23-ročný mladík sa do dejín československej kriminalistiky zapísal ako jeden z najbrutálnejších vrahov.
Medzi rokmi 1978 až 1981 pod jeho rukami vyhasol život piatim ženám. Páchateľ vykonal vraždy obzvlášť brutálnym spôsobom, za čo si vyslúžil označenie ako najbrutálnejší sexuálne-sadistický vrah v dejinách českej kriminalistiky. Po dlhých rokoch vyšetrovania mala polícia jasno. V putách skončil iba 23-ročný Ladislav Hojer, vyučený sklenár a na prvý pohľad obyčajný mladý muž. Za priemerným vzhľadom sa však skrývala neobyčajne psychopatická osobnosť so sadistickými, nekrofilnými a kanibalistickými sklonmi. Treba však podotknúť, že vyššie spomenuté odchýlky v Hojerovej osobnosti nepramenili z výchovy či rodinného prostredia. Pochádzal totiž z celkom normálnej rodiny. V detstve ho však zasiahla strata otca, ktorý zomrel na rakovinu. Podobný osud o čosi neskôr čakal aj na jeho mamu. Na sklonku dospelosti zostal napokon bývať so svojím starším bratom v byte v Motole.
Po absolvovaní špeciálnej školy sa rozhodol vyučiť za sklenára. V tom čase jeho brat Jaroslav nastúpil na vojenskú službu a Ladislav tak zostal v byte úplne opustený. V škole na seba ničím neupozorňoval. Do očí bijúce boli len jeho chladné vzťahy k spolužiakom. Nedostatočný sociálny kontakt spôsobil v jeho vývoji značné problémy. Postupom času u neho došlo k pretrhnutiu citových väzieb k iným osobám. Problém zašiel až tak ďaleko, že stratil všetku schopnosť empatie a súcitu. Bol to už len krôčik od vražedného besnenia. Prvý incident vyústil v roku 1978. Vtedy sa iba dvadsaťročný Ladislav vydal navštíviť Dečín. Dôvodom cesty malo byť objavovanie krás českej zeme a tiež spoznanie nejakej ženy. Ladislav bol totiž aj vo svojich dvadsiatich rokov stále panic a so ženami nemal žiadne skúsenosti. Nevinný výlet sa ale napokon zmenil na začiatok Hojerovej vražednej série. Za svoju prvú obeť si vybral 29-ročnú Evu R., ktorú usmrtil v noci z 1. na 2. novembra na nábreží rieky Labe. Útok previedol v tichosti a bez povšimnutia. K Eve sa priblížil nenápadne zozadu a zrazil ju k zemi. Následne ju odtiahol do neďalekého kríku, kde ju začal škrtiť. Na pohlavný styk s mŕtvolou ešte nemal dostatočnú odvahu. Po usmrtení sa zmohol len na masturbáciu. Pri odchode z miesta činu jej ešte do pošvy stihol zastrčil pŕhľavu.
Príznačnou charakteristikou vrážd Ladislava Hojera bola neustále sa stupňujúca brutalita. Každá ďalšia vražda bola vykonaná s väčšou chladnokrvnosťou a s väčším sebavedomím. Po incidente v severných Čechách sa na dlhého jeden a pol roka odmlčal. Chuť znova vraždiť dostal až 9. februára 1980. Jeho sebavedomie sa zvýšilo natoľko, že svoju ďalšiu obeť si vybral a zavraždil priamo vo vlaku. Bola ňou len 25-ročná Ivona S., študentka medicíny, ktorá cestovala nočným vlakom z Prahy do Dečína. Svoj cieľ si Hojer vybral už pri nastupovaní do vlaku. Následne vyčkával, kým mladá žena opustí kupé a vyberie sa na toaletu. Tam bez väčších ťažkostí vnikol za ňou. K smrti vystrašenú Ivonu opäť uškrtil. Malé toalety neposkytovali dostatočný priestor na manipuláciu s telom. Pohlavný styk tak neprichádzal do úvahy. Telo zavraždenej sa našlo asi okolo ôsmej hodiny rannej. Následné vyšetrovanie bolo sprevádzané veľkou medializáciou a celým radom podozrivých. Ladislav Hojer bol medzi nimi taktiež, no z celého prípadu ho napokon dostalo alibi, ktoré ako vtedajší vojak mal. V deň vraždy si totiž jeho absenciu v kasárňach nikto nevšimol. Táto chyba stála neskôr život ďalších troch žien.
