúpia a je o tebe na ulici reč, tak si môžeš byť istý, že si na dobrej ceste. A potom môžeš ísť kamkoľvek. Ale ak čakáš na to, že raz za mesiac budeš hrať v nejakom klube a pozveš len svojich kamošov alebo sú tam ľudia, ktorí si prišli pozrieť kapelu hrajúcu po tvojej, nikam sa nedostaneš. Predstav si, že na ulici hrá šesťčlenná kapela. Určite by sa ľudia zastavil. To je jedno, či hrajú heavy metal, určite by sa to niekomu zapáčilo.
Ale nájom na hranie na ulici je celkom drahý, nie?
Ja som neplatil. Nemôžu ťa za to zavrieť. Čo ti urobia? Povedia ti, aby si to prestal robiť a išiel domov (smiech).. dobre. Povedať, že to nevieš urobiť je len blok z tvojej hlavy. V niektorých mestách ako Amsterdam musíš mať licenciu a ja som mal. Ale určite by to nemalo byť niečo, čo ti v tom bráni.
Ako sa mení odozva na tvoju hudbu? Je iná, ako bola predtým?
To ja nemôžem posúdiť. Neviem a ani ma to veľmi nezaujíma. Nerozmýšľam nad tým. Snažím sa len robiť dobrú hudbu a dobrú show.
Ako vyzerá tvoj kreatívny proces?
Mení sa. Ale často začnem spievať s gitarou v ruke alebo s klavírom. Ak znie tvoja skladba dobre len s klavírom alebo gitarou, bude to znieť dobre s hocijakými loopmi či zvukmi.
Aké vlastnosti by si chcel častejšie vidieť u hudobníkov?
Viac duše. Buďte úprimní a dajte do toho aj dušu.
Máš ako hudobník nejakú myšlienku, ktorú sa snažíš vyjadriť?
Mám - seberealizácia.
Rozhovor vznikol v spolupráci s redakciou Can You Ear It?
