Prostitútky si svoje poslanie volili dobrovoľne.
Po dlhom a náročnom dni plnom práce v koncentračnom tábore, kde nikomu nezáležalo na tom, či väzeň zomiera alebo už zomrel, museli po pár mesiacoch Nemci vymyslieť spôsob, ako vytrvalých pracovníkov odmeniť. Voľba nakoniec padla na založenie nevestincov vo viacerých koncentračných táborov po celej Európe a prvý svoje dvere otvoril v roku 1942 v tábore Mauthausen v Rakúsku.
Nápad založiť nevestince so ženami a darovať väzňom približne 15 minút intímneho času so ženou mal iba jedinú úlohu, a tou bolo dosiahnutie maximálnej motivácie a produktivity medzi väzňami. Plán sa nacistickej vrchnosti zapáčil natoľko, že po otvorení nevestinca v Mauthausene a veľmi rýchlo začali objavovať ďalšie a po Ravensbruku, Buchenwalde, Dachau a Flossenburgu sa na rad dostal aj poľský Osvienčim.
Miestny nevestinec sa nachádzal hneď za známou tabuľou Arbeit Macht Frei. Nevestinec sídlil v bloku označovanom Block 24 a za implementáciu nápadu a jeho premenu na fungujúcu inštitúciu v rámci koncentračného tábora bol zodpovedný doktor Siegried Schwela. Základnou podmienkou pri snahe o prijatie medzi pracovníčky nevestinca bolo podstúpenie sterilizácie, po ktorom síce ženy už nikdy nemohli mať deti, ale v tom čase pravdepodobne ani nepredpokladali, že ich čaká akákoľvek budúcnosť. Ženy boli do nevestincov vyberané často aj veľmi spontánne a náhodne, takže ak prišiel čerstvý transport väzňov, strážnici sa vypytovali žien to, či by chceli jednoduchšiu a pohodlnú prácu, avšak množstvo z nich odišlo po tom, čo zistili, že sa jedná o obyčajnú prostitúciu.
V nevestincoch pracoval okrem riaditeľstva aj pomocný personál starajúci sa o to, aby boli samotné prostitútky a zároveň aj všetci navštevujúci väzni čistí, čo bola niekedy zapeklitá úloha. Muži sa najčastejšie po náročnom dni vracali totálne špinaví a často aj zakrvavení, a tak nebolo jednoduché využiť svoje kupóny do nevestinca bez dôkladnej prehliadky a očisty. Správcovia nevestincov nechceli vidieť žiadne pohlavné choroby, a tak sexuálny akt prebiehal aj s dezinfekčným krémom na oboch genitáliách a dovolená bola výlučne misionárska poloha, na čo dávali pozor dokonca aj strážnici.
Väzni si mohli s prostitútkami užívať len v miestnostiach, ktoré obsahovali priezor vytvorený na to, aby strážnici mohli zabezpečiť, že jeden muž strávi s konkrétnou prostitútkou nanajvýš pätnásť minút a po tomto čase bude nasledovať ďalší väzeň. Ani výber správnej prostitútky pre jednotlivých väzňov nebol jednoduchou úlohou, pretože tvrdé rasové zákony platiace v Tretej ríši platili aj v koncentračných táboroch. Pravidlá preto hovorili o tom, že sexuálny styk mohli mať iba Nemci s Nemkami a Slovania so Slovankami, pričom Židia a Rusi nemali žiadne práva v oblasti nevestinca.
Život prostitútky v koncentračnom tábore dokonca s poriadnym kúskom sebazapretia nebol zlý. Aj keď informácie z rôznych denníkov a zápiskov tvrdia, že jedna prostitútka musela v nevestinci obslúžiť od šesť do osem mužov a voľno nemali ani v nedeľu poobede. Na druhej strane, prostitútky si od príslušníkov SS vyslúžili špeciálne správanie, pretože každá prostitútka dostala vlastnú útulnú izbu aj so zariadením a nábytkom, a tak silnejšie pracovníčky zapreli svoje telo a venovali sa čisto psychologickej hygiene. Aj keď mali strážnici v táboroch oficiálne zakázané navštevovať nevestince s cieľom užiť si sexuálny styk s jednou z pracovníčok, pravidelne sa stávalo, že strážnici nariadenia jednoducho ignorovali a vo svojom voľnom čase boli stálymi zákazníkmi prostitútok, ktorým sa často zdôverovali aj s informáciami o priebehu vojny a prostitútky vďaka tomu boli zrejme najinformovanejšie osoby spomedzi väzňov.
Väčšina väzňov sa po skončení vojny vyjadrila, že založenie nevestinca aj v tábore Osvienčim nebol zo strany nacistov pozitívny krok, ktorým by chceli ľudí úprimne odmeňovať a motivovať, avšak jeho skutočná úloha bola o dosť rozdielna. Aj v prípade nevestincov stavili nacisti na ľudské utrpenie znásobené ťažkou celodennou prácou. Sexuálny styk s prostitútkami potom nebol ani v najkrajšom sne pôžitkom, ale skôr trápením a doslovným mučením zúbožených tiel na jednej aj druhej strane barikády.
