Ralph Erdmann nedisponoval ani medicínskym vzdelaním, no dlhé roky pôsobil ako forenzný patológ.
Medicína je v očiach ľudí zväčša vnímaná ako veda, ktorá má jasne stanovené kritéria, a teda má akýsi rys neomylnosti, aj keď všetci sme len ľudia a chyby sa občas stávajú. U patológie je potom táto neomylnosť braná ako samozrejmosť, keďže lekári majú v tomto prípade už neobmedzené možnosti skúmania ľudského tela. Problém ale nastane vtedy, keď dotyčný patológ nevykonáva pitvy podľa predpisov, ba čo viac, zámerne podáva také informácie, aké sa mu v danej chvíli hodia. Mimoriadne absurdné je to však vtedy, keď nejde o obyčajné pitvy, ale súdnoznalecké posudky, podľa ktorých sa rozhoduje o príčinách smrti v trestných činoch, čoho výsledkom sú vznesené obžalovania na konkrétne osoby a vďaka falošným dôkazom, ktoré podá bláznivý patológ, sú následne aj odsúdení. Toto nie je scenár pripravovaného amerického thrilleru, ale krutá realita 90. rokov odohrávajúca sa v americkom Texase. Forenzný patológ Ralph Erdmann týmto spôsobom znemožňoval povesť americkej justície celé roky bez povšimnutia. Falšoval dôkazy a toxikologické správy, podával krivé obvinenia. Do väzenia tak v mnohých prípadoch putovali nevinní ľudia a naopak zločinci zostali nepotrestaní. A všetko len preto, aby sa Ralph Erdmann cítil ako špička vo svojom odbore.
Najväčší problém tkvel v samotných dôkazoch, ktoré si Erdmann jednoducho vymýšľal. Pitevné správy berie skôr ako umelecké vyžitie, pretože si do nich zapisuje to, čo sa mu zachce a dôležité záznamy vypĺňa podľa svojho vlastného uváženia. Vo väzení sa tak vďaka nemu ocitajú desiatky, stovky, možno až tisíce nevinných. Presné čísla sa jednoducho nedajú dohľadať ani dnes, keďže Erdmann robil súdnoznalecké posudky v tisíckach rôznych prípadov. Dlhé roky mu takýto štýl práce bez problémov vychádza. Dôvod je prostý. Polícii, vyšetrovateľom a prokurátorom dokáže vždy zaistiť rozhodujúci dôkaz o vine či nevine dotyčného. Perfektne odvedená práca v očiach tých, ktorí vraždy vyšetrujú. Tak zrejme polícia a prokurátori vnímali súdneho znalca z okresu Lubbock County v Texase. Keď sa však tím vyšetrovateľov začiatkom 90. rokov pustí do kontroly všade uznávaného patológa, zostanú šokovaní. S každou ďalšou exhumáciou sa im totiž vytvára obraz muža, ktorý ani zďaleka nie je tým, za čo ho dlhé roky považovali. Postupne pred sebou vidia muža, ktorý dokázal oklamať celý justičný systém. Čo však už ozaj zachádza do nonsensov je fakt, že Ralph Erdmann nemá na súdnoznalecké pitvy ani potrebné vzdelanie.
Vyšetrovatelia sa tak púšťajú do hlbokej analýzy Erdmannovho života a zisťujú dych vyrážajúce skutočnosti. K medicíne si prvýkrát pričuchol až na vojne a aj keď tu pracoval na pitevne, nezastával funkciu patológa, ale pomocného pracovníka. To však nesedelo s tým, čo viselo Erdmannovi v jeho kancelárii. Steny mal totiž obvešané diplomami s prestížnych svetových univerzít. Univerzita Georga Washingtona, Národná univerzita v Mexiku, Univerzita Johna Hopkinsa, Texaská a Michiganská univerzita a ďalšie, ktorými sa chvastal. Pravdou ale bolo, že síce sa na ne skutočne prihlásil, ani jednu nedoštudoval. Vyšetrovací tím tak okamžite zaráža, ako mohol obyčajný človek bez medicínskeho vzdelania vôbec realizovať pitvy a nikomu jeho záznamy o nadobudnutom vzdelaní nikdy nechýbali. Neskôr sa však ukazuje, že je to iba špička ľadovca v prípade dovtedy uznávaného texaského patológa. Erdmann totiž nie je iba patológom vo svojom rajóne. Vidiecke okrsky mnohokrát nedisponujú patologickým tímom, keďže pitvy tu nie sú takým častým javom ako vo väčších mestách. Patológovia sú tak prenajímaní a za pitvami jazdia v rámci celého štátu.