Tretiu vraždu vykonal v auguste roku 1980. Tentokrát si za miesto činu vybral ružínsku nádrž na východe Slovenska neďaleko Košíc. Pre nepriazeň počasia bol breh nádrže takmer prázdny. Do očí mu udrela neznáma tridsiatnička, na ktorú sa okamžite vrhol a začal ju škrtiť holými rukami. Pri škrtení sa však vzrušil natoľko, až predčasne ejakuloval. O ženu tak stratil záujem. Jej mŕtve telo zaťažil kameňom, oviazal drôtom a hodil do nádrže. Ženská mŕtvola bola nájdená až pri neskoršom vyšetrovaní 11. októbra 1981, teda takmer jeden a pol roka od incidentu. Telo ženy bolo v značnom štádiu rozkladu, ku všetkému chýbala hlava a zápästie. Jej totožnosť sa nepodarilo nikdy odhaliť. Na svoju štvrtú a najmladšiu obeť sa vybral 30. januára 1981. Miestom vraždy sa stali nočné ulice Brna. Celý deň vtedy strávil prechádzaním sa po meste. Až okolo tretej nadránom na zastávke spozoroval príťažlivú 18-ročnú Ivanu, ktorá sa akurát vracala z plesu miestnej zoo. Mladé dievča sotil na zem, kde sa ju aj pokúsil znásilniť. Následne ju uškrtil a zasadil presne 39 bodno-rezných rán.
Nájdené telo na tolaletách vo vlaku
Neznáma žena z nádrže
Od ostatných vrážd sa tá štvrtá odlišuje najmä svojou brutalitou, s akou bola prevedená. Po uškrtení totiž jeho sadistické správanie ani zďaleka nekončilo. Nožom, ktorý mal pri sebe, mladej dievčine odrezal obe prsia a vonkajšie pohlavné orgány. Odrezané kúsky tela si nahádzal do igelitovej tašky a vybral sa domov. Odrezané prsia a genitálie doma používal asi týždeň na sebaukájanie. Po tomto týždni sa rozhodol kusy tela uvariť v osolenej vode. Pokrm si chcel vychutnať s chlebom, horčicou a chrenom. Po pár hltoch však usúdil, že mu mäso nechutí, a tak všetko vyhodil do záchoda. Po nájdení tela bol prípad opäť značne medializovaný, čo vyšetrovaniu veľmi nepomáhalo.
18-ročná Ivana M.
Poslednú vraždu spáchal Ladislav Hojer 3. októbra 1981 vo večerných hodinách v Prahe. Na obeť čakal minimálne hodinu. Nakoniec sa mu zapáčila 51-ročná Anna Š., ktorá sa práve vracala z koncertu. Ženu najprv oslovil, no behom pár sekúnd sa rozhovor zvrtol na tvrdé znásilnenie s nožom v ruke. Po pohlavnom styku ženu uškrtil ako zvyčajne. Pozornosť polície si paradoxne vyslúžil po tom, čo sa k vražde Anny Š. priznal duševne chorý pacient. Neskorším vyšetrovaním sa totiž zistilo, že v čase vraždy bol za mrežami. V celej veci ale nesedeli detaily, ktoré pacient psychiatrickej kliniky poznal. Muž svoje vedomosti policajtom napokon ozrejmil tak, že pred pár dňami mu jeden z jeho kamarátov ukazoval miesto činu a rozprával o detailnom priebehu vraždy. Tým bol práve Ladislav Hojer, ktorý sa po zadržaní k vražde Anny Š. priznal. V priebehu roku 1982 sa priznával k ďalším a ďalším vraždám. Počet sa nakoniec zastavil na čísle päť. Okrem vrážd sa tiež priznal k niekoľkým pokusom o znásilnenie, z ktorých boli niektoré aj úspešné. Za svoje beštiálne správanie mu súd udelil trest smrti. Ladislav Hojer bol popravený 7. augusta 1986.
