V súčasnosti sa často stretávame s názorom, že divadlo ponúka len zábavu a oddych. Nie je to však celkom pravda. Najmä v kontexte vývoja slovenského divadelníctva, má toto prastaré médium nesmierne dôležitú úlohu vo formovaní národa a spoločnosti.
Krátky historicko-teoretický diskurz
O pôvode divadla existujú tri rôzne teórie:
1. divadlo sa vyvinulo z náboženských obradov a rituálov, ktoré v sebe spájali pohyb, zvuk, tanec, obraz a slovo presne ako neskôr divadlo.
2. pôvod divadla treba hľadať v tanci - vedomom pohybe človeka, ktorý však nemá praktický, skôr abstraktný zámer (napr. napodobniť lov za účelom úspešného priebehu)
3. teória hovorí o rozprávačskom pôvode - pravekí ľudia si rozprávali príbehy a postupne začali oživovať jednotlivé postavy
Je nutné poznamenať, že ani jedna z týchto teórii nehovorí o vzniku divadla v podobe, v akej mu rozumieme dnes, skôr o jeho prapôvode, o činnosti, z ktorej sa vyformovalo. O divadle v pravom zmysle hovoríme v dejinách až v období staroveku. Symbolicky sa za vznik divadla považuje moment, keď prvý herec Thespis v roku 536 p.n.l. vystúpil z chóru a vyskočil na oltár a predviedol postavu boha. Tak to aspoň opisuje Aristoteles vo svojej Poetike.
Prečo to celé spomínam? Zatiaľ čo v antickom Grécku malo divadlo pôvodne rituálnu, estetickú a zábavnú funkciu, hnacím motorom slovenského divadelníctva sa stala snaha o osvetu a národné obrodenie. Počiatky činnosti divadelníkov siahajú už do obdobia stredoveku, no v tomto období ešte nemožno hovoriť o divadle v pravom zmysle, tobôž nie o divadle slovenskom. Rozvíjalo sa totiž popri iných jazykoch a chýbala mu jednotnosť. V roku 1741 pri príležitosti korunovácie Márie Terézie postavili v Bratislave prvé drevené divadlo. Tu sa však uvádzali hry výhradne v maďarčine a nemčine.
Keď Gašpar Fejérpataky-Belopotocký v roku 1830 založil v Liptovskom Mikuláši prvé slovenské ochotnícke divadlo, viedla ho k tomu najmä potreba komunikovať dôležité národné otázky. Hoci kníh bolo v tom čase už dosť, málokto im, narozdiel od hovoreného slova v divadle, rozumel. Divadlo sa uviedlo hrou Jána Chalupku Kocúrkovo (Len aby sme v hanbe neostali), ktoré napísal starší brat Sama Chalupku v češtine. Ide o kritickú a satirickú veselohru o malomeštiackom prostredí a chýbajúcom národnom povedomí, ktorá bola v kontexte 30-tych rokov 19.storočia spojených s prvou vlnou formovania moderného slovenského národa a prvými pokusmi o kodifikáciu slovenčiny skutočne veľmi aktuálna a akútna. Popri Belopotockom boli tvárou slovenského divadla najmä dramatici Ján Palárik a Jonáš Záborský. Do vzniku Československej republiky prispeli k rozvoju slovenského divadelníctva významnou mierou aj Pavol Országh Hviezdoslav, Jozef Gregor Tajovský, Jozef Hollý či vtedy najuvádzanejší dramatik Ferko Urbánek. Najvýznamnejším ochotníckym divadelným súborom sa stal Slovenský spevokol v Martine.
Prvou slovenskou ochotníckou herečkou bola Anička Jurkovičová, manželka Jozefa Miloslava Hurbana. V čase, keď sa dostala na javisko, bolo divadlo - aj ochotnícke - výhradne mužskou záležitosťou, a preto nebolo vôbec neobvyklé vidieť na javisku mužov v sukni. Odvaha mladého dievčaťa sa však nestretla so slávou a obdivom, práve naopak, s ostrou kritikou, dokonca s vyhrážkami. Práve vďaka jej odvahe a vytrvalosti sa však k divadlu postupne pridávali aj ďalšie ženy. Vplyv mala aj na štúrovcov. Napriek tomu, že Ľudovít Štúr očakával od svojich stúpencov, že sa budú sústrediť len na prácu a nevstúpia do sviatosti manželskej, čarovnej Aničke Jurkovičovej najprv dvoril Ján Francisci Rimavský a neskôr aj Jozef Miloslav Hurban, ktorého si napokon vzala za muža a zohrala v jeho živote nesmierne dôležitú úlohu.
K vývoju slovenského divadelníctva neodmysliteľne patrí vznik Slovenského národného divadla, ktorý sa stal zásadným krokom k profesionalizácii divadelného umenia - hoci spočiatku ho tiež tvorili ochotníci. Je dôležité poznamenať, že na hercov a umelcov sa na prelome 19. a 20. storočia ešte nazeralo inak ako dnes - málokto ich považoval za hviezdy, práve naopak, pre mnohých boli spodinou a hanbou, nehanebníkmi. A to napriek tomu, že venovali obrovské množstvo času a energie ochotníckej činnosti za účelom tvorby estetickej, ale aj národnobuditeľskej, vzdelávacej, výchovnej a osvetovej. Tak, ako na prvých slovenských univerzitách museli vyučovať českí profesori, keďže Slováci svojich odborníkov nemali, hrali v SND českí herci v českom jazyku. Slovenčina sa do národného divadla dostala s príchodom prvých profesionálnych slovenských hercov - Andreja Bagara, Jána Borodáča, Oľgy Országhovej-Borodáčovej, Jozefa Kella, Gašpara Arbéta, neskôr Hany Meličkovej. Prvou hrou SND uvedenou v slovenčine boli jednoaktovky Jozefa Gregora Tajovského Hriech a V službe v máji 1920.
V oblasti kultúrneho života neotáľali ani Košice, kde v roku 1924 fungovala ďalšia profesionálna scéna – Východoslovenské národné divadlo. Bol to v podstate tiež súbor zložený z českých hercov, ktorý uvádzal svoje predstavenia (aj operné) väčšinou v češtine. Po okupácii Košíc maďarskými horthyovskými vojskami v roku 1938 však musel súbor činnosť ukončiť.
Koncom 30. rokov a v prvej polovici 40. rokov vznikli aj ďalšie tri slovenské profesionálne divadlá – v Nitre to bolo Slovenské ľudové divadlo, v Prešove Slovenské divadlo a napokon v Martine Slovenské komorné divadlo. So vznikom nových divadiel a spoločenskými a politickými zmenami sa postupne formovala aj tvár nášho divadelníctva.
Napriek tomu, že sa zmenili podmienky a témy, živosť a potreba divadla zostáva. Na jednej strane je skvelé, že v súčasnosti existuje na Slovensku veľké množstvo profesionálnych aj ochotníckych súborov, no druhej strane v ich počte stále výrazne zaostávame za susednými krajinami. Záujem divákov je kolísavý, no v poslednej dobe zažíva slovenské divadlo malú renesanciu. Verím, že bude naďalej prekvitať, bude náležito ocenené a docenené. Tak, ako bolo dôležitou súčasťou národa kedysi, je minimálne rovnako dôležité aj dnes.
