Dnešný deň predstavuje memento pre tých, ktorí smútia za spoločným štátom.
Federálne zhromaždenie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky prijalo 25. novembra 1992 ústavný zákon, ktorým sa definitívne spečatil zánik spoločného štátu. Ústavný zákon stanovil, že uplynutím 31. decembra 1992 zaniká ČSFR. Nástupníckymi štátmi sa stali nezávislé Slovensko a Česko.
Dodnes sa vedú debaty o tom, či to bol zvolený spôsob ukončenia existencie Československa náležitý a či nemalo rozhodnúť referendum občanov.
„Podstatné v tomto prípade je, že spôsob, akým sa ukončilo pôsobenie československého štátu, bol relatívne korektný, nekonfliktný, že pri ňom nehynuli ľudia a nerinčali zbrane. Na oboch stranách hraníc zostali možno nejaké škrabance, ale aj priateľské vzťahy,“ zhodnotil profesor Štefan Šutaj z Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach.
Diskusiu vyvoláva aj ustanovenie zákona, podľa ktorého Česká a Slovenská republika nesmú po zániku federácie používať štátne symboly ČSFR. Česká strana to nerešpektovala a ponechala si štátnu vlajku Československa.
„Bola to kombinácia historických dôvodov a pragmatickej politiky. Slovensko malo svoju historickú vlajku, ktorá bola akceptovaná politikou aj obyvateľstvom ešte pred rozdelením štátu. Česká strana štátu bola viac zainteresovaná na československej vlajke,“ uviedol historik Šutaj.
Zákon schválili len tesne
Schválenie ústavného zákona o zániku federácie napokon prešlo len o niekoľko hlasov. Jedným z dôvodov bolo, že politici sa báli podobných konfliktov, ako boli tie na Balkáne. Verejná mienka nebola jednoznačne naklonená rozpadu. V spoločnosti stále pretrvávala citová naviazanosť na československý štát.
Existovali aj odborné dôvody, prečo by mali byť Slováci začlenení do väčšieho celku. Takéto začlenenie mohlo byť výhodnejšie z hľadiska ekonomického rastu a začleňovania sa do európskych ekonomických a vojenských zoskupení.
„Napriek týmto aj ďalším skutočnostiam bol ústavný zákon o zániku federácie 25. novembra 1992 prijatý,“ dodal Šutaj.
