Pre zakladateľa nápadu bolo rozvíjanie mysle rovnako dôležité, ako fyzický stav.
Zmeny v športoch, ktoré sa vyskytujú na olympiáde, sú celkom pravidelné. Tento rok pribudol napríklad golf (po 112 rokoch), predminulý BMX a staré nie sú ani taekwondo či triatlon. Na aktuálnej letnej olympiáde je 306 súťaží v 41 športoch, čo je najviac v histórii. Množstvo disciplín však bolo z rôznych dôvodov vypustených z programu - v roku 2008 skončila napríklad éra softballu a baseballu. Na olympiáde sa však nevyskytoval vždy len šport - hry medzi rokmi 1912 a 1948 obohatili aj Umelecké súťaže (art competition).
Prvé moderné olympijské hry založil francúzsky barón Pierre de Coubertin (vlastným menom Pierre de Frédy). Koncom 19. storočia veľmi často dochádzalo k archeologickým nálezom, množstvo z nich bolo na území Grécka a zhodou okolností väčšina z nich súvisela práve s olympijskými hrami. To de Coubertina inšpirovalo a v roku 1894 predniesol myšlienku obnovy olympijských hier. Tie sa konali o dva roky neskôr v Grécku, vznikol Medzinárodny olympijský výbor (MOV) a Pierre de Coubertin sa stal jeho tajomníkom. Vzhľadom na to, že celý život bol učiteľom, zastával názor, že myseľ treba rozvíjať rovnako ako telo, a tak sa snažil na olympiádu presadiť aj discpilíny intelektuálneho žánru. To sa mu podarilo až z kresla predsedu MOV a v roku 1912 vstúpili do portfólia olympijských discpilín aj umelecké súťaže.
Pierre de Coubertin (1863 - 1937)
Aj keď sa pravidlá počas desaťročí menili, pointa ostala vždy rovnaká - súťažiaci zaslal svoju prácu, ktorá bola originálna a predtým ešte nepublikovaná. Navyše musela byť inšpirovaná aspoň jedným z vtedajších olympijských športov. V niektorých ročníkoch bola možnosť poslať viacero prác (vo väčšine prípadov sa diela zasielali vopred), čo umožnilo jednotlivcovi vyhrať viacero medailí v jednej discpilíne.
Architektúra
Do roku 1928 sa v oblasti architektúry súťažilo len v jednej kategórii, tou bol návrh obytného priestoru. V tomto roku sa však pridala ďalšia, odvtedy sa dala medaila získať aj za plánovanie mesta. V tejto kategórii však bola jedna výnimka - autori mohli súťažiť s projektmi, ktoré boli navrhnuté už skôr. Napríklad taký Jan Wils vyhral v roku 1928 s návrhom olympijského štadiónu, ktorý sa použil v roku jeho výhry.
Literatúra
Tu už bolo kategórií podstatne viac. Začínalo sa so základným rozdelením v podobe lyriky, epiky a drámy, neskôr boli prvé dve menované rozdelené na množstvo iných kategórií. Spomeňme napríklad baladu, epos alebo dokonca limerick. Ak si však myslíš, že by uspel tvoj stredoškolský sloh, dovolíme si ťa vyviesť z omylu - ideálna dĺžka bola 18-tisíc slov, maximálna 20-tisíc. Na jazyku tvorby nezáležalo, akceptované boli všetky, zvyčajne však vyhrávali angličtina, španielčina alebo dokonca latinčina.
Hudba
Súťažilo sa na poli orchestrálnej hudby, inštrumentálnej hudby a spevu. Ani táto kategória sa však nevyhla výnimkám - vzhľadom na to, že išlo o živé vystúpenia, často sa vyskytli spory medzi porotcami. Od roku 1928 sa tak neudeľovali medaile na prvé, druhé a tretie miesto; používala sa totiž iba zlatá medaila, ktorá vyjadrovala niečo v štýle "wow, ty si fakt dobrý" a získať ju mohlo väčší počet súťažiacich.
Sochárstvo
Sochárstvo sa do roku 1928 vyskytlo na olympijských hrách len raz, a to v rovno v prvý rok "prevádzky" umenia. Odvtedy boli pre športovcov na umeleckom poli k dispozícii kategórie sochy a reliéfy a medaily. Hneď o 12 rokov éra olympijského sochárstva znovu padla, do discpilíny sa skrátka zapájalo príliš málo ľudí.
Kreslenie
V tomto odvetví bola možnosť získať tri zlaté medaily neustále, no v každom olympijskom roku boli kategórie inak rozdelené. Väčšinou sa však zachovával vzorec maľby, kresby a grafické práce. Vyhrať bolo možné aj v špecializáciách ako komerčná grafika, printová grafika alebo dokonca v rytinách.
Netreba zabúdať, že "športovci", ktorí súťažili na poli umenia mohli tiež prejaviť svoju šikovnosť aj v športe. Na medailovej úrovni sa to však podarilo len dvom ľuďom. Američan Walter Winans vynikol v streľbe a sochárstve, Maďar Alfréd Hajós sa zasa blysol v plávaní a paradoxne navrhol aj plavecký štadión, ktorý dodnes stojí v Budapešti. Získať dve medaily iba v umení dokázal zasa len Jean Jacoby, v roku 1924 za sériu malieb Étude de Sport (na obrázku nižšie) a v 1928 za kresbu Rugby (obrázok vyššie). Na druhú stranu, tento švajčiarsky olympionik sa živil ako maliar.
Koniec súťažnej podoby umenia na olympijských hrách nastal v roku 1951. XV. olympijské hry sa mali konať v lete 1952 v Helsinkách, no rok predtým organizátori oznámili, že pre umeleckú časť už nestihnú pripraviť všetko potrebné. V týchto hrách boli diela zapojených vystavené v rámci exhibície, ktorú mohli návštevníci hodnotiť. Autor s najväčším počtom bodov tak získal medailu, čo bolo akýmsi provizórnym riešením. No či už išlo o znechutenie z prístupu organizátorského tímu alebo skrátka nezáujem, do výstavy bolo prihlásených tak málo účastníkov, že v roku 1956 bol umeleckej časti olympiády definitívny koniec.
Z umeleckých disciplín pochádza aj najstarší medailový účastník hier. Jeho meno znie John Copley a v oblasti sochárstva získal ocenenie vo veku 73 rokov, čím sa stal živým dôkazom toho, že človek nemusí byť v excelentnej kondícii, aby si z najväčšej športovej udalosti odniesol medailu. A aký je na klanie sa v umeleckej sfére tvoj názor? Mali by sa tieto discpilíny aspoň sčasti vrátiť?