A Erdmannove výsledky hovoria za všetko. Ročne zvláda okolo 400 pitiev, čo je asi trikrát viac ako jeho kolegovia. Na svojej domovskej pitevne v Lubbock County si potom ročne zarába okolo 140 000 dolárov a za každú pitvu na vidieku si prilepšuje okolo 600 dolárov. Jeho zárobky sú tak závideniahodné. Kolegom však nejde do hlavy, ako môže toľko práce Erdmann stíhať. Odpoveď je však jednoduchá. Veľa pitiev je totiž spravených len naoko. Inými slovami papier znesie všetko. Desiatky či stovky tiel tak jeho skalpelom ani len neprešlo a aj pitvy, ktoré boli skutočne zrealizované, sú na míle vzdialené americkým štandardom. Erdmannove "rýchlovky" v garážach pohrebných ústavov, v opustených budovách či na nakladacích rampách vidieckych nemocníc sú totiž povestné. V poslednom prípade sa obhajoval tým, že u rozkladajúcich sa tiel to kvôli zápachu inak nešlo. Medzi políciou a vyšetrovateľmi sa ale preslávi až svojim dychberúcim odhodlaním pomáhať. Vždy, keď sa už zdalo, že je prípad v slepej uličke prinesie Erdmann rozhodujúce dôkazy, ktoré celý prípad v okamihu uzavrú. Falošné toxikologické správy, vymyslený čas smrti či ďalšie iné dôkazy manipuluje tak, ako sa mu zachce.
Sudcovia a vyšetrovatelia mu potom boli patrične vďační a zaviazaní. Samovraždu dokázal otočiť na nehodu, vraždu zasa na samovraždu. Vrcholom všetkého je prípad, v ktorom stratí hlavu zavraždeného a skutok sa tak ani nedostane pred súd. Hlavu aj s guľkou jednoducho zabudol na parkovisku, kde robil pitvu. V chladiacich boxom si navyše často nechával zbytky z rozrezaných tiel. To, že na pitvy berie aj svojho trinásťročného syna, alebo, že pri práci nemá problém s jedlom je už len dokreslením i tak neuveriteľného príbehu. Píše sa rok 1991 a texaský patológ Erdmann láme rekordy. V teréne vykonáva neuveriteľných 480 pitiev, čo už je natoľko podozrivé, že u svojich kolegov vzbudzuje zbytočnú pozornosť. Budúci vedúci vyšetrovania Tommy Turner sa k Erdmannovým prípadom dostáva čoraz častejšie. V jednom prípade nebola pitva vôbec vykonaná, v druhom bol zase určený zlý čas smrti a v treťom dodal dôkaz, ktorý sa napokon ukázal ako vymyslený. Nad Erdmanom sa začalo postupne zmrákať a telá, ktoré mali prejsť Erdmannovými rukami sú čoraz viac spätne vykopávané. Celý prípad nakoniec praskne, no Erdmann zo súdu nevychádza ani náhodou sklamaný. Rozsudok skôr vyzerá ako výsmech poškodeným. 10 rokov probačného dohľadu, 200 hodín verejnoprospešných prác a úhrada 17-tisíc dolárov za súdne výdaje. Desaťročnú podmienku však Erdmann nakoniec v roku 1995 porušuje, keď u neho polícia objaví 122 nelegálne držaných strelných zbraní. Za tento prehrešok si napokon odsedí 2 roky, no škody, ktoré za roky nekontrolovaných pitiev spôsobil sú nevyčísliteľné.
Všetky obrázky sú ilustračné a pochádzajú z krátkometrážneho filmu Aftermath
